Dosť bolo hanby za poslanca Fica!
Už o pár dní oslávime výročie Nežnej revolúcie. Budeme tak ale robiť s vedomím, že na čele najsilnejšej vládnej strany stále stojí človek, ktorý pohŕda občianskou spoločnosťou a pri potláčaní demokratických princípov nemá problém so zneužívaním štátnej moci.
Keď som zhruba pred troma rokmi písal dizertačku o determinantoch politickej participácie na Slovensku, často som sa stretával s pojmom „dedičstvo socializmu.“ Tento termín vo svojich prácach použilo viacero autorov, ktorí sa pomocou neho snažili vysvetliť nedostatočné zapájanie občanov do veci verejných.
Dedičstvo socializmu ako determinant participácie vnímali autori najmä v dvoch rovinách. Prvá skupina vnímala nízke zapájanie občanov ako ich spokojnosť s novonastoleným režimom. Podľa týchto autorov, ľudia proste prestali voliť a inak participovať preto, že zrazu si mohli vybrať. Na rozdiel od socializmu už neboli povinné voľby, manifestácie a pod. Každý sa mohol rozhodnúť, či a ako sa zapojí, tak sa niektorí proste rozhodli nezapájať vôbec.
Druhá, komplexnejšia teória, vysvetľuje problém dedičstva socializmu ako nedostatok vedomostí o fungovaní občianskej spoločnosti. Podľa týchto autorov ľudia v socializme neprešli „školou občianstva.“ Nielenže nevedeli ako sa zapájať a aktivizovať, ale mnohokrát vôbec netušili, koľko možnosti im rôzne formy zapájania sa prinášajú.
Aj keď sa s budovaním občianskej spoločnosti začalo hneď po revolúcii, trvalo dlhých 30 rokov, kým si začali ľudia naplno uvedomovať, že ak chcú niečo zmeniť a ovplyvniť, nemusia čakať iba na voľby. Obrovské protesty zo začiatku roka ukázali, že ľudia si uvedomujú, čo môžu svojou angažovanosťou v demokratickej spoločnosti dosiahnuť.
Budúci rok v tomto období budeme oslavovať 30 rokov od pádu socializmu, od získania slobody, znovunastolenia demokracie a obrodenia občianskej spoločnosti. Už teraz vidím politikov, ako sa budú predbiehať v prihlasovaní sa k odkazu novembra ´89. Vyčnievať však medzi nimi bude jeden. Bude to ten, ktorý si odkaz novembra váži najmenej, aj keď sa mu práve v demokracii darí nadmieru dobre. Dlhoročný premiér, teraz už našťastie bývalý, predseda najsilnejšej strany a dlhodobo jeden z politikov najviac polarizujúcich spoločnosť. Už teraz si predstavujem, ako z titulu predsedu najsilnejšej vládnej strany dáva rozhovory a natáča videá o tom, v akej skvelej slobodnej krajine žijeme, aký máme vďaka demokracii ekonomický rast atď atď.
A práve tu je kameň úrazu. Aké právo hovoriť o demokracii má človek, ktorý si neváži jej základné princípy? Človek, ktorý sa neštíti útočiť na protestujúcich ľudí pár dní pred výročím revolúcie. Človek, ktorý útočí na študentov pár dní pred 17. Novembrom, čo je okrem sviatku slobody aj Dňom študentov. Človek, ktorý neváha zneužívať štátnu moc na osobné ciele. Človek, ktorý sa už stráca vo svojich konšpiráciách. Človek, ktorý ani nie rok po vražde novinára a jeho snúbenice naďalej útočí na novinárov, dokonca s výrazmi ako “…nech vás aj trafí.” Ako sa asi musia cítiť rodičia Jána a Martiny, keď večer pozerajú správy a tam bývalý premiér ďalej štve verejnosť proti novinárom!
Ten človek totiž neverí v demokraciu, občiansku spoločnosť ani v nezávislosť médií. Verí len v svoju nadradenosť a moc. A práve tým sa stáva toxickým. Verím, že postupne si to začínajú uvedomovať aj jeho koaliční a stranícki kolegovia. Ak nie to, že je toxický pre Slovensko tak to, že je toxický pre vládnu koalíciu a najsilnejšiu stranu.
A tu vidím aspoň malé svetielko na konci tunela. SMERu sa asi tak skoro nezbavíme (minimálne do volieb určite nie a aj potom to nebude najľahšie), avšak nastal čas zbaviť sa poslanca Fica. Nielen preto, že tak aspoň symbolicky posunieme Slovensko vpred, ale najmä preto, aby sme sa budúci rok nemuseli pri oslavách 30. výročia Nežnej revolúcie znova hanbiť.
