Denník N

Komunálne voľby za Masaryka. Prvýkrát volili ženy a alkohol bol zakázaný

Voľby za prvej republiky. Zdroj: ČTK
Voľby za prvej republiky. Zdroj: ČTK

Píše sa 21. január 1919. Je druhá hodina poobede. Predseda Národného zhromaždenia republiky Československej udeľuje slovo poslancovi Meissnerovi.

Autorove diplomové práce sú verejne dostupné tutu.

Meissner pred snemovňu predstupuje ako spravodajca ústavného výboru, aby prítomných oboznámil s výsledkom rokovania výboru o vládnej predlohe zákona nazvaného Řád volení v obcích republiky Československé.

Tento návrh zákona je vysoko odborne pripravený a podložený expertnou správou. Ústavný výbor jeho prerokovanie neberie na ľahkú váhu. Za ministerstvo vnútra predlohu obhajuje ministerský radca dr. Bobek. Dnes by sme mohli svedomito povedať, že išlo o výnimočného volebného experta.

Tak kvalitne pripravený návrh volebného zákona už Slovensko nikdy nezažilo. Bola k nemu priložená celá rada modelových prepočtov, a to sa písal rok 1919, teda rok, kedy sa na ministerstve vnútra o kalkulačkách ani len nesnívalo.

O tom, ako Masarykova prvá republika bola z hľadiska volebného práva revolučná, sa všeobecne vie. Málokto však vie, že túto volebnú revolúciu spustil práve zákon o komunálnych voľbách, ktorý bol prijatý rok pred zákonom o parlamentných voľbách.

Za niekoľko dní nás na Slovensku čaká ďalší sviatok demokracie – komunálne voľby. Skúsme sa preto aj pri príležitosti československej storočnice pozrieť na to, aké boli komunálne voľby v začiatkoch Československa.

Voliť mohli ženy a robotníci

Áno, bol to práve komunálny volebný zákon, ktorý takto revolučne rozšíril okruh osôb, ktoré mohli voliť. Dovtedy, v Rakúsko-Uhorsku, mohli voliť len majetní muži.

Nie u všetkých demokratických politikov sa tento návrh stretol s porozumením. Diskutovalo sa o tom, či ženy, ktoré boli bez politických skúsenosti, nebudú brzdiť demokratický progres Československa.

Obdobne sa uvažovalo aj o robotníckej triede. Predsa len politická inteligencia vnímala robotníkov ako málo inteligentných a vzdelaných na to, aby rozhodovali o veciach verejných.

Za sa paradoxne argumentovalo tým, že drvivá väčšina robotníkov sú československej národnosti, a tak pomôžu v komunálnych voľbách poraziť nemecké strany.

Kto vie, ako by v onej dobe dopadlo volebné právo „pre všetkých“ (a to aj vrátane žien), ak by neexistoval národný záujem poraziť vo voľbách nemecké politické elity.

Za porušenie volebnej povinnosti hrozilo väzenie

Prvorepublikové voľby boli povinné. Nie len z hľadiska povinnosti zúčastniť sa volieb, ale aj z hľadiska povinnosti kandidovať a prijať funkciu, ak vás niekto navrhol a boli ste zvolený.

Inými slovami, ak si nejaká politická strana zmyslela, že práve vy budete dobrý starosta, museli ste ísť kandidovať. Odmietnuť ste to mohli len za prísnych podmienok.

Trest za porušenie volebnej povinnosti bol vysoký. Sankcia sa pohybovala od 20 korún až po jeden mesiac vo väzbe.

Voľby bez alkoholu

To čomu dnes hovoríme volebné moratórium, malo položené základy už v prvorepublikových voľbách. Volebný zákon zakazoval agitovať vo volebných miestnostiach. A čo je zaujímavé, jeden deň pred voľbami a v deň volieb navyše platila prohibícia.

Tento zákaz nebol v parlamente bližšie zdôvodnený. Osobne si ale myslím, že cieľom bolo dať voľbám nejakú úroveň, a zároveň zabrániť akémusi „kupovaniu“ hlasov práve mítingmi v pohostinstvách. Za porušenie zákazu tiež hrozila až mesačná väzba.

Obce mali jednofarebné zastupiteľstvá

Slovenské obce boli pre účely komunálnych volieb rozdelené do dvoch kategórií. Na tie, ktoré mali do tisíc obyvateľov a na tie, ktoré mali viac. V tých väčších sa volilo pomerným spôsobom. Dá sa povedať, že takmer identicky, ako dnes do Národnej rady.

Rozdiel bol napríklad v tom, že sa neuplatňovalo volebné kvórum. Aj o ňom sa diskutovalo. Padol návrh na 8%. Nakoniec sa však malo sa za to, že by to bolo nedemokratické.

Vo väčšine obcí boli zastupiteľstvá jednofarebné. Prečo?

Hoci sa všade volilo rovnako, výsledky volieb v obciach do tisíc obyvateľov sa určili inak. Všetky mandáty šli strane, ktorá vo voľbách získala najviac hlasov.

Zdá sa to byť trochu neférový systém. Treba si však uvedomiť, že ani dnes by drvivá väčšina občanov nevedela prepočítať hlasy na mandáty. Tobôž nie vtedy. Štatistický úrad s voľbami nepomáhal a kalkulačky neexistovali. Prepočet hlasov na mandáty v tisíckach obcí tak bolo potrebné učiniť čo najjednoduchším.

Pre úplnosť dodám, že spôsob voľby sa unifikoval volebnou reformou v roku 1933.

Starostu obce si volilo zastupiteľstvo. Dnes dobre známa kohabitácia – kedy je starosta z inej politickej alebo názorovej skupiny než väčšina zastupiteľstva – v onej dobe neexistovala. Procesy obce mohli fungovať efektívnejšie.

Žiadne krúžkovanie

Možnosť hlasovať konkrétne osoby, ako je tomu dnes, neexistovala. Volila sa iba strana. Kandidátne listiny boli viazané, teda poradie kandidátov určila strana a volič do neho zasahovať nemohol.

Aj o krúžkovacom výdobytku sa veľa diskutovalo. Návrh, ktorý to zavádzal v parlamente párkrát ležal. Vždy však neúspešne. Bol strach, že by sa to v malých obciach zneužívalo na strategické hlasovanie.

Ďalším dôvodom, neprekvapivým, bola obava, že by to komisie nezvládali počítať. Predsa len, dodnes s tým máme problémy.

Ak nebolo treba, tak voľby neboli

V nadchádzajúcich komunálnych voľbách máme až 700 obcí, v ktorých na starostu alebo primátora kandiduje len kandidát. Víťaz je teda jasný, ale voľby aj tak prebehnú.

Mapa zobrazuje zoznamy kandidátov na starostov a primátorov v nadchádzajúcich komunálnych voľbách. Tmavomodrou sú vyznačené obce a mestá s jedným kandidátom.

Vlastne dodnes nepoznám argument, prečo musíme tie voľby urobiť. Prečo toho jediného kandidáta len nevyhlásime za zvoleného.

Za Masaryka sa vo voľbách nemrhalo financiami a ani časom. Ak bolo dohromady menej alebo rovnako kandidátov, ako bolo potrebné obsadiť v zastupiteľstve, voľby sa jednoducho nekonali a kandidáti boli vyhlásení za zvolených.

Keď hrozili zlé výsledky, voľby sa odložili

Takou tou smutnejšou stránkou komunálnych volieb v prvej republike bolo ich odkladanie alebo nekonanie. Prvé komunálne voľby v roku 1919 sa konali iba v českej časti republiky. Na Slovensku sa tak trochu netušilo, ako by dopadli a nebola ešte vyjasnená južná hranica.

Na Podkarpatí bola situácia podobná. Fakticky tam v tom čase bola uplatňovaná vojenská diktatúra.

Druhé komunálne voľby v roku 1923 sa konali už takmer na celom území. Zistilo sa však, že vojaci majú tendenciu voliť komunistov, tak ich pre budúcnosť z volebného práva vylúčili.

Štvrté komunálne voľby na prelome rokov 1931 a 1932 sa odkladali z obavy, že by na výsledky mohla mať nepriaznivý vplyv prebiehajúca Veľká hospodárska kríza.

Podobne sa odložili aj ďalšie komunálne voľby, ktoré sa konali až o šesť rokov, hoci volebné obdobie pôvodne bolo štvorročné. Dôvodom tiež bola hospodárska kríza a národnostné napätie.

Teraz najčítanejšie

Daniel Kerekes

Vyštudoval som volebné štúdiá, politický marketing a podnikový manažment. V súčasnosti pôsobím ako doktorand na katedre politológie Masarykovej univerzity a ako konzultant v Restartup. Predmetom môjho záujmu sú predovšetkým voľby, ale tiež marketing a PR.