Denník N

Sloboda. Ako nebo, kde nie sú hranice.

https://www.facebook.com/photo.php?fbid=10203637155113028&set=a.4757026647189&type=3&theater
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=10203637155113028&set=a.4757026647189&type=3&theater

Narodili sme sa pre život – dôstojný a úspešný život.

Ayman Qwaider má dlhoročné skúsenosti s inkluzívnym vzdelávaním a vzdelávaním v krízových situáciách. 

Okrem univerzity v meste Gaza absolvoval študijné pobyty v Španielsku, Rakúsku a USA zamerané na mierové štúdiá, výchovu k mieru, demokraciu, ľudské práva, nenásilie a riešenie konfliktov. V súčasnosti s rodinou žije v Perthe na západe Austrálie. 

Podieľa sa na projekte Gaza Children´s Cinema, ktorý prináša kino do palestínskych utečeneckých táborov a usiluje sa zmierniť duševné utrpenie detí v pásme Gazy. V októbri sme sa porozprávali o často prehliadanej téme duševného zdravia palestínskych detí.

Násilie z pásma Gazy neodchádza. 14.11.2018 izraelský minister obrany Avigdor Lieberman odstúpil z funkcie pre nesúhlas s uzavretím prímeria s palestínskym hnutím Hamas. 

Fotky a videá v blogu pochádzajú z Facebooku Aymana Qwaidera resp. iniciatívy Gaza Children´s Cinema, ktorej je členom. Uverejňujem ich s jeho súhlasom. 

Ayman Qwaider v parížskej kaviarni Shakespeare and Company

Narodil si sa v pásme Gazy. Odkiaľ pochádza tvoja rodina?

Narodil som sa a vyrastal som v utečeneckom tábore Nuseirat, ktorý je jedným z ôsmich utečeneckých táborov v pásme Gazy. Moji rodičia, starí rodičia i prastarí rodičia pochádzajú z Gazy. Moji predkovia tu žili už v dobe pred založením Izraela. Utečenecký tábor Nuseirat vznikol v  roku 1948, keď (sionistické ozbrojené skupiny, resp. izraelská armáda – poznámka B.W.) Palestínčanov násilne vyhnali z ich domovov. Stali sa z nich utečenci alebo vysídlenci v rámci nového štátu. Takto sa naša rodina ocitla v utečeneckom tábore, hoci my sami utečenci nie sme. V roku 1967 Izrael napadol toto územie. Odvtedy okupuje pásmo Gazy, Západný breh Jordánu, východnú časť Jeruzalema a Golanské výšiny.

Palestínsky utečenecký tábor Nuseirat v pásme Gazy (foto z roku 2013)

Izrael a Egypt už viac ako desať rokov uplatňujú voči Gaze blokádu. Ako ovplyvnila blokáda tvoj život?

Napriek tomu, že tam izraelskí vojaci nie sú stále fyzicky prítomní, považuje sa pásmo Gazy naďalej za okupované územie. Izrael totiž má kontrolu nad každým aspektom života v Gaze – ovláda pohyb ľudí a tovaru, colnice, dodávky elektriny atď.

V Gaze žijú dva milióny ľudí. Je to jedno z najhustejšie obývaných miest na svete – na kilometer štvorcový pripadá zhruba 5000 osôb. Treba tiež povedať, že populácia v Gaze je veľmi mladá. Väčšina obyvateľov nedosiahla plnoletosť. Čo teda znamená blokáda pre osemnásťročného človeka? Predstavte si napríklad môjho brata. Má sedemnásť a žije v pásme Gazy. Keď Izrael na Gazu uvalil blokádu, mal iba sedem rokov. Desať rokov žije v izolácii od zvyšku sveta. Blokáda ľudí väzní na maličkom území, odopiera im nádej na dôstojný život. Boli tu vojny a pretrváva všadeprítomný strach z vypuknutia ďalšej.

Rodičia takého mladého človeka naposledy hlasovali v slobodných voľbách v roku 2006. Víťazná strana (hnutie Hamas – poznámka B.W.) nebola spojencom medzinárodného spoločenstva. Z tohto dôvodu Izrael pristúpil k uvaleniu blokády. V roku 2007 v spolupráci s Egyptom odrezal Gazu od sveta. V tomto roku sa začala elektrická kríza. Najmä po tom, ako Izrael zbombardoval jedinú elektráreň v Gaze – nachádzala sa asi tri kilometre od nášho domu. Po zničení elektrárne zavládla v noci v Gaze tma. Deti si preto musia písať domáce úlohy pri sviečkach. To viedlo k mnohým smrteľným nehodám. Pri požiaroch spôsobených sviečkami alebo v dôsledku výbuchov elektrických zariadení prišli o život celé rodiny. Posledných desať rokov má Gaza elektrinu iba štyri hodiny denne. Kríza dodávok elektrickej energie vytvorila aj problémy s vodou. Mnohí ľudia potrebujú na prívod vody do svojich domovov čerpadlá. Keď nie je elektrina, nemajú ani vodu. Navyše, voda nie je pitná. To znamená, že rodičia musia každý deň kupovať vodu vo fľašiach.

Čo si myslíš o Veľkom pochode návratu v Gaze – palestínskych protestoch, ktoré trvajú od konca marca 2018?

Veľký pochod návratu patrí medzi nenásilné kroky Palestínčanov voči izraelskej okupácii. Ľudia majú plné právo protestovať a vyjadriť svoje pocity. Veľký pochod návratu vznikol ako iniciatíva zdola bez prepojenia na politické strany. Považujem za dôležité, že inšpiruje i utečencov – 70% Palestínčanov v Gaze sú utečenci. Chcú dosiahnuť uplatnenie a dodržiavanie rezolúcie OSN č. 194 (o práve palestínskych utečencov na návrat do vlasti – poznámka B.W.).

Dnes majú všetci, teda všetky štáty,  spoluvinu na blokáde, tomto pomalom ničení. Protesty mieria proti blokáde, ktorá ovplyvňuje všetky stránky života. Ľudia si želajú, aby ich hlas bolo počuť a každý piatok svetu ukazujú, že sme tu a chceme žiť. Väčšina ľudí v Gaze sú ženy a deti. Treba si aj všimnúť, ako násilne Izrael odpovedá na tieto pokojné protesty neozbrojených demonštrantov. Izraelská armáda každý týždeň niekoho zabije a stovky ľudí zraní. Toto má veľký vplyv aj na psychické zdravie.

Od roku 2008 pásmo Gazy čelilo trom veľkým izraelským vojenským útokom. Ako sa ľudia vyrovnávajú s takýmito zážitkami?

Situácia v Gaze nie je normálna. Každé desaťročné dieťa, čo sa narodilo v Gaze a býva tam, zažilo tri vojny. V roku 2008 to bola operácia Liate olovo – túto vojnu som sám prežil. V roku 2012 operácia Pilier obrany a v roku 2014 – najničivejšia z týchto troch  – operácia Ochranné ostrie, v ktorej Izrael zabil 2200 Palestínčanov.

V decembri 2008 sa izraelský útok začal poobede, keď deti išli do školy (v Gaze je nedostatok škôl, preto existujúce školy pracujú na zmeny). Cestou na vyučovanie zrazu uvidíte bombardovanie a nemáte sa kam skryť. Úplne stratíte pocit bezpečia.

V každej z týchto vojen tisíce ľudí zahynuli alebo utrpeli zranenia. Mnohí majú trvalé následky, trvalé postihnutie v dôsledku zranení z vojny. V roku 2014 Izrael v Gaze zabil 535 palestínskych detí, 60% z nich malo menej ako dvanásť rokov. Násilie v Gaze neutícha, nasleduje jedna vojna za druhou. Vidíte zničené domy, počujete ohlušujúce bombardovanie, sledujete traumatizujúce správy v televízii, v školách sú fotky vašich spolužiakov, ktorých zabili. Ľudia sa po vojnách snažia ísť ďalej, ale nemôžu. Aj keď sa vojna skončí, brutálna blokáda zostáva.

Aká je situácia v oblasti duševného zdravia palestínskych detí v Gaze?

Keď som ešte bol v Gaze, v roku 2008 som pracoval pre UNESCO. Organizácia dostala za úlohu vypracovať odhad sociálnych dopadov blokády. Detí sa v prieskume pýtali, kde sa vidia o desať rokov. Niektoré deti odpovedali, že sa chcú stať učiteľmi, inžiniermi alebo doktormi. Takéto reakcie by človek očakával. Na druhej strane tím dostal aj nesmierne smutné odpovede – deti hovorili o tom, že chcú ležať v hrobe alebo si želajú umrieť. To ma šokovalo.

Podľa nedávneho výskumu v Gaze 95% mladých ľudí vykazuje známky  psychického utrpenia. Deti a mladí ľudia zažívajú depresie, preferujú samotu, vyskytuje sa u nich hyperaktivita, agresivita alebo poruchy spánku.  Podľa 78% detí v nich najväčší strach vyvoláva hluk bojových lietadiel.

Napriek tomuto všetkému veľa detí tejto situácii odoláva. 80% z nich sa vyjadrilo, že o svojich problémoch môžu rozprávať so svojou rodinou a cítia jej podporu.

Zábery z Gazy zo 14. júla 2018 obleteli svet. Súrodenci Sama, Layan a Waleed natáčali video o varení, keď oblasť, kde žijú, zasiahlo izraelské bombardovanie

Aké typy starostlivosti o duševné zdravie sú ľuďom v Gaze k dispozícii? Kto poskytuje starostlivosť v tejto oblasti?

V Gaze existuje iba jeden program starostlivosti o psychické zdravie – Komunitný program duševného zdravia (the Gaza Community Mental Health Programme). Gaza trpí nedostatkom personálu. Potrebujeme, aby Izrael umožnil odborníkom v oblasti duševného zdravia voľný pohyb pri ceste do a z Gazy. Dopyt po psychosociálnej podpore je v Gaze obrovský. Dlhodobú pomoc psychológa tam potrebuje najmenej 160-tisíc detí. Niektoré služby poskytujú aj mimovládne organizácie.

Kedy vznikla iniciatíva Gaza Children’s Cinema (Kino pre deti v Gaze)? Ako pomáha a aké služby poskytuje?

Iniciatívu Gaza Children’s Cinema založila skupina priateľov – dobrovoľníkov – v roku 2013. Projekt vlastní mobilné filmové plátno a vďaka tomu sa vie presúvať medzi jednotlivými utečeneckými tábormi v Gaze. Chceli sme vytvoriť deťom bezpečné miesto, kde by jednoducho mohli byť iba deťmi. Snažíme sa pre ne vytvoriť iný svet. Pretože my ľudia dokážeme – aj keď len na chvíľu – zabudnúť na ťažký život, blokádu, pocity straty, vojnu.

Počas roka 2017 sme premietali približne 160-krát pre asi 1200 detí. Kino slúži aj na vzdelávacie účely a ako komunitné centrum. Jeho cieľom je zaangažovať deti. Za chod kina sú zodpovední miestni dobrovoľníci. Sú tam aktivity pre deti. Pri nich môžu slobodne vyjadriť svoje pocity. Malo by im to pomôcť zmierniť trápenie – aby neboli ako časované bomby, ktoré v jednej chvíli vybuchnú. Mali by sa zbaviť hnevu, negatívnych pocitov a vložiť tie zlé pocity do niečoho tvorivého.

V septembri sme mali akciu v meste Hobart v Tasmánii. Deväť vystavujúcich austrálskych umelcov poskytlo svoje práce do charitatívnej aukcie v prospech našej iniciatívy. Vystavovali sme aj obrazy detí z Gazy. Palestínske deti zobrazovali zvuky, ktoré sú pre ne dôležité. Zvolili si napríklad spev vtákov, zvolávanie na modlitbu, svoj vnútorný hlas… ale aj zložité témy ako otcov hnev, zvuk tankov alebo mučenie väzňov. Inštaláciu fotografií palestínskeho fotoreportéra Mohammeda Zaanouna a kresieb detí z Gazy sme doplnili o tvorivú dielňu pre austrálske deti.

Tieto podujatia majú veľký význam. Deťom v Gaze ukazujú, že ich hlasy a diela dokážu prekonať blokádu a dostať sa do sveta. Chceme deti v Gaze spojiť s vonkajším svetom. Zároveň sa snažíme šíriť povedomie o situácii v Gaze. Radi by sme zorganizovali takéto výstavy a vzdelávacie podujatia aj v iných krajinách.

Krátke video o projekte Gaza Children´s Cinema (autor: Mohammed Al Majdalawi)

Čo podľa teba dnes ľudia v Gaze najviac potrebujú?

Potrebujeme politické riešenie. Medzinárodné spoločenstvo musí okamžite zasiahnuť a ukončiť blokádu a okupáciu. Ľudia musia mať možnosť žiť slobodne, žiť dôstojne, cestovať tam a späť podľa vlastného uváženia. Jednoducho potrebujú slobodu.

Premietanie Gaza Children´s Cinema
Deti si kreslia pred začiatkom premietania v Gaza Children´s Cinema

Žiješ v zahraničí – ako si zachovávaš svoje palestínske dedičstvo?

Toto je zaujímavá téma. Palestínčania žijúci v diaspóre sú rovnako dôležití ako tí, čo žijú v Palestíne. Sme presvedčení, že aj my zohrávame podstatnú úlohu. Predovšetkým musíme zmierňovať utrpenie ľudí v okupovanej Palestíne a poskytovať im morálnu podporu. Treba, aby sme boli aktívni – aby sme hovorili, šírili náš príbeh, boli osožní ako odborníci vo svojich oblastiach a podobne. Tu  v Austrálii podnikáme tiež rôzne aktivity ako komunita. Máme napríklad palestínsky festival, organizujeme futbalové zápasy, hrávame spolu karty alebo chodievame na spoločné večere.

Podporuješ hnutie BDS, ktoré vyzýva na bojkot Izraela?

Ľudia na vojensky okupovanom území majú plné právo brániť sa okupácii akýmikoľvek prostriedkami, ktoré uznajú za vhodné. Majú právo byť proti okupácii.  Preto v roku 2005 vznikla výzva na bojkot. Snaží sa dosiahnuť, aby medzinárodné spoločenstvo vzalo Izrael na zodpovednosť za jeho zločiny, a aby Izrael bol nútený dodržiavať medzinárodné právo. Ide len o spravodlivosť. O to, aby sme ukázali, že Izrael nesmie pokračovať v páchaní násilia voči pôvodným obyvateľom, Palestínčanom. BDS je morálne. Vychádza z úcty k ľudským právam.

V Palestíne sa už desaťročia odohráva extrémne násilie – ako vidíš riešenie tejto situácie?

Hovoríme o dvoch národoch. A o štáte, ktorý z Palestínčanov spravil utečencov a pokračuje v etnických čistkách voči nim. Medzinárodné spoločenstvo musí z morálnych dôvodov k tejto otázke pristupovať aktívnejšie. Je jeho morálnou povinnosťou ukončiť izraelskú okupáciu. Je to najdlhšia kontinuálna okupácia v modernej histórii. Útlak Palestínčanov je hanbou Izraela.
Mal by vzniknúť štát, ktorý bude inkluzívny, mal by byť štátom pre všetkých. Takýto štát by sa mal hlásiť k rôznorodosti, mal by podporovať svoje menšiny, prijímať rozdielnosť, ľudí s rôznou farbou pleti a tak ďalej. Ľudia majú právo žiť slobodne a dôstojne. V štáte by mala byť rovnosť a sociálna spravodlivosť.

Čo by mali obyčajní ľudia  na oboch stranách – Palestínčania aj izraelskí Židia – urobiť ako prvé v záujme budúceho zmierenia?

Zatiaľ sme sa nedostali do post-koloniálneho alebo post-okupačného štádia. Zmierenie a spolužitie sú žiaduce, ale môže k nim dôjsť až po ukončení kolonializmu a okupácie. My ešte stále žijeme v dobe okupácie. Treba o týchto témach hovoriť. Na to, aby sa spolužitie, vzájomné prijatie a zmierenie mohli stať skutočnosťou, musí sa okupácia skončiť. V súčasnej situácii sa tieto ciele nedajú dosiahnuť – nedá sa zmieriť, kým prebiehajú etnické čistky. Nemôže byť reč o zmierení počas okupácie a apartheidu. Aj keď sa niektorí Palestínčania v Izraeli zúčastnia na nejakom projekte alebo tam pracujú, vracajú sa žiť na okupované územie. Toto sa musí zmeniť, kým začneme hovoriť o zmierení.

Akou farbou, vôňou alebo zvukom by si opísal Gazu alebo Palestínu ako celok?

Boli by modré. Ako nebo, kde nie sú hranice. Keď som žil v Gaze, veľmi rád som chodil na pláž k Stredozemnému moru. Bolo to pre mňa miesto, kde môžem voľne dýchať, plávať, hrať futbal, uniknúť blokáde. More ma pozýva komunikovať a ja sa s ním rozprávam. Zabúdam tak na skutočnosť. Zvykol som chodiť k moru sledovať západ slnka a oddýchnuť si.

Večer pri mori v Gaze

Existuje niečo „typicky“ palestínske, čo si inde vo svete nenašiel?

Tak by som to nevyjadril. Nie sme nejakí superľudia. Sme ľudia. Ako všetci ostatní, ako každý iný človek. Pýtaš sa na niečo „typické“, ale každý z nás sa niečím odlišuje. Každý z nás má svoj vlastný príbeh. Milujeme život. Nemáme radi vojny, nepáči sa nám okupácia a blokáda. Nenarodili sme sa pre smrť, ale pre život – dôstojný a úspešný život. Sme obyčajní ľudia ako hocikto iný.

Máš nejaké obľúbené miesto? Kde je a prečo sa ti páči?

Podobne ako v Gaze. Austrália je vlastne veľký ostrov obkolesený plážami. Na pláži sa vraciam do detstva. Uniknem z reality, odpočiniem si. Pláž je osviežením pre dušu.

Ayman s rodinou v Austrálii

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Som otec a manžel. Môj syn má tri a pol roka.

Pracujem s ľuďmi so zdravotným postihnutím a robím aj výskum. Okrem toho sa venujem komunitnej práci. Chcem spájať ľudí v Gaze s ľuďmi vo svete. Snažím sa toho stihnúť čo najviac.

Čo robievaš vo svojom voľnom čase?

Rád hrávam futbal a pozerám filmy. Chodím s rodinou na prechádzky do prírody alebo so synom na ihrisko.  

Čo vnímaš ako svoj najväčší úspech?

Nehovoril by som o jednom veľkom úspechu. Skôr sú to tu a tam malé úspechy. Získal som magisterský titul. Mám rodinu. Precestoval som svet. Usilujem sa byť dobrým občanom, chcem ľuďom zmeniť život. Hájim záujmy ľudí so zdravotným postihnutím.

Kto alebo čo ťa v živote inšpiruje? Kde nachádzaš nádej a motiváciu?

Všetko ma inšpiruje. I palestínska vec. Keď môžem vykonávať svoju profesiu a hovoriť o našom národe, dodáva mi to nádej. Motiváciu mi poskytuje aj komunita. Napríklad, keď vnímam rastúcu medzinárodnú solidaritu. Teším sa, keď sa so mnou chcú porozprávať ľudia ako ty, aby som mohol povedať svoj príbeh, svoj naratív. Snažia sa mi dať hlas. Sme dvaja celkom odlišní ľudia. Sme z rôznych krajín, žijeme na rôznych miestach, hovoríme rôznymi jazykmi. No spája nás naša ľudskosť. Tú máme spoločnú.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie