Prečo je komunizmus najvyššia forma „ľudskej“ evolúcie

V roku 1859 Charles Darwin publikoval On the origin of species. Asi 80 rokov neskôr bol jeho pohľad definitívne dokázaný, keď bol objavený “missing link” medzi humanoidnými opicami a človekom, konkrétne homo erectus.

Dnes je táto teória akceptovaná v biológii, napriek tomu, že Darwin ju považoval za teóriu, ktorá by mala platiť pre celý prírodný, teda dialektický proces a to aj pre ľudské spoločnosti.

Ešte predtým, než Darwinova teória bola empiricky dokázaná, bol “darwinizmus” falošne interpretovaný a zneužitý pre reakčné ciele. Darwin bol už v 19. storočí čítaný tak, aby bol konformný s rasistickou ideológiou a rasisti tak tvrdili, že iné rasy sa geneticky vyvinuli do podradnej pozície a že ich podradná pozícia v spoločnosti a na svetovom trhu je prirodzená. Sociálny darwinizmus bol rovnako aplikovaný nielen na rasy, ale aj skupiny vo vnútri rasy, najčastejšie na ľudí so sociálne nežiadanými genotypmi a fenotypmi a na dolné triedy. Títo reakční “darwinisti” sa snažili identifikovať kriminalitu, chudobu, psychické choroby s postihnutiami s určitými génmi a obmedziť prirodzený výber alebo podľa ich slov obnoviť prirodzený výber obmedzením reprodukcie týchto génov, teda obmedziť reprodukciu týmto ľuďom. Tento sociálny “darwinizmus” bol základom nacizmu a všetkých fašistických ideológii, aj keď nemal explicitný eugenický program.

Človek by si myslel, že po skúsenosti z Druhej svetovej vojny a Shoah sociálny “darwinizmus” zmizne zo zemského povrchu. Ale s obnovením moderného fašizmu v niekoľkých krajinách na svete možno povedať, že sociálny “darwinizmus” je opäť v móde. Prečo je táto ideológia založená na úplnom nepochopení darwinizmu, evolúcie a ľudskej spoločnosti, bude obsahom tohto článku.

Ako reakcia na skúsenosti sociálneho “darwinizmu” väčšina akademikov opustila názor a snahu darwinizmus aplikovať na spoločnosť a väčšina ju aplikuje len na úroveň individuálnych biologických buniek. Mysliac si, že sa vyhla chybe sociálneho “darwinizmu” spravila ďalšiu chybu. Skutočnou chybou sociálneho “darwinizmu” nebola tá sociálna časť, ale úplné nepochopenie darwinizmu. Toto nepochopenie sa čiastočne tiahne do modernej biológie a možno ho zhrnúť do niekoľkých bodov:

1. Presvedčenie, že prirodzený výber je výber tých najlepších a najsilnejších jedincov.

Prirodzený výber nie je výber najlepšieho a najsilnejšieho a ja budem argumentovať, že nie je ani výber jedincov, je to výber funkčného a konkrétne povedané funkčných vlastností organizmov. Táto funkčnosť je úplne, stopercentne závislá od podmienok. Preto nemožno tieto vlastnosti hodnotiť mimo týchto podmienok.

2. Presvedčenie, že gény sú substanciou, že sa nemenia a tvoria hodnotu jedinca.

Gény nie sú žiadnou substanciou, to je celý zmysel génov. Omnoho lepšie by bolo o génoch hovoriť ako o generátoroch predprogramových náhod, pričom každý gén je súčasťou väčšieho generátora a každý malý kus súčasťou menšieho. Ešte lepšie by bolo o génoch myslieť ako o atómoch v zmysle modernej fyziky alebo o neurónoch. Gény sú dialektické, preto sú tak antisubstancialistické, ako to môže byť a aj keby to nebola pravda, stále sú len nositeľmi informácií a len prirodzený výber rozhoduje o ich aktivácii a prežití do ďalšej generácie. Inak povedané: skúste zobrať gény Nigérijčana na Slovensko a o pár generácií žiadny slovenský nacista nespozná, že jeho nositeľ má nigérijské gény. Gény nemajú nič spoločné s hodnotou jedinca.

3. Presvedčenie, že gény sú aktérom v evolúcii a že to sú individuálne gény a individuálny prirodzený výber, ktorý rozhoduje o ich reprodukcii.

Napriek tomu, že sa to volá genetika, gény nie sú až tak podstatné. Nie sú aktérom evolúcie. Gény slúžia len k prenosu informácií. Tieto informácie by neznamenali nič bez prirodzeného výberu a bez organizmu a matérie, v ktorom sa odohráva reprodukcia. Gény sú len nositeľom evolúcie a aj to možno nie, evolúcia sa odohráva v podstate úplne mimo génov mimo reprodukcie, prirodzený výber je práve proces, v ktorom dochádza k zaisteniu reprodukcie funkčných vlastností. Dodnes je v biológii dominantný pohľad, že evolúcia sa odohráva individuálne, teda v individuálnych génoch, organizmoch a jedincoch a že existuje len individuálny prirodzený výber, preto bude moje nasledujúce tvrdenie kontroverzné. Evolúcia nemôže byť z definície individuálna. Nikdy to nie je a nemôže byť individálny gén, ktorý je nositeľom evolúcie. Pre reprodukciu génu treba aspoň dva gény, pre reprodukcie organizmu treba aspoň dva organizmy, pre reprodukciu jedincov aspoň dvaja jedinci (vo väčšine prípadov). Prirodzený výber sa odohráva výlučne v interakcii medzi organizmami a v interakcii medzi organizmom a prostredím. Skupinový prirodzený výber hrá obrovskú úlohu v evolúcii, najmä v evolúcii človeka. Už Darwin písal o skupinovom prirodzenom výbere a je to vcelku jednoduchá myšlienka, jedinec zvyšuje šance na reprodukciu, ak je súčasťou nejakej skupiny a tieto jednotlivé skupiny majú zasa rôzne šance na reprodukciu podľa vzťahov vo vnútri skupiny.

Mnohí biológovia nezdieľajú tieto pohľady, pretože odporujú dominantnej paradigme a súčasnej buržoáznej ideológii a pretože sa obávajú, že z biológie sa stane sociológia a enviromentálna veda, zatiaľ čo ostatné disciplíny odmietajú aplikovať evolúciu na svoj obor.

Niektorí však sú na fronte a prezentujú teórie skupinového prirodzeného výberu a dvojitej evolúcie, geneticko-kultúrnej, z toho najmä Martin Nowak, ktorý bude pre mňa základným zdrojom.

Evolúcia je dialektický proces, v podstate to je to najbližšie k dialektike, ktorú poznáme od Hegela, ale v prírode. Súčasťou celkového dialektického procesu sveta je spoznanie ducha, že je to isté ako príroda, teda, že príroda funguje podľa logiky dialektiky.

V roku 1950 vymysleli dvaja výskumníci v RAND korporácii tzv. väzenské dilema, jeden z najznámejších príkladov game theory, teórie hry. Táto dilema mala dokázať, prečo je kooperácia pre ľudí iracionálna, zatiaľ čo egoizmus je perfektne racionálny. Základom tohto experimentu sú dvaja aktéri, dve možnosti konania, kooperácia alebo tzv. defect, a pridelené odmeny podľa toho, ako aktéri konajú. V prípade úspešnej kooperácie na oboch stranách sa dosiahne najlepší možný stav, teda stav najväčšieho úžitku na oboch stranách a spolu, v prípade, keď len jeden kooperuje, ten druhý, ktorý tak nespravil, má výhodu, v prípade že obaja nekooperujú, nikto nemá výhodu, avšak väčšiu sú v lepšom stave, než keď kooperujú a druhý nekooperuje. Zmyslom tohto experimentu je dokázať, že je racionálne pre oboch aktérov nekooperovať, teda konať egoisticky, aj keď to nie je najlepší možný výsledok.

Tento experiment bol odvtedy použitý v ekonómii ako dôkaz pre racionálnosť kapitalizmu, ale aj v biológii na modelovanie evolúcie. Aj keď je tento model a jeho súčasná aplikácia na evolúciu, rovnako ako súčasné chápanie evolúcie chybné, ukazuje veľmi dôležité body: Po prvé ukazuje, že v podstate existujú s vývojom ducha dve racionality: Jedna je racionalita subjektu, teda subjektívna racionalita, ktorá je egoistická a druhá je racionalita všetkých subjektov, teda objektívna racionalita, ktorá prekonala egoizmus. Extrémna forma prvej racionality je v prípade tejto hry stratégia vždy defektovať a druhá je stratégia vždy kooperovať. Najmiernejšia forma druhej racionality je tit-for-tat. Po druhé ukazuje, že ak je pravda, že každý jedinec je egoistický a racionálny a, alebo evolúcia funguje tak ako si dnešní vedci predstavujú, k evolúcii by nikdy nemalo dôjsť a rovnako nie k vývoju ľudskej spoločnosti.

Jedným zo základných poznatkov evolúcie je, že človek sa vyvinul z predchodcov dnešných opíc. Tento vývoj prebiehal v priebehu stov tisícov rokov a zahŕňal najprv zostup zo stromov, chôdzu po dvoch nohách až neskôr upriamenú chôdzu, použivanie rúk pre výrobu nástrojov a zväčšenie objemu mozgovej dutiny a výpočtovej kapacity mozgu (ak to máme tak vulgárne pomenovať). Tieto fakty viedli k tomu, že človek začal používať oheň a neskôr začal používať zvieratá na prácu a obrábať pôdu. Čo však tento proces evolúcie skutočne poháňal? Čo bol ten prometheov skok alebo to ukradnutie jablka zo záhrady Edenu?

Viacerí vedci hovoria, že skutočná rozhodujúca vlastnosť pri evolúcii, vlastnosť, ktorá odlišuje ľudský druh od akéhokoľvek iného rodu, je schopnosť dlhodobej a egalitárnej, teda neegoistickej kooperácie. Alebo inak povedané, objavenie druhej, objektívne racionality, komplementárnych záujmov. To je skutočná príroda ducha. Táto vlastnosť sa vzťahuje jednoducho na fakt, že len ľudský druh je schopný vytvárať spoločnosti, ktoré fungujú ako jednotné organizmy s komplexnými ekonomickými vzťahmi a ktoré nie sú založené len na prvokolenných príbuzenských vzťahoch. Len človek dokázal vytvárať kmene, spoločnosti vyššie než rodiny a len človek v týchto kmeňoch žil na egalitárnych princípoch. Zatiaľ čo opice aj keď žijú v rodinách, zbierajú potravu individuálne a vychovávajú deti individuálne, človek väčšinu času existencie ľudskej spoločnosti žil v kmeňoch, kde všetko jedlo bolo spoločné a kde deti boli vychovávané spoločne. Existencia spoločenskej organizácie založenej na demokracii, rodovej rovnosti a komunistickom vlastníctve, teda spoločnom vlastníctve, je úplne jedinečná pre človeka. Tieto vlastnosti sú prejavom objavu rozumu, vývoja ducha.

Človek však nebol a nie je úplne človekom. V srdci a v žalúdku zostal zvieraťom a zatiaľ čo našiel rozum v zúfalých situáciách, teda v situácii nedostatku, opustil ho alebo neobjavil vyšší stupeň rozumu v situácii dostatku. S domestifikáciou zvierat a kultiváciou pôdy došlo k obrovskému vývoju výrobných síl. Vývoj a udržanie týchto výrobných síl si vyžadovalo vznik omnoho väčších jednotiek spoločenskej organizácie, štátnych štruktúr. Zatiaľ čo na úrovni kmeňov bola sociálna interakcia stále osobná a založená na príbuzenských vzťahoch, na úrovni štátov sa stala neosobná a nebola založená na príbuzenských vzťahoch. Veľkosť štátu a udržanie štátnych štruktúr si vyžadovala vznik byrokracií, osôb a skupín po prvýkrát oslobodených od bezprostrednej výroby potravy. Zatiaľ čo pôvodne boli tieto štáty a byrokracie založené pre udržanie spoločného majetku, postupne s vývojom výrobných síl a zväčšovaním nadproduktu, rovnako ako vzniku rodiny, začali upevňovať súkromný majetok. Príbuzenské vzťahy sa stali rozhodujúcim vzťahom pre vznik novej základnej jednotky spoločnosti: rodiny. Z polygamnej a polyandrickej rodiny kmeňa sa stala monogamná a patriarchálna rodina v štáte, kde sa postupne muž stal majiteľom pôdy. Z byrokracie a najegoistickejších jedincov spojených v skupinách, v klanoch a rodinách sa stala vládnuca trieda, trieda s najväčším množstvom majetku. Táto trieda mala odvtedy až dodnes pod kontrolou štátne štruktúry jednotlivej triednej spoločnosti.

Existencia druhej miernej racionality v prakomunizme bola podmienená a odôvodnená nasledujúcimi skutočnosťami: komunistická organizácia kmeňa bola podmienkou pre prežitie kmeňa a jedinou jednoduchou, praktickou formou organizácie. Pre stabilitu kmeňa bola egalitárna odmena nevyhnutná a pre prežitie jedinca bolo nevyhnutné prežitie kmeňa. Nedostatok zabezpečoval, že neexistovalo čo by malo zostať a byť predmetom konfliktu. Druhá racionalita bola zväčša založená na uznaní nevyhnutnosti a komplementárnym, teda sebeckým záujmom. Tiež nepoznala žiadnu výmenu výrobkov a žiadny systém racionálnej deľby práce a deľby odmeny. Ľudský aspekt tejto racionality spočíval len v poznaní, že nespolupracovať by bolo záhubou pre každého, teda aj pre mňa. To bol pokrok voči zvieracej sprostosti.

Príroda však v človeku zostala, respektíve príroda spoznaná nedokonalým duchom a duch úplne neprišiel k sebe. To znamená, že akonáhle bol prekonaný nedostatok, prestalo byť pre túto racionalitu racionálne vždy spolupracovať a udržať spoločný majetok. Vodiacim pudom a princípom pre vznik tried bola reprodukcia, teda príbuzenské vzťahy. Tieto vo forme najdôležitejšej inštitúcie, dedičstva, sú základom akejkoľvek triednej spoločnosti. Rodina sa stala miestom, kde súčasne prežila druhá racionalita, pretože extrémny egoizmus by zničil akúkoľvek spoločnosť, kde sa akumulácia bohatstva stala prostriedkom pre zabezpečenie a šťastie vlastnej rodiny a kde súčasne prežíva posledná štipka prvej racionality vo forme egoizmu pre vlastnú rodinu, vlastné gény, pokračovanie môjho ja a nie pre širšiu skupinu, globálnu ľudskú spoločnosť. Základné evolučné inštinkty a prírodné nevyhnutnosti, teda jedlo, pitie, sex a zábava sa stali hnacím motorom pre vývoj ľudskej spoločnosti a súčasne racionálnym sebaodôvodnením egoizmu a dôvodom vykorisťovania. Kooperácia sa stala unosenou obeťou egoizmu vo forme biologických potrieb v spoločnosti, kde prežitie jedinca je závislé na prežití spoločosti, čo reálne znamená, že prežitie jednotlivých členov utlačovanej triedy je závislé na vôli vládnucej triedy, ktorá má určitú rezervu bohatstva.

Základné evolučné inštinkty a potreby vyvinuté pre prežitie ľudského rodu v podmienkach nevyvinutého ducha sa stali obtiažou, ba viac, dôvodom pre skazu v podmienkach relatívne vyvinutého ducha. Ducha, ktorý slúži len jednému cieľu a to je nasýteniu nekonečného hladu jedincov po potrave, po majetku a po moci. Duch v službách tých najnižších zvieracích inštinktov, to je vyvinutá triedna spoločnosť. Príroda postavená na hlavu. Zatiaľ čo pôvodne hlad a chuť mali slúžiť k tomu, aby človek neumrel od hladu a prijímal správne živiny, dnes vedie k tomu, že konzumujeme veľmi jasne príliš veľa prírody, než koľko by sme mali. Vyvinutý sex (áno, sex neexistoval celú evolúciu) a chuť po sexe viedol dnes k tomu, že ľudský druh je veľmi jasne premnožený a hrozí zabrať všetku dostupnú biozónu pre seba. Vyvinuté emócie, ktoré mali človeku pomôcť rozhodovať sa v krízových situáciách bez použitia rozumu dnes spôsobujú, že sa rozhoduje v krízových situáciách bez použitia rozumu, no dôsledky budú veľmi rozdielne. Náš duch sa vyvinul dostatočne, aby sme vedeli ovládnuť celú zem a zotročiť ju pre náš vlastný neuspokojiteľný hlad po potrave, po moci a po zábave, nevyvinul sa však dostatočne, aby sme vedeli skrotiť tento náš hlad. Genetická evolúcia sa stala pre nás záťažou, zatiaľ čo kvôli slepej viere v dogmy odmietame priznať, že evolúcia funguje aj sociálne. Prirodzený výber je univerzálny princíp. A v súčasnosti hovorí niečo veľmi jednoznačné: Ak si ľudský druh nedá svoj neporiadok dohromady, rozhodne túto evolučnú etapu neprežije a stiahne so sebou ešte mnoho ďalších druhov.

Človek nechal genetickú evolúciu za sebou minimálne pred 5 tisíc rokmi. Odvtedy má rozhodujúcu úlohu úplne iná evolúcia a to je evolúcia jazyka, myslenia alebo ducha, sociálna evolúcia. Zatiaľ čo genetická evolúcia šíri informácie každú generáciu, sociálna šíri informácie kedykoľvek každú interakciu a dnes ju šíri rýchlosťou svetla. Genetická evolúcia pre nás hrá zanedbateľnú rolu, jedine v tom zmysle, že kvôli nej si neuvedomujeme, že sa rútime kvôli nej do záhuby. S vývojom myslenia a jazyka prišiel duch. A s ním prišla dialektika, ktorá je mnoho rýchlejšia, presnejšia a účelovejšia než dialektika prírody. Je to dialektika človeka, človeka, ktorý sa ešte nestal človekom. Alebo dialektika k vedomiu prišlej prírody. Dialektika toho, ako príroda spoznáva samú seba. To je dialektika ducha.

Ale ako každá dialektika, aj táto môže zlyhať a skončiť katastrofickou chybou. Práve sme na najlepšej ceste túto chybu spraviť.

Táto chyba je neuvedomenie si ducha a prírody. Toto je účel dialektiky. Aby si duch uvedomil sám seba a prírodu. Momentálne si duch uvedomuje len jedno: svoje vlastné pudy a ako ich uspokojiť. Aj to len veľmi obmedzene a egoisticky.

Dominantná racionalita sa od vzniku triednej spoločnosti nezmenila, nezmenila sa ani v ostatných častiach od vzniku ľudskej spoločnosti. Ľudská spoločnosť, na druhej strane, sa však zmenila a s ňou sila a moc človeka, jeho výrobné sily, no najmä jeho ničiace sily. Celý arzenál jadrových hlavíc, ktorý môže celý zemský ekosystém poslať na najväčšiu apokalypsu v geologických dejinách zeme a celý arzenál uhlíka, ktorý môže rovnako celý zemský ekosystém poslať na najväčšiu apokalypsu v geologických dejinách zeme, ale pomalšie, je v rukách racionality 5 tisíc rokov starej. Táto racionalita je racionalita, ktorá, ak má v rukách tento arzenál, ohrozuje nielen milióny ľudských životov, ale aj prežitie ľudskej civilizácie, ľudského druhu a seba. Nemusí to byť len racionalita extrémneho zla, teda absolútneho egoizmu alebo malevolencie, nemusí to byť len buržoázna racionalita, stačí najmiernejšia forma prvej alebo druhej racionality a môže spôsobiť kataklickú udalosť. Len jedna racionalita dokáže bezpečne zabezpečiť prežitie ľudského druhu, teda posun evolúcie na nový, vyšší stupeň.

Počas tohto celého času a celého rozruchu si duch neuvedomil, že vo svojej dialektickej prírode vôbec nie je osamotený. Celá príroda je rovnako dialektická. Nie je to len on, subjekt, ktorý dokáže existovať len ako objekt iného subjektu, nie je to len gén, ktorý dokáže existovať len ako gén s iným génom, pluralita a dialektika je nevyhnutným sprievodným javom reality už na elementárnej a kvantovej úrovni. Evolúcia a jej jednotka, pluralita, nie singularita, je prítomná od úplného počiatku vesmíru až do jeho konca (?) Prvá extrémna forma racionality je nemožná a neprítomná na akejkoľvek úrovni evolúcie a jej prítomnosť a prežitie by znamenala koniec všetkého života. Kooperácia na druhej strane je prítomná už na bakteriálnej úrovni a zodpovedná pre takmer všetku biologickú evolúciu. Táto kooperácia je vždy založená buď na komplementarite a minimálne od človeka aj na altruizme. Nikde v prírode však neexistuje niečo také ako súkromný majetok. Osobný majetok u zvierat a to tiež nie ako exkluzívna forma majetku. Príroda nepozná extrémnu formu egoistickej racionality a nepozná ten fašizmus, ktorý by si dnešná buržoázia priala. Príroda, ak ju máme chápať správne ako Boha, ako Gaiu, darcu života, od nás nič nechce a rozhodne nie sme jej súkromný majetok. Vzduch, voda, jedlo, zem, kameň nám nedáva na prenájom alebo za rentu či poplatok. Buržoázny duch si preto myslí, že tu je všetko na to, aby si to zobral, privlastnil, aby to bol jeho súkromný majetok. Buržoázny duch chce mať všetko. Ale neuvedomuje si, že je produktom svojej doby, že existuje len preto, že existuje iný duch, že existuje preto, že existuje príroda a že on je tiež príroda. Príroda nesúhlasí s tým, že mu všetko patrí. Príroda a evolúcia je prirodzene komunistická, pretože dáva každému podmienky na život a každý musí prežiť, aby žil a aby žila príroda. Rozum a duch je prirodzene komunistický, pretože dáva každému možnosť a schopnosť spoznať pravdu a prírodu, pravdu, ktorá je len jedna.

Počas celej existencie triednej spoločnosti existuje prirodzená a nenapraviteľná nerovnováha: táto nerovnováha je medzi legálnym, oficiálnym rozdelením majetku, teda prírody a medzi nevyhnutným rozdelením prírody podľa prírodného poriadku udržania života, jeho obnovy a rozkvetu. Počas celých dejín triednej spoločnosti vládnuca trieda vlastní majetok, ktorý jej podľa prírody neprináleží. Je opitá pudom hladu po potrave, po sexe a po moci a nárokuje si na potravu svojich poddaných, svojich otrokov, zvierat, rastlín, baktérií, vody, vzduchu, zeme a ohňa. Tento hlad ju nevedie len k tomu narušiť rovnováhu ekosystému na škále pár tisíc rokov, ale na škále desiatok rokov. Je odhodlaná zhltnúť to, čo potrebuje celý zemský ekosystém pre svoj život na pár miliónov rokov. Jej racionalita je defekt vždy, keď je v mojej výhode. Táto racionalita ju však vedie do nevyhnutného protirečenia. Neuvedomuje si totiž, že je súčasťou prírody a súčasťou spoločnosti. Príroda si nevyberá medzi buržujom a neburžujom, jej trest je slepý. Jej hlad po vzduchu ju nakoniec udusí alebo udusí každého okrem nej kým nezostane osamotená na zničenej zemi.

Nerovnováha v triednej spoločnosti sa vo fáze vyvrcholenia protirečení prejavuje ešte inak: v rozdelení zodpovednosti za prežitie ekosystému a ľudského druhu. Toto rozdelenie zodpovednosti je tiež prirodzene komunistické. V triednej spoločnosti je však táto zodpovednosť rozdelená nerovne, to znamená podľa príslušnosti k triede. Vládnuca trieda tak má moc rozhodnúť o osude celých ekosystémov, o osude celých skupín ľudského druhu a napokon o osude celej triedy, o osude ľudskej civilizácie a o osude ľudského druhu. Zodpovednosť o osude ľudského druhu je prirodzene komunistická. Zodpovednosť predpokladá moc a moc predpokladá vlastníctvo. Pre prežitie ľudského druhu je preto v prípade dominancie sebeckej racionality, ktorá bude po nejakú dobu dominantná, komunistické prerozdelenie moci a vlastníctva nevyhnutné.

Počas celej existencie evolúcie bolo rozdelenie zodpovednosti komunistické. Teraz prichádza len čas, kedy musí duch, aby prežil, priznať túto skutočnosť. Počas celej evolúcie sa duch rozvíjal ďalej a ďalej, postupoval na vyšší a vyšší stupeň. Od rodiny na kmeň, od kmeňa na klan, od klanu na skupinu, od skupiny na štát, od štátu na ríšu, od ríše na národ, od národu na únie a dnes prichádza deň, keď musí pre prežitie ľudského druhu spoznať pravdu, ktorá tu vždy bola, že je súčasťou jedného druhu a jedného ekosystému. Politická organizácia ľudského druhu musí vystúpiť na úroveň, kde bude rozhodovať ako jednotný druh pre záchranu, prežitie a pre dobro druhu, kde budú všetci jednotlivci žiť v dobre. Toto spoločné dobro je dobro druhu. A táto racionalita je objektívna racionalita. Racionalita jednania pre najväčšie možné dobro.

Táto vyššia úroveň evolúcie, kde duch vystúpi na úroveň spoznania, že je jeden v mnohých a že sa ešte musí spoznať a spoznať sa v prírode, je komunizmus. Je to vystúpenie človeka na úroveň človeka, skutočný začiatok ľudských dejín a koniec dejín zvierat.

Dejiny triednej spoločnosti zabrali 5 tisíc ľudských rokov. To je možno päť percent ľudských dejín, 0.05 percent predľudských dejín, 0.0008 percent dejín cicavcov a jedna sekunda v roku celého vesmíru. Bude to len kvapka v oceáne.