Denník N

Mami, dnes si ma ešte neobjala!

Je v poriadku byť prísny a zároveň láskavý.

Ty si hlúpostná mama!

S našou 4-ročnou dcérkou sme začali mať problémy. Chytala nekontrolovateľné záchvaty zúrivosti. Dupala, jačala, kopala, trieskala dverami a hovorila nám, že sme hlúpostní rodičia. Mysleli sme si, že má ťažké obdobie vzdoru a že to nejako prejde. Ale neprechádzalo. Tento amok mohlo vyvolať hocičo. Nedarilo sa jej obliecť si legíny alebo sa nechcela ísť kúpať alebo niečo iné. Stále som bola v strehu, čo vyvolá ďalšie vrieskanie. Najskôr som sa snažila vysvetľovať, že sa to nemá, že jej pomôžem alebo som jej spýtala, čo s tým urobíme? Nepomáhalo. Potom mi rupli nervy a začala som tiež kričať, zobrala som ju do detskej, nech sa ukľudní. Tiež nepomáhalo. Potom som to už niekedy ignorovala a čakala, kedy to prehrmí. Ešte keď to bolo voči nám, rodičom, dalo sa to nejako prežiť. Ale keď sa tak správala niekedy aj voči starým rodičom alebo rovnako starej sesternici, tak to už bolo moc. Po každom takom jej záchvate som sa cítila úplne prázdna. Hovorila som si, kde robím chybu, čo sa to deje? Naša dcérka sa však po záchvate akoby prepla a o pár sekúnd sa už smiala a s niečím sa hrala. Akoby sa nič nestalo.

Je v poriadku byť prísny a zároveň láskavý.

Vyhľadali sme pomoc psychologičky, na ktorú mi kamarátka dala kontakt. Išlo nám hlavne o to, ako máme my, rodičia, reagovať v takýchto situáciách. Psychologička si nás pozorne vypočula. Mala stretnutia s nami aj s dcérkou. Povedala mi, že má pocit, že mám problém s prísnosťou a potláčaním hnevu. Snažím sa byť najskôr mierna, potlačiť hnev, ktorý ale neskôr vybuchne. Hnev je energia a dá sa využiť konštruktívne, keď sa nepotláča. „Nemusíte kričať, len to povedzte. Je chyba, že dcérine nevhodné správanie ignorujete. Musíte pomenovať to, čo je nevhodné, ale nemusíte kričať.“ Zároveň však prísnosť treba vyvážiť láskavosťou. Keď mala dcérka 2,5 roka narodila sa nám ďalšia dcérka a prvorodenej dcére sa rozkolísal jej svet bezpečia a istôt. Psychologička nám poradila, aby sme dcérku veľa objímali, často pobozkali. Aby cítila, že je milovaná.

Takto mi nebudeš hovoriť!

Jedného dňa, keď sa naša dcérka zase začala „štartovať“ kvôli kúpaniu a zase som bola „hlúpostná mama“, tak som sa hneď ohradila. Nekričala som, ale povedala som to veľmi dôrazne: „Ty mi takto nebudeš hovoriť! Ja ti nehovorím, že si hlúpa a neprajem si, aby si mi takto ešte niekedy povedala!“ Naša dcéra sa zarazila, zostala ticho a išla sa kúpať. Takto som sa vždy už na na začiatku snažila pomenovať jej nevhodné správanie a začalo to pomáhať. Nepotláčanie hnevu a vyjadrenie nesúhlasu mi dokonca začalo pomáhať aj vo vzťahoch s dospelými. Ale to hlavné prišlo trochu neskôr.

Mami, dnes si ma ešte neobajala!

Naša dcérka nebola nejaký objímací typ. Je veľmi aktívna, akčná. Keď som ju objala, väčšinou sa vytrhla a utekala niečo robiť. To neznamená, že by sme ju neobjímali alebo nepobozkali, že by sme boli nejakí chladní rodičia. Len som z jej reakcií mala pocit, že jej to nechýba. Nie veľmi často prišla sama, že by sa chcela objať. Po rade psychologičky som našu dcéru začala cielene objímať. Keď sa ráno zobudila, tak som ju vyobjímala, vybozkávala. Keď išla do škôlky, znovu som ju vyobjímala, vybozkávala, zobrala na ruky, zaželala som jej pekný deň. Keď som ju brala zo škôlky to isté. Na ihrisku som sa ju snažila aspoň na chvíľku objať alebo zobrať do náručia. Po niekoľkých dňoch povedala naša dcérka pre mňa túto pamätnú vetu: „Mami, dnes si ma ešte neobjala!“ Začala si to objatie sama pýtať. Akoby sa v nej niečo prebudilo, zaplo, neviem. Keď zaspávame, čítam jej knižku, potom mi väčšinou sama začne rozprávať niečo, čo bolo v ten deň pre ňu dôležité, niečo, čo sa stalo v škôlke alebo rozmýšľa nad niečím, čo sme čítali v rozprávke. To zaspávanie je možno trvá dlhšie a niekedy musím byť trpezlivá, ale viem, že pre ňu je to veľmi dôležité. A pre mňa tiež. Pred tým som po rozprávke zhasla, dala som jej pusu, trošku som ju pohladkala a zaspala. Teraz mi hovorí: „Mami, hladkaj ma po chrbátiku.“

Malý veľký zázrak.

Pre mňa je to taký malý veľký zázrak. Záchvaty zúrivosti skoro úplne prestali. Tiež musíme dávať pozor, aby nebola príliš vyčerpaná a premotivovaná. Tým, že je aktívna, prebíja potrebu oddychu nejakou činnosťou a ide nadoraz. Veľmi sme obmedzili pozeranie televízora a snažíme sa, aby aktivitu striedala s oddychom.

Tento príbeh je pre mňa veľmi osobný, ale rozhodla som sa podeliť s touto skúsenosťou. Možno aj vy tápete alebo sa trápite, ako sme sa trápili my. Možno vám tiež pomôže prísnosť a láskavosť. A hlavne tá láskavosť.

Teraz najčítanejšie