Skryté utrpenie žien: Operácia a Slávkin nový život

Prečítate si rozprávanie ženy, ktorá po nástrihu hrádze (časť tela medzi vagínou a konečníkom) trpela niekoľko rokov, kým sa jej podarilo nájsť lekára ochotného pomôcť. Tento príbeh ilustruje, do akej miery môže narásť utrpenie, ak sa bolesť ženy zľahčuje a nepripisuje sa jej dostatočná vážnosť. Možno budete mať pocit, že tento príbeh je extrém a výnimka. No Ženské kruhy majú v mailovej schránke príliš veľa správ od žien, aby sme si mysleli, že ide o ojedinelú skúsenosť. Bolesti po nástrihu hrádze trápia ženy pri bežných činnostiach, ako je sedenie, chôdza alebo šoférovanie. Často tiež nemôžu mať normálny bezbolestný sex so svojím partnerom. Od lekára pritom dostávajú radu “vydržať”, “skúšať” alebo “pri druhom pôrode sa to spraví”. Toto je príbeh jednej z nich.

Slávka (meno je zmenené) je mladá žena, ktorej pri pôrode syna vykonali nástrih bez jej súhlasu. Nesprávne zošitie tejto chirurgickej rany ju doviedlo k niekoľkoročnému utrpeniu, ktoré sprevádzalo všetky bežné činnosti. V predchádzajúcich častiach ste sa dozvedeli ako prebiehal pôrod , ako bolesti  a aké ťažké bolo nájsť chirurga alebo chirurgičku , ktorí by boli ochotní operačne napraviť zlé šitie.

Slávka nakoniec chirurga našla v Rakúsku – v malej nemocnici na hranicach so Slovenskom – v Hainburgu. Lekár, na ktorého sa Slávka obrátila, si najprv naštudoval všetky podklady k jej prípadu a potom sa s ňou stretol. Slávka vedela, že v prípade operácie neexistuje garancia úspechu, ale bola odhodlaná ju absolvovať. Na termín čakala dva mesiace.

Medzi mnou a lekárom bola jasná a férová dohoda, že ja som ochotná ísť aj do rizika, že sa operácia nepodarí. Zároveň ku mne pristupoval veľmi rešpektujúco a dával mi najavo, že je tu na to, aby on mne poskytoval služby, a ja rozhodujem o svojom tele a živote.

Operáciu Slávka podstúpila takmer dva a trištvrte roka po pôrode a hradila si ju sama. Stála 1000 eur. Neskôr jej časť peňazí – približne 300 eur, poisťovňa preplatila. Prípravky na hojenie rán a pooperačnú rehabilitáciu si Slávka platila sama.

Išlo o jednodňovú hospitalizáciu – čiže som v Hainburgu nebola cez noc. Ráno som išla na operáciu, večer domov. Dva dni predtým mi urobili predoperačné vyšetrenia a operácia prebehla v celkovej narkóze. Existovala aj možnosť, že by mi pichli epidurál a bola by som pri vedomí, len v tomto prípade by hrozilo, že by som večer nemohla vstať a odísť. Takže by som platila za ďalší deň hospitalizácie.

Bola som tiež radšej, že počas operácie nebudem pri vedomí, lebo som z nej mala veľký stres. Hlavne preto, že pozitívny výsledok nebol istý. Zároveň som cítila veľkú nádej, že sa mi konečne črtá úľava. Po tých rokoch, keď som každý deň vstávala s nádejou, že dnes to už bolieť nebude, ako mi sľubovali naši doktori, a keď každý deň bol rovnako zúfalý.

Priebeh hospitalizácie a správanie personálu pred operáciou aj po nej hodnotí Slávka veľmi pozitívne.

Prišla som približne o siedmej ráno nalačno na dennú kliniku, kde už mali výsledky mojich predoperačných vyšetrení. Pred operáciou, ktorá sa udiala niečo po desiatej ráno, za mnou prišiel ošetrujúci lekár, ktorý spravil nejaké úkony ako meranie tlaku a podobne. Ja som si ešte vyžiadala, aby sa za mnou zastavil lekár, ktorý ma mal operovať, lebo som s ním chcela osobne prebrať nejaké podrobnosti o operácii. A on prišiel a ochotne mi odpovedal na moje otázky.

Potom ma naložili na vozík, sanitár a všetci, čo ma viezli cez oddelenie, boli usmiati a želali mi veľa šťastia. Keď ma sanitár zobral do výťahu, opýtal sa ma, či som u nich už bola. Keď som povedala, že nie, začal mi vysvetľovať, kam ma vezie a čo sa bude diať. Doviezol ma na predoperačnú sálu, kde sa mi všetci prítomní predstavili – anesteziológ, sestry, atď. Mala som na sebe košeľu rozstrihnutú na chrbte a keď som potrebovala ísť na záchod, jedna zo sestier išla so mnou a tú košeľu mi držala, aby som tam nebehala s holým zadkom.

Sestra ma takto odprevadila k záchodu a naspäť, anesteziológ so mnou vtipkoval. V tomto čase som už bola dosť psychicky rozrušená z myšlienky na nadchádzajúcu operáciu, ale to, že bol personál taký milý, mi veľmi pomáhalo. Potom prišiel sanitár, ktorý sa mi predstavil a povedal mi, že ma teraz odvezie na operačnú sálu. Môže to znieť ako banalita, a pritom je to presne to, čo pacientka v tej chvíli potrebuje. Povedal mi, čo sa so mnou bude diať a aká je jeho úloha. Všetci členovia personálu mi povedali svoje meno, svoju funkciu a čo so mnou idú robiť.

Túto skúsenosť z operácie Slávka porovnávala s pôrodom v slovenskej nemocnici. V prvej časti rozprávania  opisovala akútny nedostatok informácií pred pôrodom, počas neho a aj po pôrode. Slávka využívala množstvo stratégií, aby sa vôbec k nejakým informáciám dostala a počas celého pobytu v pôrodnici sa stretávala s ignoráciou a bagatelizovaním, neochotou, zlou praxou, vyhrážkami a násilím.

Samotná operácia mala skutočne priam terapeutický účinok. Cítila som sa ako človek, lebo nikto nado mnou nerozprával o mne, ako to robili v pôrodnici: ” Dajte jej buscopan! Dajte jej oxytocín!” akoby som bola mŕtvola. Oni sa rozprávali so mnou. Nič o mne nevedeli, nerobili nič navyše – toto bola len štandardná rutina.

Veľmi pozitívne vnímala Slávka aj manažment bolesti po operácii. Vysoko vyzdvihovala záujem, ktorý o ňu prejavoval zdravotný personál nielen zo zdravotného hľadiska, ale aj po ľudskej stránke.

Keď som sa neskôr prebrala na pooperačnej sále, bola pri mne slovenská sestra, ktorá je taký dobrý anjel a vykonáva si svoju prácu poctivo. Opýtala sa ma, aký stupeň bolesti od 1 do 10 cítim. Ja som jej povedala, že šesť, čo bola oveľa slabšia bolesť než tá, ktorú som cítila po pôrode. Povedala som jej, že som zvyknutá a ona na to, že mi aj tak dá niečo od bolesti.

Zastavil sa za mnou aj lekár. Ja som sa pod vplyvom anestézie ešte stále miestami trochu “strácala”, a tak som sa ho opýtala, či sa ho môžem chytiť za ruku, aby som cítila niečo hmatateľné. Povedal, že áno a zároveň mi zrekapituloval priebeh operácie. Ešte v ambulancii mi tento lekár povedal, že je možnosť zašiť mi po operácii ranu tzv. priebežným stehom, čo by znamenalo, že na hrádzi nebudem mať také veľké stehy ako predtým. Vďaka tomu mala byť oblasť mojich genitálií aj funkčná, aj estetická.

Vravel, že nie je isté, či tento druh stehu bude môcť použiť, pretože to závisí od toho, ako veľmi bude to miesto krvácať. Ako prvé mi teda po operácii povedal, že sa mu to podarilo. Ja som mu ďakovala, bol to úžasný moment. Bola som mu veľmi vďačná, lebo bolo jasné, že naozaj spravil maximum.

Po asi pol hodine sa ma sestra spýtala, či cítim nejaké bolesti, a keď som povedala, že áno, dala mi silný oblbovák. Ten spôsobil, že som mala veľmi dobrú náladu a bez bolesti som tam ležala ďalšiu hodinu. Táto sestra kvôli mne musela zostať dlhšie na pooperačnej sále, hoci všetkých ostatných už odviezli. A ona sa napriek tomu starala o to, aby som necítila žiadnu zbytočnú bolesť.

Potom Slávku previezli na izbu, kde bola až do poobedia. Vtedy za ňou znovu prišiel lekár, ktorý ju operoval, a opäť jej zrekapituloval pribeh operácie, tentoraz podrobnejšie. Pri operácii sa podarilo zistiť a našťastie aj odstrániť príčinu Slávkinho utrpenia – pri šití nástrihu pri pôrode jej lekár spravil akoby jeden steh “navyše, ktorý ťahal”.

Hojenie po operácii prebiehalo veľmi dobre a Slávka cítila okamžitú úľavu. Nemala žiadne ostré ani akútne bolesti. Aj cesta z nemocnice vyzerala inak ako po pôrode.

Sedela som síce na popôrodnom vankúši, ale mohla som normálne sedieť. Neležala som teda v kufri ako po pôrode, a to od operácie prešlo iba osem hodín. Tiež som mohla relatívne normálne chodiť. A hoci trvalo tri mesiace, kým sa rana zahojila a celkom mi ustali ťažkosti, napokon ustali.

To, že boli bolesti oveľa miernejšie, uviedla Slávka aj pri porovnaní bolestí po pôrode a po operácii.

Prvý týždeň po prvom pôrode by som svoju bolesť na stupnici od 1 po 10 ohodnotila na 10. To boli bolesti, z ktorých som odpadávala. Tie ďalšie týždne by som svojej bolesti dala niečo medzi 7 a 8, ďalšie mesiace povedzme 5, a do operácie približne 3. Priamo po nej to bolo tých spomínaných 6, ale už poobede to kleslo na 4 a tie ďalšie týždne okolo 1 a tak to bolo až do tých troch mesiacov. Pričom počas tejto operácie došlo k vyrezaniu tkaniva, no ranu mi zašili tak, že nedošlo k zápalu svalov a nervov.

Po operácii sa Slávka o ranu prvé mesiace starala podobne ako o tú predchádzajúcu. Používala oleje, masírovala si jazvu a brala imunoglukán na podporu hojenia.

V každom prípade som už nemala na hrádzi žiadne hnusné veľké stehy, žiadnu deformácia povrchu tela, takže som mohla normálne močiť. Konečne som sa cítila ako zdravá žena. Konečne som nebola len živá mŕtvola, ale mohla som aj žiť. Mohla som sa normálne hýbať, chodiť, pracovať v záhrade, športovať, sedieť, šoférovať, spať, chodiť na toaletu a nemusela neustále hľadať nebolestivú polohu pri styku. A konečne som mohla mať aj ďalšie dieťa, lebo nehrozilo, že potratím z fyzického vyčerpania a stresu.

Úspešná operácia jednoznačne zmenila kvalitu Slávkinho života k lepšiemu. No roky utrpenia a bolesti sa podpísali na Slávkinom zdraví a jej vzťahoch.

Bolesti ovplyvnili celý môj život, každodenné fungovanie. Hoci som rada športovala, cvičila, pracovala v záhrade, nič z toho som prvý rok po pôrode nemohla robiť a ani neskôr  som nič nerobila s radosťou, pretože každú činnosť sprevádzala trvalá bolesť. Pre bolesti som bola v neustálom strese. To sa prejavilo aj na držaní tela. Chodila som zhrbená, ako skonštatoval môj fyzioterpeut, že ako jednu stranu odľahčujem, aby som zmiernila bolesti, vidno to aj na chrbtici.

Interné vyšetrenie zároveň odhalilo dvojnásobnú hladinu adrenalínu a lekár skonštatoval, že v dôsledku stresu. Ovplyvnilo to celý môj život, aj život mojej rodiny. Druhé dieťa sme nemohli mať vtedy, keď sme to plánovali. Ja som chcela mať druhé dieťa čo najskôr, ale v takýchto bolestiach som ďalšie tehotenstvo nemienila riskovať, lebo hrozili komplikácie v dôsledku stresu. Z tohto obdobia nemám skoro žiadne fotky. Na tie, čo mám, sa ani nepozerám, lebo presne viem, že práve v tom momente som mala akútne bolesti a je mi z toho doteraz nevoľno.

Tie tri roky sú ako čierna diera, akoby som vôbec nežila. A to mali byť najkrajšie roky s mojím dieťaťom. Aj môj manžel skonštatoval, že sa neusmievam tak ako kedysi. So zaťatými zubami od bolesti sa nedá veľmi usmievať. Áno, usmievala som sa na dieťa, lebo som sa snažila na neho plne sústrediť. Ale každú sekundu som pri tom cítila bolesť, ktorá ma vyrušovala. Bolesti znamenali aj neustálu retraumatizáciu. Všetko som mohla robiť len v maximálnom sústredení a aj tak som mala mozog zahltený bolesťou.

Ak ste lekár alebo lekárka, ktorí vedia pomôcť ženám s podobným problémom, prosím, neváhajte o tom informovať svojich kolegov a kolegyne. A ak patríte medzi tých a tie, ktorí nevedia svojim pacientkam pomôcť, prosím hľadajte pre ne riešenie. Pre ženy v bolestiach a s malým dieťaťom v náručí nie je cesta chodiť od lekára k lekárovi a hľadať niekoho, kto by ich zobral vážne a aspoň sa pokúsil im pomôcť. Nebagatelizujte problém, že “sa to spraví”, “treba vydržať”, “skúšať”. Neodporúčajte ženám, aby mali ďalšie dieťa s vidinou ďalšieho nástrihu pri pôrode, kedy sa nanovo zašije. Nikto sa nechce milovať, ak trpí bolesťami, a verím, že žiadny normálny partner nebude mať potešenie zo sexu, ak jeho partnerka pri ňom zatína zuby alebo strávi nasledujúce tri dni v akútnych bolestiach.

Riešenie na akútne a chronické bolesti nemôžu ženy hľadať svojpomocne, na vlastné náklady a napriek nefungujúcemu zdravotnému systému. Život bez bolesti sa nachádza v Maslowovej hierarchii na tej najspodnejšej priečke – je to základná ľudská potreba. Zdravotný systém má fungovať tak, aby ženám túto potrebu naplnil, a nie ich posielal od dverí k dverám.

#Dostboloticha
#Skryteutrpeniezien

Rozhovor spracovala: Zuzana Krišková
Editorské práce a prepis rozhovoru: Dana Vitálošová
Konzultantka: Miroslava Rašmanová
Jazyková korektúra: Tatiana Jančáriková