Denník N

Buržoázny marxizmus, jeho obsah a praktická škodlivosť

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Veľa ľudí by mohlo tvrdiť a pravdepodobne by aj tvrdilo, že marxizmus je od začiatku do konca buržoázny, pretože ho založili dvaja buržovia – Marx a Engels (Lenin bol tiež buržoj).

Podmienky vývoja buržoáznej spoločnosti však robia tento fakt nevyhnutným. Pretože len buržovia mali v tom čase prístup k vzdelaniu, marxistickí intelektuáli museli byť buržovia, ale takí buržovia, ktorí chcú zrušiť vlastnú triedu. Podobne ako mnohí kapitalisti, feudálni páni a kňazi, aj tu museli byť vodcovia revolúcie príslušníci vyšších tried.

Tento trend sa v poslednom storočí radikálne zmenil. Väčšina občanov vo väčšine buržoáznych štátov má prístup k vzdelaniu a najväčšia časť celkového obyvateľstva v dejinách ľudstva má prístup k vysokoškolskému vzdelaniu. Problém však zostáva a to je základná deľba práce každej triednej spoločnosti – medzi manuálnou a duševnou prácou. Táto deľba práce je najväčšia prekážka pre vývoj komunistickej spoločnosti.

Lenin správne identifikoval tento problém, avšak snažil sa ho vyriešiť tým, že komunistická strana musí, najmä v zaostalých krajinách vznikať z malého nukleusu – avantgardy a táto avantgarda sa musí rozširovať a nakoniec obsiahnuť celú spoločnosť. Problém s touto koncepciou je dvojaký: po prvé neráta alebo dostatočne nepočíta s najväčším nebezpečenstvom takejto stratégie a to je vývoj byrokracie a politických kást, teda kasty politikov a organizátorov, po druhé relativizuje problémy sociálnych skupín, podľa ktorých sa môžu rýchlo vyvinúť kliky a kluby, ktoré budú vylučovať nežiaducich a udržiavať vlastnú homogénnosť, ktorá nemusí byť ani založená na deľbe práce.

Základná myšlienka avantgardy a konštatovania, že z tzv. Odborárskeho vedomia sa nemôže konzekventne vyvinúť komunistické vedomie je správna, avšak zabúda na úskalia tohto konceptu a na možné pragmatické riešenia. Avantgarda by nemala slúžiť ako normatívny koncept, ale ako koncept, ktorý nás upozorňuje na nebezpečenstvo vzniknutia byrokracie. Koncept odborárskeho vedomia by nás nemal viesť k pozícii, v ktorej len avantgarda je schopná vyvinúť komunistické vedomie, ale k záveru, že pre úspech revolúcie je komunistické vedomie v pracujúcej triede nevyhnutné.

Žiadny dialektický vývoj sa nedeje úplnou nevyhnutnosťou, ani úplnou svojvôľou. Lenin toto pochopil, avšak podcenil konzekvencie tohto poznania a jeho nasledovníci túto myšlienku už vôbec nechápali. Jedným z najtajomneších častí Hegelskej dialektiky je téma slobody a nevyhnutnosti. Hegel sa tu často zamotáva do svojich vlastných rétorických akrobácií a preto sa často stáva, že zmysel jeho myšlienky je stratený. Logika pojmov a logika ducha by sa mohli čítať ako úplné deterministické teórie, v ktorých každá forma je nasledovaná druhou logickou formou. V takomto svete neexistuje sloboda. Inde Hegel hovorí o slobode ako o slobode zvoliť si nevyhnutnosť. Inde zasa ako o slobode obsahu a slobode voľby pojmov. Tento pohľad môže vyústiť až do úplného subjektivizmu a relativizmu, kde pojmy a teda náš svet je úplne svojvoľný a odtrhnutý od prírody, alebo k záveru, že príroda neexistuje, či je irelevantná. Zjavne ani jeden, ani druhý extrém nie je a nemôže byť pravdivý. Všetky tieto pozície môžu viac či menej viesť k reakčnej pozícii, ktorá podporuje kapitalizmus. Bud môžu tvrdiť, že jediný nevyhnutný vývoj ľudskej spoločnosti je triedna spoločnosť, alebo môžu tvrdiť, že všetko poznanie je relatívne. Najmä druhý pohľad, ktorý budem zjednodušene nazývať postmoderný, je veľmi náchylní k tomu podporovať súčasný triedny systém. Presne určiť a lokalizovať svojvôľu a nevyhnutnosť v reálnom dialektickom vývoji je častokrát veľmi ťažké až nemožné, avšak zjednodušene možno povedať, že boj medzi slobodou a nevyhnutnosťou sa deje vždy medzi jeho dvoma extrémami, väčšinou leží uprostred, aby sa potom v krátkych skokoch priklonil na jednu alebo druhú stranu. Tieto skoky možno krátko definovať ako ideologické-antiideologické a represívne-antirepresívne. Tieto skoky sa dejú v reálnej praxi, avšak ako všetko v dialektike, v hlavách ľudí. Skutočná analýza takejto ontológie musí mať pre politický život určité konzekvencie a tie sú, že výkyvy v dialektike musia byť inštrumentalizované pre vývoj revolúcie, pretože ak nebudú, je pravdepodobné, že budú inštrumentalizované pre reakciu. Spolu s normatívnym konceptom avantgardy to znamená, že nevyhnutnosť a sloboda sa stane zbraňou byrokracie proti pracujúcej triede.

Na tejto osi možno jednoducho lokalizovať dve buržoázne marxizmy, ktoré vedú marxizmus preč od jeho koreňa, od jeho obsahu, ktorý je normatívna požiadavka po radikálnej zmene v triednej spoločnosti. Prečo je toto koreň marxizmu, je očividné zo štúdia Marxovho života a všetkých jeho diel, najmä ale z bezprostredného dialektického vývoja, ktorý práve zažívame.

Buržoázny marxizmus je marxizmus unesený buržoáziou pre buržoázne účely, teda pre udržanie buržoáznej spoločnosti. Tieto účely môžu byť plnené vedome alebo nevedome. Buržoázny marxizmus je sám o sebe dialektický vývoj marxizmu a preto je sám o sebe dôkazom toho, že dialektický vývoj sa nedeje ani úplne deterministicky, ani úplne voluntaristicky.

Buržoázny marxizmus začína pri marxizme. Jeho obsahom je, práve napriek vyhláseniam jeho prívržencov, dogmatizmus. To je narábanie s Marxovým dielom ako so svätou knihou a ako len s knihou, nie ako so živým, dialektickým procesom, ktorým marxizmus je. Tento dogmatizmus sa napokon vyvíja dvoma smermi: do antidogmatického dogmatizmu, alebo do dogmatického antidogmatizmu. Tieto dva základné prúdy buržoázneho marxizmu možno zjednodušene označiť ako stalinizmus a postmodernu.

Buržoázny marxizmus začína pritom brať marxistickú teóriu ako nemenný systém, ktorý je možné aplikovať bezchybne na každú situáciu a každé obdobie. Akonáhle začína buržoázny marxizmus vidieť protirečenia v marxistickej teórii a medzi realitou a marxistickou teóriou, rozdeľuje sa na svoje dva prúdy: zatiaľ čo jedni ustávajú tvrdohlavo pri “marxistickej” teórii a menia podľa nej svoje vnímanie reality, druhí prechádzajú do opačného extrému a zavrhujú celú alebo tie najdôležitejšie časti marxistickej teórie, aby ju väčšinou nahradili reformizmom, objektivizmom, subjektivizmom alebo relativizmom. Obe teórie vo svojom vývoji končia na bode, na ktorom sa z nich stávajú objektívne a subjektívne buržoázne teórie, teda teórie, ktoré podporujú a udržiavajú buržoáznu spoločnosť.

Marxizmus sa nesmie chápať a interpretovať ako formálny systém, ktorého pojmy a závery sú nemenné a nie sú naviazané na dialektickú úroveň, v ktorom boli napísané, alebo vôbec ako systém bez chýb. Marx bol tiež len človek a naviac nedokázal skončiť svoju teóriu. Marxizmus je preto od začiatku nedokončený. Skutočným dogmatizmom a esenciou marxizmu je kritika za účelom revolučnej zmeny spoločnosti. Chyby a protirečenia marxizmu sú práve dôkazom toho, že dialektický proces existuje, teda dôkazom toho, že to bol živý proces, v ktorom sa diali chyby a ktorý nemožno bez zmien aplikovať na súčasnosť. Esenciou marxizmu je tento dialektický proces hnať ďalej. Toto je a vždy bude slobodou marxizmu.

Esenciou buržoázneho marxizmu je tak nepochopenie dialektiky, alebo degenerácia do scholastiky, ktorá stopäťdesiat ročné texty len komentuje a interpretuje (a ešte k tomu väčšinou nesprávne).

Marx je správnym nasledovníkom Hegela a to práve v tom bode, že ťahá napriek vlastným chybám a nepochopeniu Hegelskú dialektiku do reálnych konzekvencií. Bohužiaľ je Marx a jeho diela to najlepšie, čo doteraz máme a čím by sme mohli byť riadení vo svojej praxi. Nepochopenie Marxa pramení práve z toho, že nechce pripustiť, že marxizmus je plne dialektický, je plne dialektický v tom, že ženie protirečenia Hegela na vyššiu úroveň. Skutoční, dogmaticky čistí marxisti majú za úlohu hnať marxizmus za jeho protirečenia na vyššiu úroveň. Táto vyššia úroveň je práve pre svojvoľnosť dialektiky a jej nevyhnutnosť nie buržoázny marxizmus, ale marxizmus, ktorý zachováva svoj revolučný potenciál. Tento revolučný potenciál leží v kritike a to aj v sebakritike.

Marxove diela preto treba chápať ako systémy, ako pojmové systémy. Všetky pojmy v Marxových dielach podliehajú rovnakým zákonitostiam ako ostatné pojmy v logike, podliehajú teda zmene. Nemožno sa dnes pozrieť na pojmy ako je “kapitalizmus”, “feudalizmus”, “nadhodnota”, “hodnota” a “vykorisťovanie” bez toho, že by sme ich nerozvíjali ďalej. Čo je správny a čo je nesprávny rozvoj, to je tajomstvo dialektiky a môže byť plne odhalené len v praxi, avšak keďže prax funguje inak ako pojmy, je nutné analyzovať správnosť pojmy ešte predtým, než sú aplikované v praxi. Túto správnosť možno najlepšie určiť podľa toho, či zodpovedajú normatívnej komponente marxizmu a súčasne neignorujú realitu. Dva prúdy buržoázneho marxizmu túto problematiku riešia úplne inak, zatiaľ čo stalinizmus neumožňuje svojvoľné interpretácie, aby sa náhodou nepresadila tá nesprávna (zatiaľ čo sa práve to stalo), postmoderna umožňuje a dáva priestor hocijakej interpretácii, bez toho, či má nejaký element realizmu alebo konzervácie normatívnych požiadaviek marxizmu.

Čo sa končí zlou praxou, sa začína zlou teóriou. Táto zlá teória vyplýva jednak zo zlej interpretácie Marxa a inak zo svojvoľných odklonení buržoázneho marxizmu. Zlo alebo nesplnenie dogmy sa tu napokon určuje podľa praxe, avšak keďže prax samotná je dialektická, nemôže prax nikdy definitívne a jednoznačne určiť správnosť týchto teórií. Preto musí byť overenie praxou kombinované s overením pojmovou logikou. Správna teória je teda vždy neoverená a keď je overená, prestáva byť teóriou, pretože jej overením je realizácia komunizmu.

Najhrubšie nedorozumenia a nelogické interpretácie (vrámci pojmovej logiky) marxizmu sa týkajú najdôležitejších bodoch, o ktorých ale Marx napísal prekvapujúco málo. Tieto body majú takmer vždy niečo spoločné s budúcnosťou. Ďalšie nedorozumenia vznikajú v Marxovej teórii kapitalizmu. Najhrubšie chyby sa týkajú najmä troch oblastí: teórie štátu, teórie základne a nadstavby a teórie komunizmu. V teórii štátu je možné nájsť najväčšie a najhoršie chyby, ktoré už spôsobili v poslednom storočí najväčšie množstvo praktických chýb, lepšie povedané katastrof. Ťažkosť v interpretácii tejto teórie leží v tom, že žiadna skutočná systematická teória neexistuje. Marx napísal o štáte naozaj málo a takmer vždy v nejakom kontexte. Engelsova teória nám prináša niečo, čo je najbližšie k teórii štátu, avšak niečo, čo je tiež nedokončené a v čiastočnom rozpore s modernými antropologickými poznatkami. V tejto teórii sa zdá, že štát je produktom vzniku triednej spoločnosti a prichádza na scénu vtedy, keď má ochraňovať súkromné vlastníctvo. V realite bol vznik štátu ale trochu rozporuplnejší a ambivalentnejší. Vznik štátu bol skôr paralelný s vývojom súkromného vlastníctva a v určitom ohľade predchodcom súkromného vlastníctva. Nutné predpoklady pre vývoj súkromného vlastníctva, teda poľnohospodárska výroba, existencia rodiny ako hospodárskej jednotky a akumulácia nadproduktu, boli dané ešte predtým, než bol štát plne vyvinutý. Štát pôvodne skôr slúžil k ochrane spoločného vlastníctva a neskôr bol pretransformovaný na inštitúciu, ktorá podporuje a ochraňuje súkromné vlastníctvo. Ani toto sa však nestalo všade rovnako. India a Čína poskytujú dobré príklady toho, že štát sa stal hlavným vykorisťovateľom, zatiaľ čo rozvoj súkromného vlastníctva a teda stratifikácie vovnútri roľníctva mu boli na obtiaž a ohrozovali jeho hegemóniu. Toto bolo pravdivé najmä v Číne, Rímskej a Byzantskej ríši. Ćo to znamená? Znamená to, že náš pojem štátu je nutné chápať v jeho dialektickom vývoji ako fetiš. Znamená to tiež, že štát mal menšiu a súčasne väčšiu úlohu vo vývoji triednej spoločnosti. Najmä to ale znamená, že proletársky štát sám o sebe nemôže realizovať komunistickú spoločnosť. Štát môže byť maximálne nástrojom, aj keď silným nástrojom, pre rozvoj komunizmu. Toto je jeden z hlavných chýb, ktoré spôsobili stalinizmus a pretvorenie stalinizmu do extrémne reakčného kapitalizmu. Napokon nám chýbajúca teória štátu, demokracie a diktatúry proletariátu (ako aj nepochopenie dialektiky týchto pojmov) prináša ďalšiu vlastnosť pre vznik stalinizmu: to je formálne a vulgárne chápanie proletárskeho štátu. Nato, aby bol nejaký štát proletársky, nestačí len to, že obhajuje a bojuje za komunistický majetok. Ak znamená štátne vlastníctvo automaticky komunistické vlastníctvo, marxizmus nemá žiadnu logiku. Logiku má jedine vtedy, keď je nadhodnota z tohto majetku úplne prerozdelená do proletariátu a keď proletariát legálne, formálne aj reálne vie narábať s týmto majetkom. Ani jedno, ani druhé nebolo v stalinistických spoločnostiach plne realizované. Práve táto kombinácia troch nepochopení štátu a normatívneho konceptu avantgardy spôsobila prerod stalinizmu do kapitalizmu.

Na tomto mieste možno vidieť tiež problémy prechodu z triednej spoločnosti na beztriednu spoločnosť. Tieto problémy možno ilustrovať na probléme základne a nadstavbe. Teória základne a nadstavby je jedna z tých častí marxizmu, ktoré sú postavené na vode. V podstate existuje len jeden citát ktorý pojednáva túto tému a tento citát je ešte k tomu veľmi vágne napísaný. Vzťah základne a nadstavby však možno veľmi dobre ilustrovať na vzťahu prírody a ducha v Hegelovej logike. Nadstavba si vždy myslí, že je úplne nezávislá, avšak vždy je len produktom svojej prírody. Táto príroda avšak neurčuje presne logiku nadstavby a preto existuje určitá samostatná logika nadstavby. Táto logika nadstavby určuje tiež dynamiku triednej spoločnosti a preto je možné, že nadstavba niekedy stojí v protirečení so základňou, zatiaľ čo základňa môže tiež stát v protirečení s nadstavbou. Len vďaka týchto protirečení medzi týmito elementami a vovnútri nich je možná zmena. Správna teória prechodu musí preto vidieť a pochopiť dynamiku dejín a protirečení medzi základňou a nadstavbou. Nadstavba, ktorá nemá skutočnú základňu je rovnako odsúdená na smrť ako základňa bez nadstavby. Sovietsky experiment zlyhal práve na dlhodobom protirečení medzi základňou a nadstavbou a vovnútri nej, to znamená v protirečení medzi formálne socialistickým štátom a reálne antisocialistickým hospodárstvom a súčasne v nadstavbe samotnej v protirečení formálnej ideológie s reálnou ideológiou strany, aparátnikov a obyvateľstva. Antidemokratický charakter sovietskeho štátu mal práve za následok jeho antisocialistický charakter a opačne. Bol to štát strany, lepšie povedané štát nevoleného vedenia strany a nie štát pracujúcej triedy. Prechod na beztriednu spoločnosť je preto nielen v stalinistickej teórii nepochopený, ale kvôli dogmatizmu aj v antistalinistickej teórii. Nielen u trockistov, ale aj u anarchistov zostáva pomätenie pojmov spolu s nepochopením jej dialektickej podstaty. Pochopenie pojmu štátu u oboch skupín zostáva rovnaké, len s tým rozdielom, že zatiaľ čo anarchisti považujú za štát len buržoázny štát a nechápu jeho nevyhnutnosť v organizácii výroby, trockisti stále tvrdia, že proletársky štát nemusí byť demokratický v buržoáznom zmysle, že diktatúra proletariátu nemusí byť priama a že len proletársky štát môže vybudovať komunizmus. Rovnaké názory pretrvávajú aj v teórii prechodu. Napriek tomu, že Marx napísal svoju Kritiku Gothajského programu vo svojom dialektickom prostredí a že pojem štátu zostáva nevyjasnený, stále na jednej strane anarchisti popierajú nutnú prvú fázu komunistickej spoločnosti (s tým predpokladom, že automatizácia nepríde skôr než komunizmus) a na druhej strane leninisti predpokladajú, že prvá fáza komunistickej spoločnosti predpokladá existenciu peňazí, trhu alebo že absencia hodnoty predpokladá automaticky komunistickú spoločnosť.

Preto je ďalšou vlastnosťou buržoáznych marxistov relativizácia marxistickej teórie buď do jedného alebo druhého smeru alebo ignorácia jej protirečení a neaktuálností. Jedna cesta je relativizovať subjektivistické aspekty v marxistickej teórii, ktoré spôsobujú veľké ťažkosti, ako nevyhnutné náklady na reprodukciu práce, realizáciu hodnoty na trhu, ekvivalentnú výmenu, rolu trhových cien v rozdelení nadhodnoty a spraviť z marxistickej teórie čisto objektivistickú teóriu, ktorá ale nedáva veľmi zmysel pri analýze dnešného kapitalizmu, alebo to je relativizácia objektivistických aspektov teórie Kapitálu a jej pretvorenie na buržoáznu teóriu. Toto pretvorenie sa deje najmä na dvoch miestach: po prvé pri realizácii hodnoty, kde títo subjektivisti tvrdia, že hodnota sa plne realizuje na trhu a teda mimo trhu neexistuje, potom s tou konzekvenciou, že hodnota práce, ako aj vykorisťovanie a nadhodnota sa realizuje na trhu, s tou konzekvenciou, že vykorisťovanie nemožno počítať mimo trhových cien a len podľa nich, s tou konzekvenciou, že stratové spoločnosti nevykorisťujú, rovnako ako spoločnosti v kolóniách nerealizujú koloniálne nadvykorisťovanie, rovnako s tou konzekvenciou, že cirkulácia je zodpovedná za úspešné vykorisťovanie, alebo inak povedané, vykorisťovanie neexistuje objektívne v kapitalizme. Spolu s tým, že náklady na prácu sú určované na trhu alebo spoločensky určované, s tým, že hodnota je určovaná na trhu a práca nemá hodnotu, znamená to, že bez trhu jednak nemáme spôsob, ako určiť vykorisťovanie a po druhé nemáme ani spôsob, ako objektívne určiť nadprodukt, rovnako ako určiť príspevok každého pracujúceho k celkovému nadproduktu (čo znamená rovnaké mzdy za rovnaké hodiny). Absencia buržoázneho práva práve robí prvú fázu komunistickej spoločnosti nepotrebnou a bez buržoázneho práva sa stráca jedna z veľkých motorov pre rozvoj výrobných síl (čo vedie len k tej konzekvencii, že pre buržoázne právo je nutný aj trh a zákon hodnoty). Oba tieto prúdy odmietajú interpretovať Marxovu teóriu ako nedostatočnú a modifikovať ju tak, aby dávala zmysel, aby bola prijateľná pre dnešnú buržoáznu spoločnosť a aby vedela byť teóriou, podľa ktorej sa vie riadiť aj komunistická spoločnosť. Dnešným trendom je preto práve naopak, nebyť dogmatik v marxistickom programe, ale dogmatik v marxistickej teórii hodnoty.

Pojem “kapitalizmu” nám ilustruje asi najlepšie súčasné zmätenie ľavice vo veciach predpovedí budúcnosti. Keďže podľa nich Marx označil ako kapitalistickú len takú spoločnosť, kde existuje konkurencia a zákon hodnoty, rovnako ako výroba tovarov, nevedia si predstaviť postkapitalistickú spoločnosť, ktorá ale nebude komunistickou spoločnosťou. Pojem “kapitalizmu” pritom nemohol ani pôvodne označovať len spoločnosť, kde existuje “perfektná” konkurencia, ani nemohol vylúčiť, že vývoj kapitalistického výrobného procesu sa dial aj vo feudalizme, ani nemôže vylučovať, že len v kapitalizme dochádza ku kapitalistickej akumulácii. To je dané dialektickým vývojom reality a pojmov. Pojmy strácajú svoje významy a opodstatnenie podľa dialektického vývoja. Napríklad je veľmi dobre možné si predstaviť “kapitalizmus”, kde kvôli automatizácii nebude väčšina vyrobených tovarov vyrobená ľudskou prácou (alebo ak tomu tak je, bude to mať za následok obrovskú mzdovú nerovnosť, ktorá v subjektivistickej klasickej teórii je úplne legitimizovaná) a súčasne kde bude existovať trh, trhové ceny a akumulácia. Rovnako je možné si predstaviť spoločnosť, ktorá funguje čiastočne alebo dominantne na otrockej práci, ale kde stále existujú trhové ceny a akumulácia, rovnako je možné si predstaviť spoločnosť, kde trh prakticky zmizol a výroba je plne plánovaná, no stále existujú trhové ceny a akumulácia, alebo spoločnosť, kde monopoly a štát sú identické alebo úzko prepojené. Nie je to len ľahké si predstaviť, ale nejaká hybridná spoločnosť s týmito vlastnosťami nás očakáva, ak nedôjde ku komunistickej revolúcii v nasledujúcich sto rokoch. Elementy takej spoločnosti je možné pozorovať v Leninovej teórii imperializmu a v historickom fašizme.

Práve preto, že dialektickým vývojom sa musia meniť aj pojmy a teória, rovnako môžeme pozorovať, čo sa stane, keď tak nespravíme. Toto možno vidieť na dnešných leninistických a anarchistických skupinách, ktoré sú najviac dogmatické nie keď ide o marxistickú teóriu alebo prax, ale keď ide o organizačný princíp strany. Pritom všetci marxisti svojho času, ako Lenin, Trockij a Luxemburg považovali organizačný princíp za niečo, čo musí vzniknúť v živom boji a nie niečo, čo má zostať súčasťou dogmy a riadiť boj. Pritom leninistické aj anarchistické organizácie sú oportunistické vo všetkom, len nie vo svojom organizačnom princípe. Dogmatický anticentralizmus a dogmatický centralizmus tu má za praktický následok extrémnu roztrieštenosť ľavice, takú, aké ľudské dejiny ešte nevideli. Demokratický centralizmus, ak máme tento princíp vôbec ešte tak nazývať, musí byť napasovaný na prax a nie opačne, to platí však rovnako v anarchistických, ako aj v leninistických skupinách. Dialektický vývoj v posledných sto rokoch nám k tomu umožnil, že organizovať skupiny centralisticky je omnoho jednoduchšie a preto je samotný delegátsky princíp na tom bode, kde prestáva byť praktický a ekonomický, ale skôr kontraproduktívny. S digitálnymi technológiami a modernou komunikáciou prestáva byť zasadanie rád a sovietov nevyhnutné. Radšej než smútiť za sovietmi by sme mali oslavovať pokrok v efektívnosti komunikácie a využiť potenciál týchto technológií čo najviac. Ale nie, skupiny naďalej predávajú svoje noviny, odmietajú permanentne spolupracovať a majú svoje zasadnutia politbyra.

Buržoázny marxizmus nie je vždy úmyselný, častokrát je neúmyselný. Je založený len na jednom princípe: nepochopení dialektického vývoja. Čo je a čo nie je buržoázny marxizmus, rozhodne až prax (a možno nikdy nerozhodne, pretože prax nepríde), avšak je takmer isté konštatovať, že buržoázny marxizmus je najväčšou hrozbou pre marxistické hnutie. Začal sa už prvým revizionizmom – rozpadom sociálnej demokracie a Druhej Internacionály (možno už prvou), najväčší rozmach zažil so všetkými zlyhanými revolúciami 20. storočia a ešte stále je dominantným prúdom v marxizme, 30 rokov po páde stalinizmu. Dávajte si naňho pozor, je nemilosrdný a lstivo vás oklame o tom, akí ste čistí, antidogmatickí alebo ortodoxní.

Nie je precenením vyhlásiť, že je najväčšou hrozbou pre ľudstvo a jeho skok do komunizmu.

Teraz najčítanejšie