Štyri andersenovské slová
Pochabosť zvanú brexit sa už asi zvrátiť nepodarí, ale USA dnes čakajú kľúčové kongresové voľby, ktoré môžu uštedriť politicky smrtiacu ranu oranžovej pohrome, ktorá šokujúco postihla Ameriku a svet v novembri 2016. Dnešná noc z utorka na stredu bude v USA napínavá a plánujem sledovať zhruba 12-hodinový priamy prenos ztratúvania výsledkov volieb na Young Turks a CNN približne od siedmej večer do siedmej ráno nášho času.
Konečne som po rokoch prišiel na to, ako do slovenčiny preložiť nechutné latinizmy z oblasti politiky: namiesto populizmus, populista, populistický sa má po slovensky jasne povedať pochlebovačstvo, pochlebovač, pochlebovačský (prípadne podlizovačstvo, podlizovač, podlizovačský).
Prečo? Lebo politici tohto rangu – oranžový orangután z Bieleho domu či náš červený bonaparte na ich čele – sa programovo podlizujú voličstvu, najmä tomu s nižším IQ.
V autorskej či filozofickej oblasti pre zmenu vieme, že čím vyšší výskyt výrazov s koncovkou -izmus v písanom či hovorenom prejave, tým nižšie IQ autora či mysliteľa… Nálepkovanie je najneklamnejším príznakom nízkeho IQ a slová s koncovkou -izmus sú najobľúbenejším pracovným nástrojom nálepkovačov.
V jednom zo svojich odkazov Martin M. Šimečka referoval o článku z New Republic, ktorý sa žaloval na údajne nepreklenuteľnú priepasť medzi ľuďmi s hlboko „progresívnymi“ a hlboko „konzervatívnymi“ názormi. Toľko – dalo by sa povedať – zbytočne intelektuálskeho „obkecávania“, keď sa základný poznatok dá vyjadriť štyrmi brutálne jednoduchými slovami: „Väčšina ľudí je hlúpa.“ Na tom musí svoje plány stavať každý politik v demokratickej spoločnosti.
Existuje k tomu krásna anekdota o americkom politikovi spred polstoročia Adlaiovi Stevensonovi, bývalom veľvyslancovi USA v OSN. V predvečer ktorýchsi volieb mu jeden z priaznivcov povedal: „Nebojte sa, pán guvernér. Všetci rozumní ľudia vás budú voliť!“ Stevenson odvetil: „To nestačí – ja potrebujem získať väčšinu!“
Niekto iný to vyjadril cynickým aforizmom: „Demokracia je spoločenský systém, v ktorom ide o to, ako nerozumnú väčšinu ľudí prekabátiť, aby dobrovoľne hlasovala za rozumné riešenia.“ To sa nedá urobiť inak ako „emocionálnou ľsťou“ a úskokmi, keďže na rozumné argumenty väčšina ľudí reagovať nebude (aspoň nie v krátkodobom horizonte cyklicky sa opakujúcich demokratických volieb) – nie sú na to (nateraz) intelektovo vybavení či pripravení.
Napriek tomu, že ľudia sú, akí sú, nemyslím si, že existujú neprekonateľné bariéry medzi kýmkoľvek. V každom človeku bez výnimky môže nakoniec zvíťaziť rozumnosť. Nikto nemusí zostať hlúpy naveky – každý má šancu podučiť sa a zdvihnúť sa tak nad bažinu (pod)priemeru. Aj taká je definícia amerického sna; netreba ho definovať výlučne v oblasti peňazí či kariéry. Problém je v tom, že väčšina – v Amerike i na Slovensku – ani nemá ambíciu odlíšiť sa; veď najpohodlnejšie je zostať taký, aký som, a splynúť so šedým anonymným davom.
Víťazstvo rozumnosti býva „behom na dlhú trať“ a dalo by sa prirovnať k maratónu. Demokratický systém s cyklicky (každé 4 roky) sa opakujúcimi voľbami je, naopak, „behom na krátku trať“ a dal by sa prirovnať k behu na 400 metrov. Taký krátky časový úsek skutočne nestačí na to, aby na väčšinu voličov zaúčinkovali rozumné argumenty. Preto treba siahať k emóciám – a to aj vtedy, keď politik nepatrí do tábora pochlebovačov.
