Vykradnuté mesto.

Prečo sa ľudia voči zlodejstvu u nás tak dlho nebúrili?

Po Novembri sa strašilo návratom komunizmu, ale omyl, o žiaden komunizmus tu už nikomu nešlo. Od  okupácie u nás išlo len o hrabivosť a ziskuchtivosť.  Ideologické kecy boli iba  zástierkou všivavých pováh a neslušných činov. Odvtedy, od okupácie,  sa ľudia a rodiny rozdelili. Jedni zohli hlavy a stiahli sa do súkromia…a dnes sú tam možno opäť.  Druhí aktívne pritakávali, a tak sa mohli  stať riadiacimi kádrami v podnikoch, na školách, v správe štátu, miest a obcí. Tých tretích, čo nesúhlasili,  nebolo veľa …ale boli. Ich postoje a hodnoty by dnes mali byť  základom tej hodnotovej architektúry, na ktorej stojí – či mal by stáť – tento štát.  Mali by byť …

Víťazstvo odporcov totality bolo v Novembri  absolútnym, ale súčasne iba symbolickým, bez následných konzekvencií. Vyrovnávali sme s minulosťou, ale iba „akože“. Neboli sme totiž v tých totalitách  len poddanými, ale aj aktérmi a strojcami oných zločinných režimov, ktorých impact do slovenskej spoločnosti je nezrovnateľný s čímkoľvek v minulosti : morálny relativizmus, tolerancia ku porušovaniu zákonov a pravidiel, endemické zlodejstvo, neznášanlivosť a najmä agresívny strach … to všetko zažraté cez tri, štyri generácie. Kto sa mal vzbúriť proti týmto reziduám? Elity? Počas  polstoročia totalít  sa nahor  dostávali najmä tí bezohľadnejší a amorálnejší. A po revolúcii sa veľa nezmenilo. Preto tam je dnes vrstva, schopná a ochotná  ísť za svojim prospechom bez ohľadu na morálku, alebo hanbu. Mnohí doslova aj cez mŕtvoly, ako akási mafia.  Zastaviť ich mohol  iba drakonicky vynucovaný právny štát – lenže oná prospechárska horná vrstva  si dala po revolúcii záležať, aby ju žiadne zákony neohrozovali.

Kde sa vzali zlodeji?

Slovensko bolo kedysi konzervatívnou katolíckou krajinou, žijúcou „ďaleko od hlučného davu“ a v závetrí dejín. Do ich víru nás strhol až Hitler, ktorý si nás vybral za vazalský štát.  Pod jeho diktátom sme stratili niekdajšiu slušnosť a znášanlivosť. Okrádali a vyháňali sme Židov. Po nich, pod Benešom, aj Maďarov a Nemcov… Až sme sa ocitli v štáte, ktorý si za vazalský vybral Stalin. Pod jeho diktátom sme na Slovensku okradli skoro všetkých zostávajúcich, prišli sme o prirodzené sociálno-ekonomické  usporiadanie, opustili sme tradičné hodnoty a stratili niekdajšiu pracovitosť. Až do r. 1989 sme žili prispôsobení režimu komunizmu, zvyknutí na jeho „väzenské pohodlie“ , aj nehybnosť (istoty) a chorý poriadok, vytvorený podľa toho  antiliberálneho a antizápadného strihu, aký nám ostal v hlavách po polstoročí totalít.

Vyrušilo nás až zrútenie perestrojkového experimentu. „Prestavbári“ chceli  sovietsky štát vziať spod totalitnej kontroly komunistických straníkov a dať ho  pod totalitnú kontrolu podnikovej komunistickej nomenklatúry (a KGB). Lenže  to už  režim boľševikov  nezvládol ( sú ale aj hlasy, ktoré tvrdia, že vlastne áno…).

Malý rozsah tejto úvahy neumožňuje pokračovať nad otáznikmi oného „comebacku“, pre poriadok iba dodám, že  návrat moci a hlavne „kultúry“ bývalých komunistov  išiel – napriek môjmu odporu – aj cez  VPN, ktorú som viedol. Ak by VPN nebola zlyhala  v rozlišovaní, čo si vlastne zaslúži v novej dobe rešpekt – a čo (kto) odsúdenie, nebola by u nás entropia Novembra postupovala tak rýchlo a ničivo.

Ale ani VPN nemohla za všetky ponovembrové zlyhania  – však po opustení revolučnej paradigmy aj čoskoro dodýchala.  Chorá a amorálna normalizačná politika  sa k nám vracala cez novozakladané nacionalistické strany (SNS, HZDS). Aj tie zakladali najmä bývalí komunistickí kariéristi, akurát že si prezliekli iné kabáty, než komunisti na hlavnej prezliekacej línii ,  KSS-SDĽ-ZRS-SMER.

Jedny aj druhé postkomunistické politické strany sa vrhli robiť to, čo ich protagonisti dokonale ovládali z bývalej éry : parazitické partajníctvo. Politické rabovanie štátnych majetkov dalo tejto dobe názov  „divoké 90.roky“. Ku zlodejstvu a mafiánskemu užívaniu moci si už vtedy pričuchli aj strany nekomunistov – a najprv práve v bratislavskej samospráve.

Ožili tu všetky preživšie  komunistické vírusy : znovu zavládlo heslo „kto nekradne okráda svoju rodinu“. Oživil sa aj model straníckej nomenklatúry, iba sa im v nových časoch hovorí „stranícki nominanti“. Verejnosť sa s prekvapujúcou ľahkosťou zmierila s faktom,  že nové strany – tak , ako kedysi komunisti – nominovali  všade len „svojich ľudí“ bez ohľadu na ich odbornosť a bezúhonnosť. Stranícki nominanti často robili pre kohosi nadprácu, alebo kradli pre svoje strany. S tým prišla ich požiadavka na ochranu pred stíhaním. Systém si žiadal – opäť ako za komunistov –  mať aj „svojich“ prokurátorov, SIS-károv, sudcov… atď. atď. Politika sa stala generátorom korupcie a  protekcie. Zo strán sú opäť útulky pre lojálnych neschopákov.

Za Mečiara sa vrátilo  aj brutálne zneužívanie moci, tajných služieb, zastrašovanie, ba aj zabíjanie politických kritikov… A za Dzurindu sa nič z toho nepotrestalo.  Akoby poslednou bodkou za touto degradáciou je vláda vzídená z volieb 2016, v ktorej sa po prvý krát podrobili postkomunistom (SMER, SNS)  aj demokrati (Most-Híd), slúžiac ich „hodnotám“ aj záujmom.

Keďže sme pred komunálnymi voľbami, pripomeňme si,  že  hlavným problémom samosprávy sa stalo riadenie. Pred Novembrom bolo neschopné, po Novembri všetkého schopné. Vymenovať tu všetky kauzy Bratislavy – hoci tie prezradené tvoria  iba špičku ľadovca – by vydalo na knihu.

Stručne povedané – rozvoj Bratislavy bol do revolúcie neodborným, po nej zasa živelným, ovplyvňovaný viac súkromným než verejným záujmom. Stupňovalo sa to za primátora Nesrovnala, kedy oligarchovia spojení so SMERom chceli obsadzovať celé segmenty mestských služieb (voda, odpad, doprava) a odoberať mestu právomoci nad jeho rozvojom (kauza Dunajského nábrežia, resp. kauza tzv. strategickej investície).  Dominantnými hráčmi ostali dve – tri oligarchické a developerské skupiny, lebo zahraničnú konkurenciu  vyštvali z trhu. To, spolu so skorumpovanosťou,  zdražuje bytovú výstavbu natoľko, že sa bývanie stalo v Bratislave drahším, než napr. v Prahe, alebo v Rakúsku. Rozvoj dopravy a iných verejných služieb mesta ide – v porovnaní s podobnými mestami – pomaly.  Nie mesto, ale oligarchické skupiny tvoria návrhy zmien Územného plánu.  Dosiahli, že v Bratislave je dodržiavanie zákonov na ústupe, čierne stavby sa nebúrajú, rovnako sa prestáva predstierať rešpekt ku antikorupčným pravidlám. Éra Nesrovnala dosiahla nové dno (po dne, dosiahnutom za Ďurkovského). Počet antikorupčne sa chovajúcich poslancov síce narástol, ale nie dosť na kvalifikovanú väčšinu. Ak sme aj hlasovaním dosiahli nápravu škodlivých rozhodnutí primátora, ten naše rozhodnutie nepodpísal. Ak sme i tak dosiahli správoplatnenie cez  troj-pätinové hlasovanie, primátor to ignoroval,  aj za cenu porušenia zákona.  Podania na jeho protiprávne činy končili na prokuratúre ikonickým výrokom  tejto doby : „skutok sa nestal“ . Tak to išlo až doteraz…

… no a dnes sú voľby. Ku slovu a ku moci sa dostáva opäť občan. Lenže viacerí s očividne skorumpovaných poslancov sa predviedli perfektnými (a drahými) kampaňami. Oklamú tým ľudí ? To netuším. Pri ťažko odhadnuteľnej účasti je budúce zloženie mestského parlamentu doslova  ruletou. To isté platí aj o voľbe primátora a starostov.

Nech teda pri tých dnešných voľbách  ochraňujú Bratislavu všetci svätí  – pred ľahkovážnymi, hlúpymi, ale aj pred doma sediacimi voličmi.