Denník N

Je to len o komunále, alebo aj o tých predčasných voľbách, ktoré vtedy zrazu neboli akosi “prioritné”?

Asi neexistuje na svete slobodný národ, ktorý by po takejto arogancii nešiel do ulíc. Vlastne áno, za Karpatami je jeden taký. Ešte sa to tam nazýva aj "slušnosťou". Zdroj: SITA, Diana Černáková.
Asi neexistuje na svete slobodný národ, ktorý by po takejto arogancii nešiel do ulíc. Vlastne áno, za Karpatami je jeden taký. Ešte sa to tam nazýva aj „slušnosťou“. Zdroj: SITA, Diana Černáková.

Je to zvláštne, ale tieto spočiatku obyčajné voľby aj mňa primäli k napísaniu viacerých článkov za sebou. Musela som si pospomínať, čo bolo na začiatku tou skutočnou motiváciou.

V neposlednom rade si musím aj riadne užiť tú čestnú výnimku od Denníka N udelenú z večernej porady z pondelka na utorok, keď mi najprv zatrhli celý profil po publikovaní ďalšieho kritického textu o Vallovi, potom sa však našťastie zľutovali a mohla som svoju chybu vymazania osobných údajov spred minulého roka napraviť.

Viac, ako samotný komunál, o ktorom som pred štyrmi rokmi prakticky ani neuvažovala, keďže som sa vtedy veľmi živo videla v celkom iných zemepisných šírkach ako v najmenšom meste V4 dobrovoľne priemernej mentality; ma škrie tá zmarená historická príležitosť prevziať konečne zodpovednosť za svoje individuálne rozhodnutia formou predčasných volieb.

Pozrieť sa sebe do zrkadla. Pozrieť sa do očí aj svojmu susedovi, spolužiakovi zo základky, ktorý by volil bohviekoho. Jednoducho prevziať za seba zodpovednosť. Nehádzať to donekonečna na tú súčasnú vládu, oligarchov, opozíciu, či konšpirátorov, extrémistov, počasie a pod.

V jednej ekonomickej diskusii o zlyhaniach talianskej vlády a zároveň špekulatívnych útokoch na líru za účelom jej devalvácie, si nakoniec moderátor povzdychne: “Colpa del cittadino che non reclama il potere.”

To bolo na adresu toho, ako sa zo siedmej svetovej veľmoci v priemysle stal behom jednej – dvoch dekád zotročený diletant z PIIGS. Teda obrovský a spoľahlivý potenciál opľutý a hodený hyenám na ďalšie zneužívanie, a to prevažne aj vďaka “vlastným” ľuďom.

Možno aj preto je táto posledná kampaň so slabou 30% účasťou akosi intenzívnejšia aj vo všeobecnosti. Ani v župných voľbách nešlo ani tak o umelo vytvorené župy, ako o vyjadrenie politického názoru, hlavne zjavný nesúhlas so SMERom. Taký demokratický up-date.

Dodnes poriadne nikto nevie, prečo to “nevyšlo”… alebo áno?

Uvažovala som o tomto texte, keď som natrafila na ďalšiu “reklamu” tej strašne apolitickej platformy, alebo čo to vlastne dnes sú, Za Slušné Slovensko.

Spieva sa tam národná hymna. Určite som nebola jediná, kto dovtedy mal trochu osobný problém sa “naladiť”, obľúbiť si takúto nie zrovna hrdú, skôr opäť neznesiteľne sebaľútostnú, hymnu. Zrazu to však akoby celé dávalo zmysel. Mohli to vtedy vedieť pred vyše 150 rokmi? To malo byť napísané práve na túto príležitosť?

V tej reklame na roztomilé voľby komunálu sa evokuje atmosféra protestov po vražde dvoch ľudí. Keď ľudia ešte v zimnom čase za štipľavejšieho mrazu mávali “svetielkami” na smartphonoch, pričom ja som si taký vtedy len požičala od kamošky, keďže som jednoducho dovtedy nebola na mobily so svetielkami a tristo ďalšími srandami.

Bolo fyzicky cítiť to zdesenie. Také zatemnenie. Ako to mohlo zájsť tak ďaleko. Pred Úradom vlády sa celkom presvedčivo kmásalo jeho bránou a ľudia skandovali “Mafia!”. Nebolo to však to klasické skandovanie, ako staré dobré “Fico do basy”, či “Dosť bolo Fica”. Bol tam cítiť ten údes, kričané zľaknutie, akoby vyháňanie niečoho, čo vlastne je aj ťažké pochopiť, prečo sa to tak správa, ale určite je to nebezpečné. Jednoducho to nebol len nejaký n-tý protikorupčný protest, dokonale bezincidentný – o akom by v iných krajinách ani nepomýšľali, po ktorom sa “zase nič nestane”…

Čiže spieva sa národná hymna, evokuje sa historické vzopnutie po dvojnásobnej vražde, a po tomto vlastne treba ísť voliť – komunál. To ako vážne? Ako to s tým preboha súvisí? Parazitovať na spoločenskej traume kvôli voľbám, ktoré tu boli aj budú, očividne aj keby sa zrútil svet, ale bilbordy a citylighty Matúša Valla by tu aj tak ostali aj s neochvejnou oporou pastelových infografík, kde sa kandidát dištancuje od každého svojho publikovaného návrhu po jeho akejkoľvek kritike?

To nadužívanie a zneužívanie tejto tragickej časti histórie Slovenska mi už príde na hranici pervérznosti. Nie je to vhodné. Vydavateľstvá médií začínajú synchrónne chrliť produkty – knihy, ako tá vražda zmenila Slovensko, každý si chce na tom odkrojiť svoju pozornosť a biznis príležitosť. Už chýbajú len hrnčeky, tričká a perá s logami, aby to bolo také štýlové ako na nejakom eticky pokrivenom blahorečení.

Zisky z predplatného sa začali znásobovať, hoci zavraždený novinár práveže nikdy nepotreboval robiť pre spoplatnené médium pre nadpriemerné odvedenie svojej práce. Lebo po presvedčenom holdovaní Ficovmu ovädnutému jadru (to je len pozmenený Miklošov výrok o Ficovom zvädnutom figovom liste sociálnej demokracie) začalo byť v móde zrazu strašne kritické slovíčko “investigatívne” vo vzťahu k vláde a ich reklame na predplatné.

Celé to je také zvláštne. Po tom “poslednom proteste”, ktorý sa vlastne nikdy nekonal a bola hrubo narušená ťažko nadobudnutá dôvera v občiansku spoločnosť postsocíkovskej krajinky, už nemožno vinu hádzať na niekoho iného, ako na seba samých.

Napriek tomu mám stále pocit, že ten kandidát, ktorého tu chudáka stále kritizujem, pretože sa mi zdá, že sa okolo neho vznáša zase tá zvláštna, avšak akosi povedomá, nekritická aura zo všetkých strán; to s ľahkosťou vyhrá.

Lebo slovenskej mentalite to tak jednoducho existenčne aj historicky vyhovuje. To get along in life. Len si vybrať to, čo sa tvári najkrajšie naaranžované na podnose. Nebyť vyhranený. Nemať “nepohodlné” názory. Uprednostňovať spoločensky štandardizované myslenie. Konformná korektnosť namiesto priameho adresovania citlivých problémov. Zbabelé vyhýbanie sa hoc aj menším konfliktom, až kým nenarastú do obludných rozmerov. Čiže, v prvom rade: “slušnosť”…

Teraz najčítanejšie

Zora Šikrová

Keď ma niečo už veľmi rozčúli, tak o tom napíšem text :) Aj keď občas by som mohla napísať niečo aj o kultúre... Asi som alergická na pokrytectvo - či už u masmédií, politikov - hlavne ľavičiarov, ale aj napr. u finančne založenej charity.