Denník N

Kritický článok o kampani Matúša Valla, po ktorom som “náhodou” bola ihneď adminmi deaktivovaná s celým blogerským profilom a článkami na niekoľko hodín.

Titulka zo včera. Volebný manuál pre tých nesvojprávnych, ktorí paradoxne môžu chodiť zo zákona voliť.
Titulka zo včera. Volebný manuál pre tých nesvojprávnych, ktorí paradoxne môžu chodiť zo zákona voliť.

Podarila sa mi smiešna vec. Admini mi deaktivovali v pondelok večer celý tento profil na Denníku N okamžite po publikovaní včerajšieho textu o marketingu Matúša Valla, ktorý nestihol poriadne uzrieť svetlo obrazoviek, hoci nie je v ňom nič prevratné. Bolo to naoko z celkom legitímnych dôvodov, len ten postup bol zaujímavý a hodný komentára…

Spravila som technickú chybu a bola to moja nepozornosť, keď som si (len to teraz časovo tipujem) niekedy dávno minulú zimu 2017 chcela sama deaktivovať účet založený ešte asi v máji 2017 s niekoľkými textami, avšak len som si vtedy asi vymazala fotku a základné údaje, ktoré sú potrebné pri registrácii.

V období po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej som sa však k blogom vrátila, keďže to asi všeobecne bolo obdobie, ktoré primälo ľudí k reakciám.

Celkom som na to zabudla, že tam nemám osobné údaje potrebné na overenie skutočnej identity, nikto ma na to ani neupozorňoval, hoci ja napríklad často volím čas publikácie vtedy, keď “sa menej píše” – napr. od rána cez víkend.

Easy, bude to tam dlhšie visieť medzi novými, a možno si to lepšie nájde niekoho like-minded. A napokon počas normálnych pracovných dní na to jednoducho nemám čas. Každý, kto trochu sleduje to pribúdanie blogov, vie, že denne ich pribudne 10-20, čo nie sú zrovna závratné čísla.

Tie texty z tohto obdobia pre mňa časom stratili aktuálnosť (kritizovala som, ako mnohí ostatní, zrušenie posledného protestu organizátormi, prirovnala to k Brundibárovi Hanse Krásy a pod.), tak som ich zase vymazala. Možno to je čudný zvyk, ale neviem o tom, že by ani to nebolo povolené. Skrátka emócia vyprchala, alebo sa niečo zmenilo v nuansoch, proste po čase mám tendenciu si to “ vyčistiť”.

Teda približne od obdobia konca februára 2018 som dosť sporadicky písala a publikovala v tomto priestore články, hoci som naozaj nevedome zabudla doplniť mnou vymazané osobné údaje, a nebola som na to ani upozornená. Nikomu to celé tie mesiace (asi 9 mesiacov) nijak neklalo oči, málokedy som opakovala tému.

Okrem iného, toto meno je ľahko na googli dohľadateľné a overiteľné, napriek úplnej absencii sociálnych sietí – pod týmto menom sú okrem náhodných blogov aj autorské články či rozhovory publikované v printe pre časopis Hudobný život (tam to bolo tiež také úsmevné s tým editovaním), na nete by mala byť aj jedna zmluva, keď som robila nejaký bulletin. Dokonca, ešte aj moja bývalá základka ma tam eviduje v rámci nejakých súťaží, či koncerty z konzervy. Všetko je na tom nete, neskutočné v tých dnešných časoch.

Teda, keď som sa to v tých zdĺhavých večerných mailoch snažila celé vysvetliť, stačil by možno jeden záhadný nástroj civilizácie: Google.

…v posledných dňoch som sa však komentármi trochu zamerala na komunálne voľby, konkrétne na nedostatky programu Matúša Valla.

Včera som chcela uverejniť v poradí asi štvrtý článok, pričom predtým som si aj prezerala stav už zverejnených starších článkov, ktoré boli stále k dispozícii. Kliknem na “publikovať” v nastavenom čase (asi minútu po) a okamžite ma to vyhodí zo stránky, zamietnutý prístup. Ok.

Príde mi mail od “adminov”, že som porušila podmienky registrácie, keďže tam nemám svoje osobné údaje a účet je deaktivovaný.

Ja sa hneď písomne ospravedlním, že to musela byť moja nepozornosť, a snažím sa to vysvetliť a napraviť, že údaje môžem hneď doplniť, keď tam budem mať prístup. Je úplne legitímne, to za takýchto okolností deaktivovať, kým sa neoverí identita.

Mňa to však stálo asi 2 hodiny neskorého večera vypisovania s “adminmi”, ktorých som ja zo svojho súkromného mailu Meno Priezvisko musela pekne požiadať po poskytnutí mojich osobných údajov o konkrétne meno osoby, s kým si to vlastne dopisujem cez “HeplDesk Blog N”, či náhodou nejde o nejaký phishing, keďže admin serióznej firmy sa vie podpísať, a okrem iného aj nespraviť preklep v mene hlavnej kontaktnej adresy. Apple made a preklepl in hepl… ale tak ja tiež nemám čo hovoriť ohľadom náhodnej úpravy na blogoch.

Po siedmom maily som sa dozvedela, že si píšem s pánom Karolom Sudorom.

Je to úsmevné preto, že celá tá situácia sa dala pri takto veľmi promptnej osobnej  a vzájomnej komunikácii technicky vyriešiť za pár minút, avšak na celkom logickú snahu a zdôvodnenie mojej človečej chyby bolo treba “spraviť v redakcii poradu, či udeliť výnimku” (toto fakt večer, keď ja si len potím blogy?! Novinári v denníkoch majú nepochybne náročnú prácu…). “Môže to trvať aj niekoľko dní, už to je nadštandardné, že s Vami o tom vôbec komunikujeme.

Opäť som vtedy len vyjadrila svoje poľutovanie, že im moja chyba má zabrať toľko času.

Bolo to korektné. Len nepochopiteľne zdĺhavé.

Prvá reakcia na moje úsilie situáciu napraviť však bola nekompromisná: “Deaktivovaný blog sa už “nedá obnoviť” po takto závažnom porušení podmienok registrácie”.

Hoci sami v maily popísali, že napr. keď som aj prvýkrát zabudla na adresu, tak som ju mohla mailom doplniť – čo už som si ani ja nepamätala, oni však mali ten samotný (stále aktuálny) údaj evidentne pred sebou v mailoch.

Na to som zareagovala: “ja to neberiem osobne, ale deaktivovaný blog sa technicky dá obnoviť, ak tam niekto manuálne a pracne nestihol povymazávať všetky články.” Ak je aj vôľa, pravda. Na to nepotrebujem študovať IT, aby som poznala základy jednoduchého WordPressu. Toľké digitálne povedomie od drzého porepublikového ročníka…

Potom teda zareagovali, že sa musia o tom poradiť. Dnes ráno o 6:28 mi prišiel zvestujúci mail, že po porade sa rozhodli, že stačí doplniť údaje, a môžu to obnoviť. Milé a ústretové.

V redakcii, či konkrétne pán Sudor, už neviem, asi len nezdieľali môj zmysel pre humor, keď som sa snažila okrajovo naznačiť, či pri tak triviálnom a ľahko overiteľnom technickom nedostatku, nie je skôr nejaký problém aj “obsahový”…

Komentár, “vyzerá to potom, akoby sme mali systémy z rôznych dekád; čo je zvláštne, keďže ja nie som tá, kto by mal za akcionára ESET…”, ktorý patentuje trochu komplexnejšie záležitosti ako WordPress; sa asi opäť nestretol s pochopením, keďže som si vyslúžila napomenutie, aby som “do toho neťahala také konšpirácie”, že by problémom bol azda obsah, to nie…

Označenie konšpirácie na inak korektnú komunikáciu som si však vyprosila. Zdravé pochybnosti inak v smiešnej situácii pripomínajúcej nejakých Čechovových úradníkov nebudem kvôli takým nálepkám obmedzovať. Práve naopak.

…medzičasom som sa napr. v podmienkach blogov sme.sk stihla dočítať, že oni vedia na toto vopred upozorniť, a keď nedôjde k náprave, až potom profil deaktivujú. No čo, iný kraj, iný mrav. Beriem to tak, ako si to súkromná firma už nastaví. Jak je libo.

Vrátim sa teda k tomu poslednému článku zo včera, ktorý som ani ja nestihla vidieť publikovaný a pozerám, že sa tam kdesi zobralo 200 videní.

Zaujímavé, ale to ma až tak netrápi, keďže technicky naozaj nebolo možné, aby ho niekto mimo serverov redakcie čítal – teda len si chcem obnoviť dátum publikácie na ten “terajší”, že to riadne aktualizujem (aj keď určite mi doteraz stačilo publikovať všetky články len raz) – na čo mi pohotovo príde mail zase od pána Sudora, aby som si to nemenila, dátum už som mala hneď späť zmenený na pôvodný, napriek 11 hodinovej deaktivácii celého profilu hneď po pokuse uverejniť inkriminovaný článok (od 19:23 do ich súhlasného mailu na druhý deň ráno o 6:28) Čiže článok tam je-aj-nie od včera. Ok.

Každopádne, vážim si ich pomoc a ústretovosť, tie dnešné premakané technológie sú niekedy len také nevyspytateľné, beťárske no, raz nás to dobehne.

…píšem si teraz len tak vo Worde, a rozmýšľam, ako a kam to publikujem – nemohla by som to rovno dať ich redakcii na noc, aby mi hneď aj poopravovali tú desne spontánnu štylistiku, keď aj tak ani toto možno zase neprejde… ?

Teraz najčítanejšie

Zora Šikrová

Keď ma niečo už veľmi rozčúli, tak o tom napíšem text :) Aj keď občas by som mohla napísať niečo aj o kultúre... Asi som alergická na pokrytectvo - či už u masmédií, politikov - hlavne ľavičiarov, ale aj napr. u finančne založenej charity.