Na furtšlape po Južnej Amerike (5. časť)
Prvé dni strávené v najväčšom meste Ekvádoru a dôkaz, že cyklistický svet je naozaj malý.
29.7. Ráno som sa nevedel zobudiť, taký som bol unavený. Až o deviatej som bol konečne schopný vstať z postele. Pokračovali sme z Machaly cestou na sever, ale tentoraz paralelne s pobrežím. Fúkal silný protivietor. Stále sme si ale držali priemernú rýchlosť 2O km za hodinu. Obed sme si dali v polovici cesty v stánku na predmestí. Pár minút nato sa pri nás zastavila nemecká bikepackerka. Volala sa Sarah a cestovala opačným smerom. Hneď, ako som ju uvidel prichádzať, sa mi jej bickel zdal nejaký povedomý. Neskôr sme zistili prečo – bola to ex-priateľka Sorina, nemca, ktorého sme stretli v cykle v meste Jaén! Rozišli sa počas cestovania. Rozlúčili sme sa, zaplatili neuveriteľne predražený obed a pokračovali sme smerom k Las 7 Cascadas de Naranjal. Vodopádom na ceste medzi Machalou a Guayaquilom.
Po príchode sme zistili, že sme zmeškali posledný vstup o dvadsať minút… tak sme si dali aspoň pivko. Na ceste z vodopádov sme stretli anglický bikepackerský pár, ktorý náhodou tiež stretli Sarah. Je zaujímavé, ako sa cyklisti, ktorých po ceste stretávame, navzájom poznajú. Trošku sme sa povyťahovali, že jazdíme na fixkách a vyrazili sme hľadať hostel do 6 km vzdialeného mesta Naranjal. Rozhodli sme sa, že vodopády pôjdeme pozrieť na druhý deň skoro ráno. V Naranjal sme si rozšírili streetfoodové skúsenosti o úžasný burger a hranolky. Mesto bolo malé a nezaujímavé a tak sme išli skoro spať.
31.7. Včera sme navštívili vodopády. Vstávali sme zavčasu, aby sme tam boli načas. Prišli sme tam presne, ale nikde nikoho. Až po chvíli vyliezla pani z domčeka. Dali sme jej pas a za dva doláre sme sa vydali k predstavám z bilboardov. Bez zablúdenia hneď na začiatku by to nebolo ono. Našťastie sme sa skoro spamätali a vrátili sa na správnu cestu. Nádherná príroda! Prešli sme postupne všetkých sedem vodopádov a na poslednom sme sa dokonca okúpali. Ako dobre že sme prišli tak skoro, lebo sme mali celú oblasť iba pre seba. Príjemné ticho prehlušoval iba spev vtákov a padajúcej vody. Po krátkom šlofíku na hostely sme vyrazili ďalej.
Čakalo nás devädesiat vyčerpávajúcich kilometrov, ale už sme sa naučili sa navzájom ťahať, a tak sa nám šľapalo ľahšie. Cesta bola nekonečná a nudná. Prvýkrát som mal slúchadlá v ušiach a podľa odohratých albumov som si počítal čas. Jeden album bol pre mňa asi hodina a ak si dobre pamätám, vypočul som ich osem.
Štvorprúdová diaľnica s divokou premávkou nám otvárala vstup do mesta Guayaquil. S posledných síl sme si našli hotel s príznačným názvom Brusseles (Jeez pochádza z Bruselu). Na tento deň toho bolo dosť a tak sme rýchlo zaľahli.
Na druhý deň sme si chceli vyprať a dúfali sme, že sa ozve niekto z Warmoshower alebo Couchsurfingu. A tak sa aj stalo. Ozval sa nám chalan a ponúkol nám terasu. To znamenalo, že sme si museli zaobstarať stan, ktorý sa nám bude hodiť aj do budúcna.
Po príchode sme mali dobrý pocit – otvoril nám ázijsky vyzerajúci mužíček. V obývačke nemal nič a jeho izbu sme moc nevideli. Povedal nám, že je freelancer, ale vyzeralo to skôr, že nemá prácu. Ručne sme si vyprali naše veci a šli prebehnúť cykloobchody v meste. Zas raz sme boli plní očakávania, lebo Guayaquil je najväčšie mesto v Ekvádore, ale ani tu sme nenašli žiaden vhodný nosič. Jeezovi aspoň opravili hlavové zloženie, ale aj to sa po chvíli znova uvoľnilo.
Toto mesto mi prišlo veľmi veľké. Bloky boli, ako všade vo veľkých mestách, kolmé na seba. Všade to potom vyzeralo všade rovnako. Bolo neuveriteľne rozľahlé a pretínalo ho niekoľko hlavných ciest, podľa ktorých sme sa orientovali. Mesto samo o sebe malo dĺžku vyše 37 km. Zatiaľ najideálnejšia mi prišla Loja – je to príjemné mesto, nie je to veľké a človek tam nájde všetko, čo potrebuje.
3.8. Je piatok a ja som si musel pospomínať, čo všetko sa za tie tri dni stalo…
Na rovinu, bývanie s Michaelom bolo hrozné! Jeho brat vôbec nebol nadšený, že nás vidí. Prvú noc sme spali úplne na zemi, záchod nesplachoval a všetko tam nejako čudne smrdelo. Michael sa síce veľmi snažil, ale bolo toho až príliš. Človek mu musel každú vetu vysvetľovať niekoľkokrát.
V stredu sme behali po obchodoch a hľadali stan a nafukovačky. S rôznymi komplikáciami sme našli potrebné veci a podvečer sme sa dostali do skateparku. Trochu som si zajazdil, požičal som si BMX od miestnych chalanov. Chalani boli dosť vyjazdení a aj keď sa nemohli dostať ku kvalitným bicyklom a komponentom, bolo vidieť, ža ich to drží. Na tom istom mieste sme sa spoznali s Davidom. Od začiatku bolo vidieť, že si budeme rozumieť. A čo bolo hlavné – vedel po anglicky. Dlho sme kecali a on nás pozval na párty, ktorá mala byť ďalší deň. Po príchode domov sme nafúkli nafukovačky a šli spať.
Zobudil som sa v omnoho lepšom stave, ako po spánku na zemi. Okolo obeda sme mali dohodnuté stretnutie s Davidom v skateparku. Previedol nás po meste a ukázal nám pár miest a dosť rozprával. Mal dvadsaťdva rokov a už v tomto mladom veku bol dvakrát vo väzení a raz na odvykačke. Všetko kvôli tráve. Stále nám opakoval, že sa máme mať napozore v tejto veci. V meste sa rozmohol heroín a polícia bola veľmi ostražitá. Zaviedol nás do druhého skateparku na severe, kde som zas oľutoval, že tu nemám BMX. Rozdelili sme sa a dohodli, že sa stretneme večer pred párty. S Jeezom sme sa šli prespať do parku a mne saurobilo divne. Spomenul som si, že som deň pred tým pil vodu z verejného kohútika. No nič…
Po opätovnom stretnutí s Davidom sme uňho nechali bicykle a šlo sa na párty. Volali ju rave (pre európanov ilegálna párty s elektronickou hudbou), ale pre nás to bola neskutočná nuda. Celý večer to isté tempo… Unavení sme prišli okolo štvrtej domov a hneď zaspali.
Dopredu sme si dohodli iné ubytovanie, ktoré nám odporučil Pedro z Tarapota. V Michaelovom byte sme už nechceli ostať ani jednu jedinú noc a potrebovali sme normálnu posteľ. Ráno sme mu horko-ťažko vysvetlili, že odchádzame a s vidinou celého dňa stráveného v posteli sme sa presunuli do hostela Munay, kde nás už očakávali. Ubytovali sme sa a hneď zaspali. Po prebudení sme sa zmohli akurát na navarenie cestovín a šli sme znova spať.
To sme ani nevedeli, na akú párty sa dostaneme ďalší deň…