Duch ohnutého chrbáta, ktorý sa ponáhľa okopávať len vlastnú švábku, umocnený štyridsiatimi rokmi súdružského princípu rovného a rovnejšieho, mutuje naše postoje dodnes. Nielen v ušiach priaznivcov albumu Sťahovaví vtáci periodicky znejú Lasicove texty: „nemúť mi hlavu myšlienkami, už sme sa predsa dohodli, že budeme žiť v pohodlí.“

Lenže vždy sa nájde niekoľko neservilných pštrosov, ktorí práve nezapichli svoje hlavy do piesku. Tí už pochopili, že tento spôsob zábezpeky vlastného bezpečia je krátkozraký a domnelý. Zamknutie dverí a tiché prečkávanie v nore vlastného bytu neprinesie osobný pokoj a slobodu, ale len zmenšenie fyzického a mentálneho sveta, a de facto vlastné väzenie.

Vyhrážanie sa novinárom, vyťahovanie konšpiračných nezmyslov a zneužívanie policajného aparátu na občianskych aktivistov, či dokonca najvyšších ústavných činiteľov, je prejavom strachu mocibažných kubánsko-vietnamských cestovateľov, ktorí vo svojom komunistickom výkladovom slovníku ešte netransformovali pojem vládnuť na slúžiť.

Aj preto sa postavím v piatok za Slušné Slovensko.