V kinách aktuálne beží nový česko-slovenský film Toman. Kto nevidel, vrelo odporúčam! Je to na základe reálnych historických udalostí a osudov vtedajších osobností vyrozprávaný príbeh „boľševizácie“ a „sovietizácie“ Československa v búrlivých povojnových rokoch 1945 až 1948. Cez osobu povojnového šéfa československej rozviedky Zdeňka Tomana (komunistu, člena odboja z Londýna, inak počeštený maďarský Žid pôvodom z východoslovenských Sobraniec) autori strhujúco a do značnej miery až dokumentaristicky vykreslili viac ale aj veľmi málo známe udalosti a persóny, ktoré ovplyvnili zásadným spôsobom to, že sa Československo nakoniec ocitlo v područí komunistov a Kremľa. Hoci, ako podotýka jedna z postáv – americký dôstojník slúžiaci v Prahe – naša vlasť bola jediná v strednej Európe, z ktorej sa Sovietska armáda po porážke fašistov po vojne pomerne rýchlo a dobrovoľne úplne stiahla.

Film na pozadí týchto udalostí vykresľuje aj súvislosti a príčiny tragického osudu českých a slovenských špičkových komunistov židovského pôvodu, ktorých dal nakoniec aj nimi nastolený komunistických režim pod dohľadom Stalinovho Kremľa zavraždiť v zinscenovaných procesoch začiatkom 50tych rokov. Jedným z málo známych faktov, ktorý tvorí podstatnú časť príbehu, bola povojnová evakuácia židovského obyvateľstva z Moskvou zabraného územia dnešnej západnej Ukrajiny a Poľska. Podľa údajov tvorcov filmu, práve cez československé územie, za finančnej podpory alebo úplatku (záver si urobte sami) Američanov pre pražských komunistov, vtedy prešlo z Poľska do amerického sektora v Nemecku zhruba 200 tisíc východoeurópskych Židov. Bolo to ohromujúce číslo. A ešte viac dôvod, pretože Židia sa aj po skončení pre nich tak tragickej druhej svetovej vojny ocitli opäť v ohrození. A to v dôsledku povojnových útokov, ktoré sa bežne diali na nich v mestách a dedinách sovietizujúcej sa západnej Ukrajiny a Poľska (americký historik Timothy Snyder to príznačne označil za krvavé územie). A to práve v momentoch, keď sa vracali po oslobodení do svojich pôvodných domovov z nemeckých koncentrákov, alebo sibírskych deportačných táborov a gulagov. Tu treba dodať, že podobným útokom sa nevyhli ani na území Slovenska či Maďarska. Avšak na východ a sever od nás tieto útoky dosahovali často až rozsah pogromov. V samotnom filme je konkrétna zmienka o niekoľkých z nich v Poľsku, a to na základe citácií z vtedajšej tlače. Títo židovskí utečenci, spolu s československými zbraňami, sa stali následne základom úspešnej nezávislosti  novovznikajúceho štátu Izrael.

Bude preto zaujímavé, ako sa s filmom vysporiadajú v Poľsku. Tamojšia vláda totiž ostro vystupuje proti tvrdeniam, že samotní Poliaci majú tiež podiel na protižidovských akciách v tomto krvavom období poľských a európskych dejín. Pred časom dokonca Varšava prijala zákon, ktorý trestá podobné tvrdenia. To ale znamená, že teraz vláda vo Varšave by mala proti česko-slovenskému  filmu Toman ostro protestovať. A jeho prípadné premietanie na území Poľska pod hrozbou trestu zakázať.

Samozrejme, že hrané filmy nemôžu nahradzovať historické dokumenty, pretože je v nich vždy nemalý podiel príbehu vymyslený jeho autormi. Hlavnou úlohou umeleckého filmu je totiž vždy diváka najmä pobaviť. Ak ho vďaka korektnej práci s historickými faktami aj poučí, je to veľké plus pre jeho tvorcov. Film Toman také má aj pre súčasného domáceho diváka hneď v úvode. Na základe jednej malej scénky a krátkeho dialógu Tomana s dôstojníkmi NKVD v povojnovom, v tej chvíli ešte stále československom Užhorode, veľmi presne opísal to, ako sa po vojne Rusíni a Ukrajinci v Podkarpatskej Rusi „slobodne“ v referende pod dohľadom týchto sovietskych dôstojníkov „rozhodli“, že sa chcú odtrhnúť od Československa a pripojiť k Sovietskemu zväzu ako ukrajinské Zakarpatie . Už len sa chce dodať, že podobnosť so súčasnými udalosťami na ukrajinskom Kryme či Donbase, alebo moldavskom Podnestrovsku, či gruzínskej Abcházii a Južnom Osetsku nie je vôbec náhodná.