O boji za lepšie Podkonice – dedinu v Nízkych Tatrách

Pre moju dcérku Lilianu Máriu a všetkých Podkoničanov.

Štyri roky starostu mi zbehli ako štyri ročné obdobia v jednom roku. Je čas otočiť sa a pozrieť sa späť. Bolo to neskutočne rýchle. A bolo toho veľmi veľa. Nedozrel som len ako starosta. Oženil som sa. Mám krásnu ženu. Malú dcérku. Možno sa ma raz naša Liliana spýta: ?: „Oci, a ako sa to stalo, že si bol starosta?“

Všetko však začalo ešte dávno…

V roku 2005 sme boli mladí a vášniví snowboardisti. S kamarátom Dominikom Valentom sme milovali hory a snowboarding. Vyrastali sme ako väčšina našich rovesníkov na Plešiach. Stredisko, ktoré dostalo každého. Veľa snehu. Perfektná chata. Od deviatej do neskorého večera. Chceli sme mať nielen svah, ale aj snowboardový park a stredisko s celoročnou prevádzkou.  Chceli sme ponúknuť viac, ako len ubytovanie v starnúcom komplexe. Bola to příležitost pre nás, pre dedinu, pre kraj. Žial, nikoho to nezaujímalo a nezaujalo. Nevadí. Založili sme občianske združenie COB.

Chceli sme veci v Podkoniciach zmeniť  k lepšiemu, a tak sme sa vydali na dráhu poslancov. V roku 2006 sme kandidovali po prvýkrát za poslancov. Dominika zvolili. Mňa ako náhradníka. Po dvoch rokoch sme si to vymenili. Ja som vtedy veľa počúval, a ako mladé ucho sa veľa učil. Niečo prešlo. Niečo nie. Dokončil som vysokú školu. Nabral som skúsenosti vo Švajčiarsku a Holandsku.

V roku 2010 som skúsil zabojovať o stoličku starostu. Tridsať hlasov rozhodlo, že som neuspel. Mrzelo ma to. Úprimne povedané, dva roky som sa o dedinu zaujímal iba trochu. Odišiel som von z Podkoníc, no ostal som doma na Slovensku a založil som firmu, ktorá ma uživila. Dostal som ponuku na kontrakt pre veľkú spoločnosť v Tatrách. Strávil som tam výborný čas. Po dvoch rokoch ma však začalo páliť, že obec nefunguje ako má.

Zachytil som sťažnosti zo školy. Nefunguje pec. Deti odchádzajú do Bystrice či Slovenskej Ľupče. Územný plán – schválený niekoľko rokov. Nulové dotácie. Žiadne nové projekty. Iba sa svietilo, kúrilo (a to nie vždy) a vynášali smeti. Vyburcovalo ma to v chuť skúsiť to znovu. Začal som chodiť na zastupiteľstvá. Drzo sa pýtať. Informovať sa. A nebol som sám. S partiou zapálených mladých ľudí (už nebohá Lenka Leštáková, Dušan Koctúr, Števo Čeman a aj Jaro Kostúr) sme začali chcieť viac.

Narušovali sme komornú atmosféru. Povedzme si to otvorene, neboli sme želaní. Dovtedy boli potichu schvaľované veci. Bez konceptu. Mŕtva atmosféra, tichší poslanci. Prišli sme napríklad s iniciatívou zabrániť pochovaniu potoka na skládke „Za Močilá“. Navrhli sme osadiť rúru, aby vyvážajúca zem nezabila potok. Márne. Chýbajúca webová stránka nám tiež nedala spať. Skúsili sme si vypýtať prístupové údaje od vedenia obce. Navrhli sme aj, že ju urobíme. Nezáujem a mlčanie. Urobili sme teda novú webovú stránku: nasepodkonice.sk. Začali písať. Ujalo sa to. Do konca roka 2013 sa zaregistrovalo cez 100 ľudí. Informovaním sme vyvolali rozruch. Chodili sme pravidelnejšie na zastupiteľstvá.

Na jar v roku 2014 sme sa s ľuďmi okolo tímu nasepodkonice.sk dohodli: pôjdeme za poslancov a ja za starostu. Zmeníme Podkonice. Budú krajšie. Lepšie pre život. Spolu s vami a pre vás. Pol roku príprav a diskusií. Navrhli sme volebný program. Urobili stretnutie občanov. Prebiehala reálná kampaň. Stále sme diskutovali. Medzi sebou aj s ľuďmi z obce. Rozniesol som kopec listov. Jeden bol aj otvorený. Obec sa začala prebúdzať.

Prišiel deň D. Bol to jeden z najdlhších dní, aké som zažil. O ôsmej sa zavrela volebná miestnosť. Čakanie na výsledky bolo nekonečné. Večer prichádza správa. Vyhral som. ⅔ voličov mi dali svoj hlas. Za poslanca aj za starostu. Dúfal som s pokorou v podporu aj víťazstvo, ale nečakal som, že sa mi tak zadarí. V ten večer vyhrali aj slovenskí futbalisti na Ukrajine. Deň, na ktorý nikdy nezabudnem.

Po oslavách prišla dezilúzia. Starosta po prehre neodstúpil. Držal sa zubami a nechtami v úrade do posledného možného dňa. Do konca roku 2014. Dôvod? Na poslednom zastupiteľstve mu na návrh pána poslanca Ivana Barlu navrhli 70 % zvýšenie platu. Nevyťahovali sme to vtedy. Nezažalovali sme ani jeho, ani poslancov. Aj keď to boli peniaze za nič. Dokonca spätne priznané, čo je protizákonné. Chceli sme urobiť tlstú čiaru a začať znovu a lepšie. S vami a pre vás.

Je večer. 2. január 2015. Mesiac a pol po voľbách si idem prevziať doobeda úrad. Budem starostom. Najmladším z okresu Banská Bystrica. Prichádzam s Jarom Kostúrom. Prevezmem kľúče. Pečiatky. Podpisy. Prevzali sme skrine šanónov. Začali sme s otváraním šanónov. Hneď na prvý pohľad nedávajú zmysel. Nie sú usporiadané. Mnohé neoznačené. Večer mám narodeniny. Kristove roky. O šiestej sa stávam oficiálne starostom.

Prichádzam do volebnej miestnosti. Tu sa koná aj zastupiteľstvo. Pripravil som si príhovor. Trasie sa mi hlas. Ak by aj nie, je to „tenkrát poprvé“. Odchádzajúci starosta dostáva od bývalého a nového poslanca Ivana Barlu okrem super odchodného aj fľašu. Vraj za super prácu. Za štyri roky, ktorú pre obec vykonal. Nekomentujem to, myslím si však, že podľa výsledku volieb nie som sám. Takáto gratulácia nie je vhodná.

Začínam. Preberám si slovo. Všetci počúvajú. Je potrebné dostať zastupiteľstvo k ľuďom. Sľuboval som transparentnosť, a preto ich budeme nahrávať. Prvý návrh je pre Ivana Barlu ako pálivá paprička. Hneď vyskočí a nesúhlasí. „Prečo, je to problém?“, pýtam sa. „Je to protizákonné“, odpovedá. „Nie, nie je“, nedám sa. Ostáva trpká chuť v ústach. A začína prvý z dlhej nekonečnej rady sporov.

V prvom čísle Podkonického spravodaja som napísal, ako ideme šetriť, že ušetríme zrušením nevýhodných zmlúv pre obec na telekomunikačných poplatkoch. A už bol znovu oheň na streche. Nepáčilo sa to Ivanovi Barlovi. O pár dní prišiel prvý list podľa zákona č. 211. Hovorím si, čo to je?  Trpká pachuť v ústach mi prešla na jar 2015 do celého tela. Stačilo predsa prísť na úrad, a spýtať sa. Prečo list? A prečo podľa zákona? Ved sme Podkonice. Nie sme mesto, kde na primátora nemáte ani dosah. Nedostanete sa k nemu. U nás sú dvere vždy otvorené. Pre každého. Ďalší list na seba nenechal dlho čakať. Po práci som parkoval s prenajatým autom pred svojim domom. Čo je na tom zlé? Za mnou bol už prvý výjazd v noci kvôli psovi. Neskôr pribudol požiar. Telefonáty v noci. Sobota nepatrí už rodine. Som slobodný a chcem tu robotu robiť poriadne, tak prečo nedvíhať telefón? Kde mám vyviesť smeti, asi najčastejšia otázka, ktorú mi ľudia volajú. Som starosta. Už dva mesiace. Na krku 2 listy. Nové problémy. Prvé sťažnosti. Prvé zmeny. Dva príhovory. Čaká nás zabíjačka.

Prevrátil som úrad hore nohami. Nenechal som ani jeden šanón zatvorený. S trpkým úsmevom zisťujem, že šanóny, ktoré som „zdedil“, môj predchodca ani neotvoril. Volal som starého starostu p. Jozefa Jamricha a ten mi vraví, že tie šanóny tu ostali ešte ako ich tu nechal on pred 8 rokmi. Vyhadzujem teda čo netreba. Audit úradu mi poslanci ešte v januári neschválili. Na čo. Vraj na niečo také míňať peniaze. Robím si ho sám. Snažím sa šetriť. Na stretnutia chodím vlakom. Telefón si platím zo svojho. Počítač som si doniesol vlastný. Bývam do ôsmej v práci. Potím sa. Nepáči sa mi môj životný štýl.

Ešte je tuhá zima. Stále vonku po štvrtej tma. Pri mojej práci “upratovača” v novom poste ma vyruší telefón. Autobus v smere z Banskej Bystrice do Podkoníc uviazol nad Slovenskou Ľupčou. Sú v ňom ľudia. Treba ho ísť ťahať. Obliekam si vetrovku a vyrážam pre traktoristu. Vonku už tretí deň husto sneží. Cestári ako vždy meškajú. Volám na dispečing, ale nikto nedvíha. Berieme traktor s pluhom a ideme. Autobus je v záveji zapadnutý. Nevie sa vyhrabať. Okolo pobehujú chlapi. Autobus je vo vnútri plný ľudí idúcich z práce.  Našťastie máme so sebou oceľové lano. Zapíname autobus. Ľudí pomaličky berú okoloidúce autá, ktorým sa podarilo prejsť okolo autobusu. Ja sa snažím usmerňovať dopravu. Zhora prichádza cisterna s mliekom. Našťastie  stihla zabrzdiť. Ak by nie, neviem si predstaviť, kto by nás v tejto kalamite vyslobodil. Alebo skôr, KEDY? Cestárske auto ani po hodine neprišlo. Autobus sa podarilo vytiahnuť traktorom po pol hodine námahy stroja. Autobus s ľuďmi prichádza do obce. Ja mokrí do nitky. Horúci pocit, že sme urobili výborný skutok. Je to úžasné, pomáhať.

V máji 2015 ma čaká prvý ZMOS v Bratislave. Na stretnutie s Ministrom vnútra čaká vonku dlhý rad. Tam kde ľudia fajčia. Vraj sa rozdávajú hasičské autá. Vystojím si rad. Prichádzam maličký. Ako chlapec, keď si pýta od otca prvý krát auto. Som starosta obce Podkonice, Michal Vráb, pan minister. Pripadá mi ako veľký ujo, otec, čo mi dá rodičovskú radu. Zalistuje v excelovskej tabuľke vytlačenej na niekoľkých hárkoch papiera. Dofajčí cigaretu a usmeje sa. „Za akú ste stranu pán starosta?“, pýta sa. Hovorím: „Nezávislý“. „Je mi to ľúto, nevidíme vás, pán starosta“. Pýtam sa: “ A prečo?“ Odpovedá: „Nie ste v zozname, nemáte v súčasnosti aktívny hasičský zbor.“ Ostávam s pozdravom. Cítim sklamanie. No príchodom domov mením veci a náš obecný dobrovoľnícky Hasičský zbor sa prebúdza, mal výpadok rok a pol.

V roku 2015 sa strieda jedna akcia za druhou. Zabíjačka, Tonkovičové slávnosti. Prichádza leto. Prvé leto na stoličke starostu. Na úradoch sa mi ľahšie otvárajú dvere. Keď niekde volám, predstavujem sa rázne, Michal Vráb, starosta obce Podkonice. Znie mi to stále nezvyčajne. Dvere sa pomaly otvárajú a ľudia na úradoch ma rešpektujú. Viem vybaviť to čo treba. To sú tie príjemné veci.

Jedna nepríjemná vec je, ale zase nová. Čaká nás súd. ÁNO SÚD. ZNIE MI TO AKO ZO ZLÉHO SNA… Súd? to čo je za slovo? Kto sa ide súdiť s dedinou? Je to za poskytnutie informácie, že vraj klamstvá v spravodaji… Pán poslanec I. Barla sa nezastavuje. Na úrad už prišlo 5 listov. A znovu ďalšie prichádzajú, len on obchádza OÚ oblokom.

Čudujeme sa všetci, aj poslanci. Na čo je to dobré, pýta sa istý pán poslanec? Toto naši starí otcovia nerobili, a stavali dedinu na piedestál a Ty sa budeš súdiť ? Áno, budem sa súdiť.

Trpká chuť spolu s bolesťou ostáva. Som ostražitejší. Učím sa rýchlo. Nenechávať veci tak. Snažím sa odpovedať. Vyzývam na otvorenosť. Komunikujme. Načo je toto dobré? Odpoveď neprichádza. Vtedy začalo nejaké zvláštne delenie. Jedna strana a druhá strana. Ktorá je za dedinu? Aký to má zmysel? Komu týmto pomôžeme? Tieto otázky si začínam klásť stále častejšie. A kladiem si ich dodnes….

09-12/2015 Tatra, optika, 11 tisic z ministerstva financií.

Nepríjemnosti nekončia. Prvýkrát som musel niekoho vyhodiť. Zmeniť život niekomu, kto mi osobne nevadil. Ale výsledky jeho práce áno, a veľmi. Išlo o školu. Tá musí fungovať. Je to základný kameň dediny. Úrad a starosta – škola a riaditeľ – kostol a farár.

Je september 2015. Začína nový školský rok. Ešte v zime som po večeroch chodil po našich rodičoch. Rodičoch našich prváčikov. Tých, ktorí tu dnes stoja. Ja sa pripravujem na príhovor. Mám bielu košeľu a medailu – ako to volám. Znak obce. Dnes predstúpiť pred rodičov. Im som sľúbil, že škola bude fungovať. Bude tu nový riaditeľ. Budú nové okná. Škola začne fungovať. Nebude to neaktívna škola. Bude to škola pre všetkých. Rozkvitne. Bude radosť do nej chodiť. 11 detí stojí predo mnou. Spolu s novou riaditeľkou.

11 detí je maximálny úspech. Nastupujú všetky deti z ročníka. Škola začína fungovať. Je polka septembra. Radosť mi robí, keď vidím vysmiate tváre našich detičiek. Ahoj pán starosta, mi hovoria, keď prídem pre obedy, ktoré sme začali roznášať pre našich dôchodcov. Ďalší projekt, ktorým meníme našu obec. Výborný pocit, pomôcť dobrou vecou.

Zvoní telefón. Je októbrový utorok. Jeseň už prišla do obce. Na druhej strane sa predstaví ministerský úradník z Bratislavy. Prehltol som jeho meno. Hovorí, že má pre nás výbornú správu. Pán starosta, v sobotu vám donesie pán minister vnútra nové hasičské auto! Prosím?, vypadne mi slúchadlo. Asi som zle počul. Opakujem, prosím? Nové auto? Chceli ste nové hasičské auto? Pregĺgam, hovorím áno. Nesmelo sa pýtam. A aké to bude? No Tatru ste chceli, nie? Musím si sadnúť.

Píšem poslancom. Volám hasičom. Večer si polejeme za jedno. Pripravujeme sobotnú slávnosť. Ďalší veľký úspech po škole je na svete. Dostaneme Tatru. Veď sme vraj nemali ani požiarny zbor. Predsa sa podarilo. Chodiť do tej ďalekej Bratislavy. Klopať, búchať, navštevovať. Pomohol zapálený Podkoničan žijúci v Bratislave. Ujo Jaro. Ďakujeme ešte raz. Je sobota, píšem ešte raz poslancom, aby dnes prišli o desiatej. Väčšina mi odpíše ok. Jedna sms však stojí za to, tá od I. Barlu: Nech si to auto nechá, smerák jeden, a zanes ho na Súmračnú. Znovu trpká chuť. Znovu si kladiem otázku, prečo?

Končíme rok 2015. Bilancujem. Nové hasičské auto. Škola plná detí. Máme novú webovú stránku. Osadili sme nové okná na knižnicu a posilňovni vďaka dotácii z ministerstva financií. Tonkovičové slávnosti vďaka dotácií z BBSK. Je opravená cesta do Priechoda z dotácie Lesov SR. Zamestnali sme ôsmich ľudí cez Úrad práce. Máme za sebou štyri súdne spory. Vlastný poslanec sa súdil s dedinou. Za slová, za skutky. V spravodaji. V dedine. Veď ma treba vychovávať. Prvý súd sme vyhrali. Vraj som chválenkár, dozvedám sa.

2016

Začal ďalší rok. Po roku vážnej známosti som sa rozhodol zasnúbiť. Našiel som lásku svojho života. Nie sú to len Podkonice. Je to moja Martuška. V júli pripravujem malé prekvapenie. V Švajčiarskych horách na chate pod Jungfraujoch som ju požiadal o ruku. Odpoveď bola áno. Teším sa ako nikdy predtým. Je to najkrajší deň môjho života.

Je máj 2016. Koná sa už piate zastupiteľstvo. Ešte stále vládne na kraji pán, ktorý sa netají svojimi sklonmi k fašizmu. Avšak zastupiteľstvo je rôznorodé. Už pol roka sa zúčastňujem zastupiteľstiev BBSK. Búcham. Volám. Stretávam sa s pani Laššákovou, vtedy ešte prednostkou Okresného úradu. Prisľúbila mi, že budeme mať novú cestu v Podkoniciach. Je to ako sen. Naša cesta v dedine je samá záplata. Centrum horskej obce a v ňom 30-ročná cesta ako tankodrom… Na krajskom zastupiteľstve zaznie Podkonice – intravilán. Spolu s nami ešte ďalšie 10-tky kilometrov v kraji. Prerušuje sa zastupiteľstvo po hádke poslancov a predsedu. Nič nemáme. Prepadá ma skepsa. Po hodine sa vracajú.

Dohodli sa? Ticho dúfam a sedím v sále už s druhou kávou v žalúdku. Ešte som neraňajkoval. Je už pol jednej. Po komentári predsedu začína hlasovanie. Väčšina je za. Je rozhodnuté. Podkonice dostanú nový koberec pre cestu v obci. Obrovská radosť. Pre toto robím starostu. Milujem tieto chvíle. Najradšej by som to povedal každému, predal svoju radosť svetu. Ešte netuším, ale úsilie ma bude čakať dotiahnuť to dokonca.

V Júni 2016 je zastupiteľstvo v kultúrnom dome a má to dobrý dôvod. Teším sa naň. Idem odprezentovať jednu z najlepších správ. Bude sa asfaltovať. Určite sa poteší aj pán poslanec, ktorý má stále atakuje, myslím si vopred. Avšak potešenie sa mení znovu na trpkú chuť. Veď to si nevybavil ty. To predsa dali do plánu cestári. Ty si len zožal úspech. Nuž, proti gustu žiaden dišputát, samo nám to spadlo zhora… Namiesto pochvaly prichádza útok. Návrh I. Barlu, aby starosta nad 1000 eur nemohol konať sám. Všetko budú podpisovať poslanci. Veď je to protizákonné, hovorím, a nielen ja. Nie je, pán poslanec oponuje. Návrh prechádza, no ja ho nepodpisujem. Ostane to na prokuratúre, ktorá to prešetrí.

Leto je na vrchole a s nim aj náš futbalový mančaft. Chlapi ma pozývajú k sebe do klubovne. Starosta zle je. Čo sa deje chlapi? Asi Tatran nebude pokračovať? Čo? Krútim hlavou. Nechápem, čo sa deje. Nemá kto trénovať. Nie sú hráči. Asi nebude futbal v obci. Je mi to veľmi ľúto, avšak tajne dúfam, že to nemyslia vážne. Po mesiaci sa dozvedám, že to chlapi nevzdali. Prihlásili sa do súťaže. Vďaka Braňovi Slobodníkovi, Romanovi Patrášovi a Olovi Kostúrovi začína nová éra futbalu. Zakladajú aj mládežnícky klub. Čo pred mesiacom vypadalo nereálne. Opäť ožíva Tatran. Patrí im veľká vďaka. A nielen im. Celému tímu okolo Tatranu. Aj ostatným starším kádrom. Tatrannnn! Bude znieť na ihrisku i naďalej!

Pred koncom roka sa nám menia poslanci. Dlhoročná pani poslankyňa Katarína Kostúrová odišla. Prišla nová posila. Osobne som ho volil. Dohodol som si stretnutie ešte pred zastupiteľstvom. Prichádzam večer pred Vianocami. Stretávame sa v luxusnej kancelárii skoro v centre mesta. Vchádzam sklenenými dverami. Cítim sa dobre. Víta ma môj rovesník. Roky sme spolu miništrovali. Sadáme si za stôl vo veľkej kancelárii. Oliver si sadá za svoj stôl. Vykladá si nohy na stôl. Neveriac pozerám, či to myslí vážne. Neodchádzam, lebo situácia je vážna.

Pán poslanec I. Barla na mňa vytiahol smernicu o podpisovaní faktúr nad 2000 eur. Snaží sa o to, aby som nemal vôbec žiadne kompetencie. Bude však potrebovať všetky hlasy. Preto som tu. Rokoval som už s ministrom. So štátnymi tajomníkmi. Alebo aj s bežnými ľuďmi. Avšak ešte som nezažil, že si niekto arogantne vyložil nohy na stôl. A čo, ja som pán doktor právnik. Ja si to dovoliť môžem. Takto sa nesie celý rozhovor, kde mu jasne dávam najavo, kde sú moje hranice a čo ponúkam ako starosta. Nerezonuje to medzi nami.

Po prvom zastupiteľstve ponuka veľkú pomoc. K Oliverovi sa pridáva I. Barla. Dávam im finančné údaje celého zastupiteľstva. Už majú asi celý úrad.

Je koniec roka 2016. Znovu bilancujeme. Podľa I. Barlu sa však iba chválime. V spravodaji vraj redakčná rada musí kontrolovať, to čo starosta píše, aby predložil písomnými dokladmi. To sme kde došli? Prečo niekomu vadí, že sa v dedine robí viac, ako iba, že sa svieti a plúži? Nová asfaltka. Vodári začali kopať vodu. Už sa nebude trhať asfalt. Bude v chodníku. Novo opravené zastávky autobusu. Nové kontajnerové stojiská. Ale aj desiatky útočných emailov. Žiadosti o informácie. Zvláštna vojna I. Barlu so zamestnancami úradu pokračuje. Je toto stále potrebné? Vraj áno, veď nás treba vychovávať. Neviete to robiť. Ste drahý.

Je február 2017. Stojím pred oltárom a hovorím “áno” mojej Martuške. Je to veľký deň pre nás. Už sme rodina. Zobrali sme sa. V dobrom i zlom. Pred oltárom v Priechode s Podkonickým pánom farárom. Veľká symbolika. Môj život dostal úplne nový rozmer. Zmysel manželstva, zodpovednosti, ale hlavne naplnenia poslania života. Cítim sa úžasne. Už to nebude iba chodenie po horách a snowboarding, či cyklistika. Budeme spolu. Našli sme si aj pozemok. Budeme stavať dom v Podkoniciach.

Pár dní po našej svadbe sme mali zastupiteľstvo. Riešime súdne spory, aký bol výsledok. O svadbe ani zmienka, žiadna gratulácia. Nevyžadujem si to, ale ľudsky ma to mrzí. Aj keď to nefunguje ako by som si želal, sme tím, sme ľudia z jednej dediny.

Po zastupiteľstve však prichádza iná zaujímavá správa. Z Úradu na ochranu osobných údajov dostanem informáciu, že sme porušili práva nášho poslanca a občana. Súhlasím. Vraj sme poslali rozsudok otvorene všetkým, a prečítali pred všetkými ľuďmi na zastupiteľstve. Ďalšia zaujímavá piruetka od pána poslanca I. Barlu.

Za dva roky sme mali štyri súdne spory. Počet listov z 211-ky už ani nerátam. Blížime sa k 20-tim. Záhadné kontroly z finančnej správy na obecnej Zabíjačke. List k porušeniu práv na ochranu osobných údajov je len ďalšia čerešnička. Plejáda rôznych opatrení. Aj daňový úrad už bol u nás. Chýba ešte pár úradov, a už nás poznajú všade. Všetko zlé je na niečo dobré, každého, kto nás bol skontrolovať poznáme osobne. Sme múdrejší a skúsenejší.

Sme dedina v horách. Čo môžete u nás robiť? Nech najprv začnú chodiť turisti. A potom budeme niečo pre nich robiť my. Zdá sa vám táto myšlienka normálna? Mne príde cez Košice. Avšak aj tak sa snažím robiť niečo konkrétne, reálne. Podarilo sa nám vstúpiť do oblastnej organizácie cestovného ruchu. Tá nám vracia náš poplatok a ešte nám túto istú sumu aj zvyšuje 2x. Dostaneme peniaze na náučný chodník. Avšak potrebujeme spolufinancovanie. Je leto a ja nič urobiť nemôžem. Poslanci nesúhlasia. Nedajú predsa peniaze na nejaký náučný chodník. Pre koho to bude? Chodník…. treba iné veci, nie chodník dozvedám sa na zastupiteľstve. Iba krútim hlavou.

Podobný problém znovu ožíva. Je leto. Po roku a pol dostaneme 5-tisíc na kamerový systém. Avšak nepotrebujeme ho. Načo. My sme bezpečná dedina. Hovorí mi poslanec. Asi ho znovu mrzí, že starosta už zohnal skoro 200 tisíc eur. Nemôže predsa takto zháňať stále nové projekty a peniaze pre obec.

Rok 2017 sa blíži ku koncu. Atmosféra je už nabitá nielen zimným snehom. Vonku mrzne. Ja som chorý. Narodila sa nám Lili. Už máme tri mesiace. Avšak v noci stávam. Pomáham prebaliť. Nakojiť. Únava nenechala dlho čakať. Úsmev maličkej nás robí šťastnými. Tento rok je úžasný. Svadba. Lili. Stavebné povolenie na náš domček.

Je už december. Po 10 tich rokovaniach našich poslancov ma už nebolí len hlava. Cítim sa vždy unavene. Vycucnutý. Polená pod nohami sa menia na kamene na brucho. Dedina sa rozdelila na dva tábory. Jedna za, a druhá proti. Máme tu nové projekty. Petícia proti ihrisku a za ihrisko. Možno získať 200 tisíc eur. Projekt, ktorý mi doma v noci potvrdzuje poslanec. Môj zástupca. Športovec. V septembri to prechádza. Zastupiteľstvo schvaľuje. V decembri už je situácia iná. Otáča. Už hlasuje proti návrhu. Ostávam sám. K tej mojej boľavej hlave už sa pridalo aj brucho. Som doma na PN. Schvaľuje sa rozpočet na rok 2018. Ja som doma. Nevládzem. Je toho už veľa. Nechápem.

Vianoce. Najkrajší čas roka. Mám rád tento čas. Kto by ho nemal rád? Veď znovu zasadneme. Spojíme sa. Bilancujeme. A urobíme dve krásne akcie. Tie najkrajšie v roku. Rozsvietenie vianočného stromčeka, spojené s kapustnicou. Dobre gazdinky napečú. Chlapi varia kapustnicu. Zaspievame si. Poklábosíme. Podebatíme. Už tradične na Novej ulici. Paráda. Toto je najkrajšie na práci starostu. Potešiť, vypočuť, pomôcť. Nádhera. Tak ako aj vianočný punč na Silvestra. Tento rok sa rozdal všetok. S nádchou a studenými nohami stojím pred  kostolom. Doma manželka a mala trojmesačná Lili. Ja som tam. Pomáhať a spoločne s mojimi babami z úradu rozdávame. Zapájajú sa aj mladé baby z Hôrky. Ujo Milan Zufalceje donesie harmoniku. Ešte hodinu spievame. Neskutočné. Nádhera. Vianočný čas ako sa patrí.

Rozpočet poslanci neschválili. Darmo chceme robiť chodník. Ďalší otvorený list.

Rok 2018 začíname tým, že nevychádza spravodaj. Je január a klamstvá už dávajú zmysel asi len Ivanovi Barlovi. Listy, udania, súdy. Je toho už cez hlavu. Chcem dať dokopy nových ľudí. Blížia sa voľby. Nikto však nechce kandidovať. Je ešte ďaleko. Každý sa ale bojí, nechce sa hádať.Zastavujem spravodaj. Nevyšiel by nám rozpočet.

Je leto 2018. Bude cyklobus v Podkoniciach aj tento rok? Pýta sa ma chatár na Plešiach. Vášnivý cyklista. Jasné, odpoviem mu. Aj keď ešte neviem či sa podarí mesto Banská Bystrica presvedčiť o tom, či bude chodiť. Tak ako vlani. Úžasný pocit urobiť niečo zas pre dedinu. Tieto momenty sú také naplňujúce. Vždy rozhoreli telo. A dušu ešte viac. Prichádza. Cyklobus s cyklistami. Ako každý projekt. Rozžiari môj úsmev. Teplo vnútri zostáva dlho. Preto robím starostu.

A už je skoro koniec tohto listu. Nový súd, chodník dokončený. Rozpočet nakoniec schválený. Kritika za urobený chodník, za opravenú vodu. Otvorený list. Aj tak, starosta je vlastne klamár, prežral všetko, nepočúva zastupiteľstvo. Na čo tam potom vlastne je?

Prečo sa na to radšej nevykašlem? Pretože Podkonice je náš domov. Môj domov. Miesto, kde budú vyrastať naše deti. Pretože posledné 4 roky ukázali, že sa dá veľa, keď je vôľa a chuť robiť. A dalo by sa aj oveľa viac, keby starosta a zastupiteľstvo boli tím, ktorí ťahá za jeden koniec. Idem do toho, lebo viem, že ľudia u nás nedajú nakoniec na reči, ale na skutky. Že im ide o to, aby Podkonice ďalej napredovali.

Pred štyrmi rokmi som bol začiatočník s nadšením. Mišo “Gula” Vráb, týpek, ktorý chcel, aby dedina Podkonice v Nízkych Tatrách znova ožila. Niektorí neverili, že sa mi podarí to, čo som sľuboval. Niektorí venovali veľa úsilia tomu, aby sa mi to nepodarilo. Po štyroch rokoch keď idem po obci viem, že za mnou zostal kus viditeľnej práce práce. A ak dostanem znovu podporu od ľudí,  budem pre Podkoničanov pracovať dalej.

S vami a pre vás.