Hlava v piesku, piesok v hlave
Nehasiť, čo nepáli a nestarať sa do vecí, ktoré sa dejú za naším záhumienkom, patrí medzi genetickú predispozíciu Slovákov.
Duch ohnutého chrbáta, ktorý sa ponáhľa okopávať len vlastnú švábku, umocnený štyridsiatimi rokmi súdružského princípu rovného a rovnejšieho, mutuje naše postoje dodnes. Nielen v ušiach priaznivcov albumu Sťahovaví vtáci periodicky znejú Lasicove texty: „nemúť mi hlavu myšlienkami, už sme sa predsa dohodli, že budeme žiť v pohodlí.“
Lenže vždy sa nájde niekoľko neservilných pštrosov, ktorí práve nezapichli svoje hlavy do piesku. Tí už pochopili, že tento spôsob zábezpeky vlastného bezpečia je krátkozraký a domnelý. Zamknutie dverí a tiché prečkávanie v nore vlastného bytu neprinesie osobný pokoj a slobodu, ale len zmenšenie fyzického a mentálneho sveta, a de facto vlastné väzenie.
Vyhrážanie sa novinárom, vyťahovanie konšpiračných nezmyslov a zneužívanie policajného aparátu na občianskych aktivistov, či dokonca najvyšších ústavných činiteľov, je prejavom strachu mocibažných kubánsko-vietnamských cestovateľov, ktorí vo svojom komunistickom výkladovom slovníku ešte netransformovali pojem vládnuť na slúžiť.
Aj preto sa postavím v piatok za Slušné Slovensko.
