„Sláva republike“
Dvadsať rokov existencie prvej spoločnej republiky Čechov a Slovákov nie je z historického hľadiska veru dlhou dejinnou etapou. Napriek pomerne krátkemu trvaniu prvej Československej republiky by sme asi ťažko hľadali v Európe národ, ktorý by za tak krátku dobu dokázal získať tak veľa ako Slováci. Storočnica od vzniku spoločného štátu nám pripomíná, že aj napriek niektorým defektom prvej republiky, vďačíme roku 1918 za veľa.
Prvého januára 1918 pravdepodobne ešte mnohí Slováci vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku vítali nový rok volaním „na večnú slávu monarchie a jej panovníka.“ Nikoho z nich by ani vo sne nenapadlo, že takto o rok už budú obyvateľmi novej republiky. Prvá svetová vojna vstupovala rokom 1918 do svojej poslednej, záverečnej fázy.
Dezinterpretácia pri vzniku štátu? Áno!
Myšlienka vzniku nového štátu bola svojim konceptom a projektom priam rozprávková. Medzníkom pre jej ďalšie formovanie a pokračovanie bola prvá svetová vojna, ktorá nesporne rozvírila hladinu pre vznik novej štátnosti. Fakticky až v závere sa začala u oponentov ústredných mocností formovať v skutku zaujímavá otázka, že „čo ak monarchia vojnu prehrá?“ Geopolitická situácia, výsledky z frontov a už aj mentálne nastavenie českých a slovenských elít rozhodlo, že po stáročia existujúca Habsburská monarchia sa rozpadne a na jej troskách vyrastú nové štáty. Jedným z nich bolo Československo, pri ktorého vzniku sa museli už od začiatku niektoré historické skutočnosti dezinterpretovať. Áno museli. T. G. Massaryk, E. Beneš a M. R. Štefánik museli pred dohodovými veľmocami odovôdniť vznik nového štátu. Veľmoci totiž skepticky hľadeli na vznik akýchkoľvek nových štátov. Štefánik, dodnes v časti slovenskej spoločnosti vnímaný ako nacionalista – hoc bol v skutočnosti čechoslovakista – napísal E. Benešovi list, v ktorom mu dôsledne radil, aby slovenskú otázku vo Francúzsku neotváral, pretože by ju Francúzi nepochopili. Ako by asi vyznela myšlienka na rozparcelovanie mnohonárodnostnej (a tým vraj nestabilnej) Habsburskej monarchie na štát, ktorý by bol prakticky jeho zmenšenou kópiou? Absurdne.
Historické vs. prirodzené právo
Vznik budúceho štátu sprevádzali dva odlišné právne tituly. Česká spoločnosť mala už vo svojom vienku historické právo, ktoré bolo pevne zakorenené v nezaniknutej stredovekej štátnosti („regnum Bohemiae“). Navyše ešte pred vojnou vystupovala už ako doformovaný moderný národ s vlastnou inteligenciou a strednou vrstvou. Slováci sa týmto ale pýšiť nemohli. Ako ešte nedoformovaná entita žili v slovách Andreja Hlinku v tisícročnom manželstve s Maďarmi. Dodajme, že v ňom boli „pod papučou“. Na rozdiel od Čechov sa mohli odvolávať „len“ na prirodzené sebaurčovacie právo. Postupom času sa pomaly od predvojnovej kultúrnej a ekonomickej spolupráce začala ale formovať myšlienka, že Česi a Slováci sú v podstate jeden národ. Pre túto ideu bolo potrebné získať ako „áno“ zahraničné tak domáce, ktoré bolo najmä v Uhorsku ťažko vysloviteľné. K faktickému súzvuku došlo až na samotnom konci. Dňa 30. októbra 1918 slovenské politické elity bez znalosti pražských udalostí podali Uhorsku definitívnu a okamžitú „žiadosť o rozvod“.
Jeden národ, jeden štát?
Prevrat v Prahe trval hodiny. V Čechách a na Morave pravdepodobne niekoľko týždňov, mesiacov. Na Slovensku pár rokov. Stabilizačnými faktormi sa stali Trianon a prijatie ústavy, ktorá bola inšpirovaná jej rakúskou a francúzskou predlohou. Napriek tomu, že už od vzniku republiky existovala v Československu línia, ktorá sa stotožnila s myšlienkou „jedného národa“, tak predsa len nebola vo väčšine. Práve v tejto rovine tkvela dezinterpretácia, ktorá sa stala v ďalšom období spolu s nemeckou otázkou otvárajúcou sa Pandorinou skrinkou. Česi neboli Slováci a naopak. Česi videli v Československej republike akéhosi pokračavateľa svojej štátnosti. Naproti tomu časť Slovákov len neveľmi príjimala skutočnosť, že rok nula sa fakticky začínal rokom 1918. K týmto problémom treba pripočítať isté výhrady veľkej časti katolíckej postuhorskej slovenskej spoločnosti. Tá sice vnímala novú republiku ako dobrý projekt, no napriek tomu mala veľké pripomienky k jej niektorým prejavom (napr. sekularizmus či husitská tradícia). Netrebalo sa ale čomu čudovať. Po generácie boli totiž vychovávaní inak. Väčšina slovenských intelektuálov však vítala vznik Československej republiky. Nepredstavovali si ju ale ako zväčšený český štát o Slovensko, ale ako spojenie dvoch celkov. V tom azda vidíme dôvod, prečo vo svojich prácach písali prvú republiku so spojovníkom. Ich predstavy tkveli totiž v prísľuboch myšlienok Clevelandskej a Pittsburghskej dohody, ktoré noblesne hovorili o autonómií, vlastnom sneme či súdnictve. Napriek ich deklarovanému obsahu už sami signatári Martinskej deklarácie v roku 1918 vytriezveli a pochopili, že bez adekvátneho personálneho zastúpenia nie je vhodný moment na ich naplnenie a zostali na báze československej orientácie.
Kultúrny zázrak
Medzivojnová Československá republika napriek počiatočným obavám postupne svojou formou dokázala osloviť verejnosť a získať si potrebnú autoritu aj na Slovensku. Získala si postupne mysle ľudí a osvedčila svojou opodstatnenosťou a životaschopnosťou. Britský publicista R. W. S. Watson sa nechal počuť, že to, čo sa udialo na Slovensku v 20. rokoch bol kultúrny zázrak. Postupne sa budovali nové základné a stredné školy. V roku 1919 vznikla Univerzita Komenského v Bratislave. Obnovená bola činnosť Matice slovenskej a rovnako postupne vznikali ďalšie vzdelávacie či kultúrne a telovýchovné spolky. Na územie slovenskej časti republiky postupne prichádzali české elity, ktoré nahradzovali tie maďarské a v nasledujúcom období vychovávali prvé generácie slovenskej inteligencie.
Vďaka prvej Československej republike sa Slováci doformovali ako moderný národ. Získali vlastnú národnú identitu a sebavedomie. Vytvorila sa spoločnosť s vlastnou štruktúrou, školstvom či kultúrou. Demokratický model republiky mal nespornú zásluhu na formovaní politickej kultúry. Prvýkrát mohli voliť všetci (ba aj ženy!). Pravidelná volebná účast v každých voľbách zvyšovala politickú gramotnosť a uvedomenie Slovákov. Slováci po prvýkrát v dejinách získali vlastné administratívne hranice.
Dvadsať rokov existencie nie je z historického hľadiska veru dlhou dejinnou etapou. Napriek pomerne krátkemu trvaniu prvej Československej republiky by sme asi ťažko hľadali v Európe národ, ktorý by za tak krátku dobu dokázal získať tak veľa ako Slováci. Storočnica od vzniku spoločného štátu nám pripomíná, že aj napriek niektorým defektom prvej republiky, vďačíme roku 1918 za veľa. Sláva republike!
