Denník N

Mľinski jarek

Môjho deda so mnou, okrem pokrvného príbuzenstva, spája ešte niečo. Dve generácie rodiny Kostelnikových celkom nečakane prepojil Mľinski jarek. Kým dedo a otec vyrástli na jeho dolnom konci, ja som sa 23 rokov kochala výhľadom na jeho začiatok — šľuder alebo aj fľuder. Dnes už neexistuje. Ani jarek, ani šľuder. Ale tak, ako ja nikdy nezabudnem na svoj výhľad, starí Prešovčania nezabudnú na to, ako chutila voda z jarku. O spomienky na toto charizmatické miesto sa so mnou podelil môj otec.

Fľuder, šľuder alebo stará hať sa nachádzala na niekdajšom konci Sídliska III, tam, kde dnes stojí novovybudovaná malá vodná elektráreň. Moji rovesníci si zrejme ešte pamätajú, ako ju v roku 2001, po tom, čo sa cez ňu preliala voda zo storočnej povodne a zaliala celú lúku aj s golfovým ihriskom a reštauračnou časťou letného kúpaliska, odpálili. Výbušniny trhali nielen betón, ale aj naše srdcia. Patrila k nášmu detstvu, šplhali sme sa po nej, zadržiavala dosť vody na kúpanie, aj na rybačku. Ale o hati niekedy nabudúce. Nateraz nech je východiskovým bodom pre náš hlavný cieľ – Mľinski jarek. Práve z hate sa totiž do prešovského vodného systému púšťala voda. Tá tiekla niekoľko kilometrov, až do miest, kde dnes stojí Prešovská univerzita.

Pôvodný účel Mľinskoho jarku bolo obhospodáriť dva mlyny,  a to už od 13. storočia, pričom zároveň to bola vodná priekopa, ktorá mohla prijať väčšie množstvo vody v prípade povodne. Neskôr sa z neho brala úžitková voda, ktorú veľké koleso prečerpávalo do mestských cisterien. Od konca 19. storočia sa Mľinski jarek využíval ako zdroj poháňajúci vodnú turbínu prešovskej elektrárne, zásoboval vodou mestské kúpalisko, viaceré mestské kúpele na Kúpeľnej ulici a v zimných mesiacoch slúžil ako zdroj vody na výrobu ľadovej plochy jednak pre miestne deti, ale aj pre oficiálny Korčuliarsky spolok.

Tam, kde je dnes základná škola na Kúpeľnej ulici, sa chodil do Mľinskoho jarku kúpať môj dedo. Otec pri jarku vyrástol tiež, ale v čase jeho detstva tam už nebolo dosť vody na kúpanie. Moja generácia zažila iba pozostatky niekdajšieho jarku na terajšej Okružnej ulici. Bol to zúbožený kanál, v ktorom rástla burina. Že tam kedysi tiekla voda, pamätala iba stará vŕba. Aj táto časť musela ustúpiť novej ceste.

Kúpeľná ulica

Kedysi vyzerala Kúpeľná úplne inak, ako dnes. Nič zo starých čias sa nezachovalo, preto zapojíme všetku predstavivosť a odmyslíme si kruháč, školu, administratívnu budovu, parkoviská aj poisťovňu. Namiesto nich tam teraz stoja domčeky. Chodníky neexistujú, medzi domami je široká voľná plocha a popri ulici preteká Mľinski jarek, smerujúci do a od starého mlyna. Voda priteká trasou pozdĺž dnešnej Okružnej ulice a pri mlyne sa láme doprava. Prúd smeruje rovno do mlyna, pred ktorým je kovové zábradlie, aby sa do neho nedostal odpad. Prebytočná voda padá dolu cez malý fľuder. Ten sa dá ovládať. Keď je spustený, voda ide do mlyna a zvyšok cez neho odteká korytom preč. Medzi fľudrom a korytom je múrik, ktorý sa, podľa spomienok môjho otca, volá tak, ako vyzerá – bigľajz (žehlička).

Kúpalisko v Mľinskom jarku

V lete, kým mlyn fungoval, sa dalo pod fľudrom kúpať. Dedo bol nadšenec fotografie a ostalo po ňom niekoľko rozkošných snímokv z obdobia, keď bolo v jarku dosť vody (20. a 30. roky minulého storočia) a bol absolútnym stredobodom života miestnej mládeže. Všetci chlapci sú na fotkách krásne opálení, telá majú ako strunky, z tvárí ide bezstarostnosť, ktorá patrí k letu a k víkendom, keď sa najprv hrá futbal, a potom sa skáče do vody. Naokolo nie je žiadny dospelý, ktorý by dohliadal na najmenších. Partia sa poznala, išlo o susedov, spolužiakov, dávali na seba pozor navzájom. Malí vedeli, že nesmú vojsť do vody nad fľudrom, pretože tam bol prúd príliš silný a mohlo by ich stiahnuť až k zábradliu. Kúpali sa len dolu pod korytom. Veľkí mali vstup voľný, kam len chceli.

 

Otec spomína, že on sa ako dieťa v jarku nikdy nekúpal (60. roky minulého storočia), keďže mlyn pred časom odstavili a voda dramaticky klesla. Keď do neho raz skočil, pod nízkou vodou bolo iba bahno. Jarek bol preňho a jeho kumpánov zaujímavý inak – nad vodou bol asi dvadsať centimetrový múrik, z ktorého skákali na bigľajz a nazad. Samozrejme, ponad vodu. Ťažko si predstaviť, čo by bolo, keby o tom vedeli rodičia.

Ak sa vrátim k dedovým fotkám, nedá sa nevšimnúť, že Mľinski jarek tvoril romantické pozadie viacerých portrétov, vtátane portrétu mojej mladej babičky. Do Prešova sa presťahovala z Lipovca pri Vrútkach a môžem si pri pohľade na ňu namýšľať, že jej snáď príjemná scenéria Mľinskoho jarku pomohla prekonať odlúčenie od rodiny.

Klzisko

Kým v lete sa v jarek menil na radostné zákutie, ktoré by sa nehanbili maľovať ani francúzski impresionisti, zima prinášala iný druh potešenia. Miestne deti celé roky poznali fintu s vylievaním vody do širšieho priestoru pod mlynom. Za teplého počasia sa tam chodili napájať kone a dobytok z pľacu (trhu), ale v zime bolo možné plochu upraviť do podoby klziska. Všetko sa robilo svojpomocne, čakalo sa iba na mrazy, ktoré boli spoľahlivejšie ako dnes.

Neskôr, keď mlyn prestal fungovať, tieklo v jarku už len málo vody. Hoci v lete bol s kúpaním koniec, v zime, naopak, jarek ožíval korčuliarmi, ktorých trasa viedla celou Okružnou až ku korčuľovačisku (klzisku), ktoré kedysi sídlilo v starej budove dnešnej Hotelovej akadémie – reliéf na priečelí stále pripomína jej pôvodný účel.

Pozostatky jarku

Mľinski jarek bol vo svojich najlepších časoch, okrem technického využitia, miestom prechádzok, randez‑vous, isto bol svedkom mnohých prvých bozkov. Pretínalo ho len niekoľko lávok a mostíkov – na Levočskej tiekol popod drahu (cestu), tam bol mostík k hasičom, jedna lávka bola pri dnešnej Hotelovej škole, ďalšia až tesne nad mlynom, nasledujúca bola nižšie, za veľkým priestranstvom, kde sa korčuľovalo, dve lávky viedli k Netrofalovi a Hrubému a ešte bol mostík pri Svojdomove, dnešná ulica Tarasa Ševčenka.

Od Kúpeľnej ulice jarek pokračoval rovno dolu, okolo domu hrebenára Cabana, popod štreku (železnicu), povedľa kaplnky, v ktorej bola uskladnená soľ pre neďaleký šľubrik (bitúnok), ďalej okolo zbúraniska po kúpeľoch a cez Bulharove role až do Torysy, kde vyhĺbil bandžur (mláku). Toto miesto sa volalo Cepla votka a doteraz ho vidno – pri univerzitných internátoch z brehu vykúka rúra. Svojim udiveným O sa do rieky pozerá ako mlčanlivý svedok kedysi živého zurčiaceho prúdu, ktorý postupne slabol, až sa celkom zastavil.

Z Mľinskoho jarku sa dodnes zachovalo už len torzo pri Kumšte, ktoré bolo vyhlásené za technickú pamiatku.

Autorka: Zuzana Štelbaská

Za fotky, čas a spomienky ďakujem otcovi Petrovi Kostelníkovi, historické údaje, zdroj: www.presov.sk.

 

Ako bonus prinášame text z prešovských novín zo začiatku 20. storočia, ktorý bol uvedený aj v Objavovaní Prešova II od PhDr. Dariny Petranskej:

Pes vov mľinskim jarku

Šmišni pad še stanul v tih dňoh v Prešove pri mľinskim jarku pri Kubinyeho zahradze. Paňe i panove išli na špacirku ku haci kolo mľinskeho jarku. Jedna paňi zos sebu vedla na povraže svojho pšika. Poňevač aľe už von z mesta buľi, paňi psa odvjazala a na šľebodu ho puščela. Pšik radujuci še šľebody vešelo skakal kolo mľinskeho jarku. Skakal, skakal, niž do mľinskeho jarku neskočel. Ta vera. Ňeboraček pšiček. A ňemohol še vižgrapac. Panove na predok odešli a ľem paňe buľi po zadku. Ňebula ňijaka pomoc. Pšik už še zaľival. Paňom do plaču. Už takoj-takoj še zatopel pšik, ked jedna šmela paňi zobula topanečki a hop do vodi. Vimentovala pšika. Jak aľe von hcela vinsc, vtedi še obačela že to vera ňetaka ľehka vec. Co teraz? Trebalo čekac a v žimnej vodze plukac noški. I do šmihu i do plaču. Kedi-ňe kedi išli s poľa robotnici, ktere potom paňušu šmelu vicahľi zo šľamastiki.

ilustrácia: Katarína Rybnická

Zdroj príbehu: Lipka, Martin. Naša zastava alebo čo čítali Prešovčania na začiatku 20. storočia. In: Príbehy starého Prešova. Zost. Peter Švorc. Prešov: Universum, 2003. s. 168

 

www.facebook.com/TaTakeTown

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.