Čo sa učia ôsmaci o politike

Autorky píšu, že „Pojmy spravodlivosť a právo úzko súvisia, ale nie sú totožné. Kým spravodlivosť zaraďujeme do oblasti zákonov morálky, t.j. morálnych pravidiel, právo je súborom pravidiel, ktoré označujeme ako právne normy….k dodržaniu…právnych noriem nás štát vie donútiť….“ (s.25)

Domnievam sa, že lepšie a dôležitejšie by bolo vysvetliť ten rozdiel inak, a to konkrétne, podľa mojej definície: „Právo necieli primárne na dosiahnutie a presadenie spravodlivosti, ale na dodržanie a uplatnenie zákonov. V konečnom dôsledku je, samozrejme, cieľom dodržiavanie pravidiel a v ideálnom stave aj presadzovanie spravodlivosti. Inými slovami, sudca môže vyniesť nespravodlivý rozsudok, kedže musí napríklad prioritne a striktne dodržať zákonné nariadenia týkajúce sa prípustnosti dôkazov, t.j. právo. Ak boli dôkazy získané spôsobom, ktorý nedovoľuje či vyslovene zakazuje zákon, také dôkazy sa nesmú použiť aj ak by jasne dokazovali vinu jednej strany, resp. pravdu druhej strany. Fakticky, sudca sa musí tváriť, že fakty neexistujú. Tejto situácii sa hovorí procedurálne dodržiavanie zákonov. Ako vidíme, procedurálne dodržiavanie práva je dôležitejšie ako úzko chápaná spravodlivosť“.

Domnievam sa totiž, že zaužívaná definícia, používaná aj autorkami, je príliš formalistická a vo svojej podstate neužitočná. Rovnako by študentom malo byť skôr zdôrazňované, že dodržiavať právo je pre každého výhodné. Dnes sa zdôrazňuje negatívna stránka – abstraktný štát môže niekoho donútiť dodržiavať zákony. To mi pripomína myšlienkové rezíduum z dôb minulých, keď štát bol vykresľovaný ako represívny nástroj nejakej spoločenskej triedy.

Mimochodom, autorky ešte skôr uvádzajú: „„Spravodlivosť je jedna zo základných spoločenských hodnôt. Je to morálny princíp, ktorý vyžaduje rešpektovať právne normy a práva iných ľudí.“ (s.22).

Tu vidím problém s tým, že sa na rozdiel od už uvedenej definície, táto definícia prepája spravodlivosť prioritne so zákonnosťou, alebo s právnym štátom. Najmä však nie je to užitočná definícia spravodlivosti, ale iba nepriamy opis definície. Dozvieme sa len, že je to „morálny princíp“, ktorý vyžaduje rešpektovať práva iných. Spravodlivosť je ale predsa v prvom rade o rovnakom prístupe ku každému pri riešení vzájomných sporov, pri rozdeľovaní výhod a nevýhod, tovarov a služieb a podobne. To, v tomto zmysle, nemusí vždy alebo prioritne znamenať rešpektovanie právnych noriem (iba ak všeobecne naformulovaných).

Definícia spravodlivosti potom závisí od toho, či ju berieme z pohľadu právnika, alebo z pohľadu filozofa. Kedže filozofická definícia je presnejšia, spravodlivosť by som podľa nej definoval ako „presadzovanie alebo udržovanie toho, čo sa pokladá všeobecne za správne nestranným posudzovaním nárokov, alebo prideľovaním odmien alebo trestov podľa zásluh.“

Definícia z pohľad práva by mohla byť napríklad: „Spravodlivosť podľa práva je presvedčenie, že sa s jednotlivcom v spoločnosti zaobchádza tak, ako si zaslúži a ako by sa zaobchádzalo s každým iným v rovnakej situácii podľa platných právnych predpisov.“

Delenie monarchií na o.i. „parlamentné a konštitučné“ (s.13) nedáva zmysel, lebo uvádzané príklady toto delenie neodôvodňujú. Napríklad podľa autoriek v „parlamentnej monarchii moc patrí parlamentu, …panovník je len reprezentačnou hlavou štátu (napr. Japonsko)….V konštitučnej monarchii práva panovníka obmedzuje a upravuje ústava, ktorá vymedzuje aj postavenie parlamentu a vlády, panovník je len formálnou hlavou štátu (napr. Veľká Británia).“ (s.13).

V skutočnosti, práve Veľká Británia je príkladom, ak už, parlamentnej monarchie, lebo Veľká Británia nemá nejaký súbor textov, ktorý by sa dal nazvať ústavou, ako to chápeme my. Niektoré texty môžu byť chápané ako ústavné.

Japonsko zase je definované ako konštitučná monarchia, kým v skutočnosti, medzi Japonskom a Veľkou Britániou v tomto zmysle nie je rozdiel. Rozdiel je vlastne len v tom, že práve Japonsko má Ústavu (ako ju chápeme my).

Hoci v princípe ťažko nájsť rozdiel medzi parlamentnou a konštitučnou monarchiou, tu uvedené príklady zo strany autoriek sú presne opačné, teda nesprávne. Ak už, užitočnejšie je uviesť rozdiel medzi týmito dvoma typmi príkladmi  na jednej strane (všetky súčasné monarchie v Európe), a napríklad absolutistickou monarchiou na strane druhej (napr. stredoveké monarchie v Európe, a niektoré súčasné monarchie vo svete, napríklad Saudská Arábia). To by aj pedagogicky ukázalo výhody konštitučnej parlamentnej monarchie na rozdiel v podstate absolutistickej monarchie v súčasnosti alebo v minulosti). 

„Právna funkcia štátu – realizuje ju a zabezpečuje ju ministerstvo spravodlivosti a súdy….(s.9). Kde je ale prokuratúra, prípadne notári? Aj policajti by sem možno mali patriť, ak cieľom je „aby sa vo všetkých oblastiach rešpektoval právny poriadok štátu.“ Alebo by sa mala „právna funkcia“ upresniť či zúžiť len napríklad na „presadzovanie práva/spravodlivosti prostredníctvom právneho systému a súdnictva.“

Tých príkladov by sa dalo uviesť viac. Učebnica celkovo pôsobí nesúrodo, hoci ku koncu sa zlepšuje smerom k praktickejšiemu využitiu. Ako asi každá učebnica tohto typu na Slovensku, a takmer v každom ročníku našich základných škôl, začína definíciami „štátny znak, štátny symbol“, aď, a cituje hymnu a podobne.

Možno, ako väčšina podobných učebníc, týmito a podobnými málo premyslenými textami uspokojuje nízke pudy nacionalistov a puristických právnikov, ale iste veľmi neprispieva k rozvoju kritického myslenia, užitočného výkonu občianskych práv a skutočného vlastenectva. Dokonca, ako som uviedol, miestami aj zavádza či mýli. Bohužiaľ, čo som mal možnosť vidieť učebnice pre základné a stredné školy tohto typu, zdali sa mi príliš podobné, príliš nepresné a málo užitočné. Viem, že učebnice musia zjednodušovať, ale ani zjednodušené texty nesmú zavádzať či mýliť. Samozrejme, aj moje návrhy sú len provizórne, a vyžadujú si vylepšenie. Ale toto nie je vedecký príspevok k pedagogickej disciplíne, iba blog. Možno sa ešte k tejto téme vrátim.  Rôzne celospoločenské problémy ale môžu mať svoj pôvod v základoch – v tom, čo sa žiaci učia (alebo čo sa neučia, ale mali by sa učiť).

Tak čo rodičia ôsmakov, ak používajú vo vašej škole túto učebnicu, ste s ňou stále spokojní?