Orechové rezance
Môj starý otec vždy hovoril, že mať v záhrade orech, je hotové bohatstvo. V tej jeho rástol obrovský orech a s takou košatou korunou, že z úrody sa tešili obidvaja susedia. Ten strom bol akoby z iného sveta. Mal mohutný peň a dvaja chlapi mali čo robiť, aby ho rukami naraz objali.
Havrani krúžili nad stromom a lačne sliedili po orechovej koristi. Starý otec vždy pár orechov kladivom načal a odniesol ich neďaleko stromu na jednu hromadu. Keď sme sa vzdialili, havrani naučení rokmi zlietli na hromadu a snažili sa zobákom dostať k jadru.
Úroda sa rátala na vrecia. Zrelé orechy padali na zem, zelená dužina sčernela a skrehla. Také ich starý otec pozbieral zo zeme. Každý poťažkal a niektoré ovoňal, akoby mu tá trpko horkastá vôňa robila radosť. Orechy, ktoré ostali v korune stromu, pozrážal dlhou palicou. Také bohatstvo to bolo. Orechy vymenil za slaninu v priaznivom kurze, či za pár sliepok čiernych ako uhoľ. Keď sa blížili Vianoce, ľudia z celej dediny prichádzali na náhodné návštevy. Starý otec každému nadelil a dokázal sa uraziť, ak mu niekto korunu núkal.
Stará mama vždy z čerstvej úrody natĺkla pár orechov a pomlela. Niekoľko celých orechov popražila zľahka na masle, pridala práškový cukor a skaramelizovala. Mleté orechy spolu s roztopeným maslom zmiešala so širokými rezancami, nachystanými práve pre túto príležitosť. Na vrch pridala skaramelizované orechy. Niekedy, keď sme práve neboli tie poslušné deti, použila niťovky pripravené na nedeľný obed. Taký trest vymyslela pre hladošov, aby starý otec na vnúčence dlho negánil. Tesne pred servírovaním zľahka posypala orechové rezance kryštálovým cukrom.
Orech sa začal rokmi nakláňať na jednu stranu. Čo jedného suseda obohatilo a toho druhého ukrátilo o úrodu a vytvorilo v hlave zvláštnu závisť. Orech sa nakláňal a zo zeme svojou váhou začal vyťahovať svoje korene. Starý otec povedal, že orech má tak veľké korene, že sú pod celou dedinou. Prvý ich začal vidieť sused, od ktorého sa orech odkláňal. A napriek tomu, že roky mal korunu nad svojou hlavou a stačilo zbierať, rýchlo zabudol a starému otcovi neustále pripomínal skazu, ktorá sa mu tvorila v záhrade.
Spíliť taký orech to nie je len tak. Najskôr starý otec upravil korunu, aby orech stratil váhu na tej strane kam pomaly padal. Tu sa ozval aj druhý sused, prečo mu starý otec nedopraje. Vyrobil drevené podpery, lešenie okolo pňa stromu, ako keď sa opravuje starý dom. No bolo to márne, strom mal stále veľkú váhu a unavený rokmi si chcel ľahnúť a nič ho nedokázalo zastaviť. Strom musel starý otec spíliť. A ako zmizol zo záhrady orech, tak starému otcovi na niekoľko mesiacov radosť v očiach.
Pred pár dňami som na trhu kúpil pár orechov, ešte v škrupine. Doma som sadol za stôl a chcel som ich niekoľko rozbiť. Mlátil som do nich kladivom a orechy akoby boli zo železa. Kladivo sa odrážalo na všetky strany a nech som snažil akokoľvek k jadru som sa nemohol dostať. Vysypal som ich do misky a dal na balkón, že sa snáď na jesenných lúčoch slnka poriadne presušia. Keď priletel havran, ostal som nemo stáť a zimomriavky som mal aj na dlaniach. Poobzeral sa, zobral orech a odletel. Každý deň jeden orech. Zrátal som orechy. Priletí ešte dvadsaťdeväť krát.
