Sloboda v školách 3 – Rozvíjanie talentu detí v školách
Naše pokusy rozvíjať talent detí v školách idú väčšinou zlým smerom. Nemusíme všetko naučiť deti, niečo môžeme nechať aj na dospelých. Sloboda a hra sú cestou k talentom ľudí.
Vzdelávanie je realizovanie talentu detí. Ak má každé dieťa svoj talent, tak logická otázka znie: Ako ho môže škola objaviť a rozvíjať?
Pohodlnou predstavou je, že keď objavíme u svojho dieťaťa napríklad hudobný talent, pošleme ho do ZUŠ. A väčšina ZUŠ talent detí zabije drilom. V ZUŠ je totiž dril a dril je millitary nástroj. Drilom vykopete z človeka emocionalitu, inštinkty, inšpiráciu, imagináciu, intuíciu a schopnosť pomocou nich komunikovať s ostatnými Ľudmi. Choďte sa pozrieť na prehrávky v nejakej ZUŠ. Zombíci s nástrojmi.
To, čo každé dieťa dostane v každej škole, v ktorej sa venujú jeho talentu, je dril. Dril spojí stresovú reakciu s predmetom talentu dieťaťa. Toto je veľmi silná vec, keď si uvedomíme, že oblasť nášho talentu nám prirodzene prináša endorfíny a ďalšie mocné drogy, inými slovami je nám nesmierne dobre. Stresový adrenalín je bojová droga – zabiť, alebo utiecť. Škola spája stres a adrenalín so všetkým, čomu sa tam vážne venujú. Začneme deti učiť čítať a oni telesne potrebujú zabiť, alebo utiecť. Začneme ich učiť etiku, či náboženstvo a oni…
Súvisí to so skúšaním, s porovnávaním, s tabuľkami s učivom, s rozdelením detí do tried po ročníkoch, so známkami a s niekoľkými ďalšími vecami. Je v podstate jedno, či to učí asertívne nátlakový pokojný učiteľ, alebo zúrivý nervák.
Takže ako môže škola rozvíjať talent detí v školách?
Hocijakou činnosťou, ktorou nedostane dieťa do duševného drilu. Ak sa podarí učiteľom v škole nedať adrenalín do učenia, zachovajú deťom možnosť pustiť sa do napĺňania svojho talentu, keď príde správny čas. A kedy ten správny čas príde, nikto nevie. Ale to musíme rešpektovať! Lebo ináč hrozí, že talent detí zničíme predčasnými drilovačkami. Dnes je oceán dobrých umelcov, ktorý začali svoje umenie robiť, až ako dospelí. Takisto poznáme more ľudí, ktorí sú špičkoví v tom, čo robia a ani na to nemajú vzdelanie – začali sa svoju prácu učiť a venovať sa jej, ako dospelí.
Je tu jeden mýtus, ktorý celú školu a učenie zaťažuje očakávaniami rodičov a učiteľov. Mýtus o schopnosti učiť sa: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.“ Deti sa vraj učia ľahšie, ako dospelí. To je veľmi nešťastný názor, ktorý zvykne málokto rozporovať. Ja budem.
Dieťa je stroj na učenie. Veľmi nekriticky sa učí všetko, čo vidí a je v tom Život -tzn. dospelí do toho dávajú emócie (napríklad nadávky). Dospelých stresuje naučiť sa obsluhovať aj mierne zmenený nový mobilný telefón. To je fakt. Ale toto nie je prirodzené. Za tým stojí škola v spolupráci s ambíciami a s očakávaniami rodičov. Škola vo svojej robotickej genialite spojí stresovú reakciu nie len s predmetom učenia, ale so samotným procesom učenia. Cicavce majú učenie spojené s pocitmi podobne príjemnými, ako je sex. Aj my. Ale v škole sa učenie spojí so stresom a s adrenalínom. Takže keď dostaneme nový druh telefónu – napríklad z tlačítkových prejsť na dotykové – príde nám silné telesné nutkanie „ujsť, či zabiť“. S adrenalínom v krvi sa takmer nedá učiť. Sme jediné cicavce, u ktorých je učenie v dospelom veku spojené so stresom – s adrenalínom. Vďaka škole. Vďaka inštitucionalizovanému vzdelávaniu.
Spojenie stresu s učením sa dá opraviť pomocou dobrého terapeuta. Aj v pokročilom veku sa môžeme dostať k ľahkému a efektívnemu učeniu sa cudzích jazykov, k hre na hudobné nástroje, k umeniu fungovať vo vzťahoch, jazdiť na koni… čokoľvek, po čom zatúžime.
Ja viem, že existujú výskumy, ktoré hovoria niečo iné. Avšak tieto výskumy vznikli porovnávaním schopnosti učiť sa dospelých, ktorí prešli školou, so schopnosťou učiť sa u detí školou nezasiahnutých, alebo menej dotknutých. To je to isté, ako keby som na ľuďoch, ktorí prešli koncentračným táborom dokazoval, že dospelí ľudia sú v porovnaní s deťmi podvyživení.
Prirodzené učenie prebieha tak, že to, čo sa učím, skúšam robiť. A urobím milión chýb. Žiaden problém. Až do chvíle, kým ma za chyby nezačne niekto buzerovať, známkovať, porovnávať s tabuľkami a hodnotiť. Pokiaľ som v naladení a v intimite s tým, čo sa učím, dokážem byť nesmierne tolerantný k vlastným chybám a aj k chybám druhých. Po každej chybe skúšam ďalej. Padám a vstávam, padám a vstávam, padám a vstávam. V niektorých momentoch si nájdem niekoho, kto je lepší a pozerám sa na neho, ako to robí. Vôbec to nemusí byť majster, stačí, aby bol len o trochu lepší odo mňa. Robím pokroky a endorfín tečie, som cicavec, je mi dobre. Z vlastnej vôle. A vo svojom voľnom čase! Učenie sa mi stane vášňou.
Ako toto urobiť v škole?
Napríklad tak, že učiteľ je „len“ k dispozícii. Stará sa o obohatené príjemné prostredie plné zaujímavých inšpirujúcich vecí. Deti prúdia v spontánnych učebných hrách. Spontánna detská hra je prirodzený kľúč detí k uchopeniu sveta. V spontánnej hre, skôr či neskôr dieťa objaví svoj talent a začne sa mu venovať. V hre prebieha učenie 100% času, ktorý sa dieťa hrá. To je endorfínové učenie známe zo slobodných demokratických škôl napr. Summerhill, či Sudbury Valey.
Pred vyše 20 rokmi profesor Zelina robil výskum, v ktorom meral koľko času v škole sú deti aktívne a učia sa. 11%. A to je v škole v poriadku. A na 11% výkon detí máme postavené postavené učebné osnovy. Ak sa dieťa bude učiť v škole 11% času a urobí si nejaké domáce úlohy, stačí to. To je adrenalínové učenie.
Najzaujímavejšie na tom je, že beštiálnosť školy voči deťom bola zámerne a dôsledne vymyslená a nadizajnovaná. Je to umelecké dielo, perla ducha 18 storočia. A keďže je to také geniálne, pomerne rýchlo sa to rozšírilo do celého sveta. Uniformne s minimálnymi odchýlkami. O tom budem písať v niektorom z ďalších blogov.
