Denník N

O Dankovej kauze z pohľadu doktoranda UMB

Zdroj: UMB
Zdroj: UMB

S myšlienkou napísať tento blog sa pohrávam už od vzniku kauzy. Hneď na úvod musím poznamenať, že ho píšem z pohľadu doktoranda Univerzity Mateja Bela a jedného z iniciátorov vyhlásenia za vyšetrenie Dankovej rigoróznej práce. Tento pondelok som sa ako divák zúčastnil takmer päťhodinového zasadnutia celouniverzitného akademického senátu, ktoré mi ozrejmilo názory funkcionárov a pedagógov v rámci univerzity. Dnes, po nepopierateľných dôkazoch o plagiáte, som si povedal, že uvediem pár súvislostí.

Kauza Dankovej rigoróznej práce otvorila problém, ktorý raz zákonite musel vyplávať na povrch. Koniec koncov, aj v tomto prípade ide o súčasť historickej pamäte. Keď sa odmietneme vyrovnať s problémami minulosti, budú nás mátať aj v súčasnosti a v budúcnosti. Ako poznamenal podpredseda akademického senátu univerzity, tento problém nemáme ani tak riešiť smerom do minulosti, ale najmä do budúcnosti. Slovensko sa dodnes nedokázalo vyrovnať s mnohými zlými duchmi minulosti a toto je jeden z nich. Nemôžeme sa čudovať, nie je to ľahké a generácia, na ktorú sa to zvalí, sa musí vymaniť z konformizmu.

Začiatky kauzy
Hneď na druhý deň, ako sa v médiách objavila táto kauza (približne 25.9.2018), sme ju s kolegami reflektovali. Rektor nás mailom ubezpečil, že na danom prípade pracuje. To nás nachvíľu uchlácholilo, pretože išlo o jasné znamenie, že si uvedomuje závažnosť prípadu. Po dvoch týždňoch však rektorát stále nedokázal zosmoliť ani obyčajné vyjadrenie. Na facebookovej univerzitnej stránke som si neodpustil štipľavý komentár a výzvu k vedeniu, ktorý spustil reťazovú reakciu a zaspamovanie celej stránky. Nemôžem za to, nepripadalo mi celkom normálne, že v takejto krízovej situácii sa univerzita zaoberá propagovaním zberateľskej bankovky. O dva dni neskôr vyšlo vyhlásenie vedenia. Po dvojtýždňovom čakaní nás však priam rozzúrilo. Išlo totiž o naozaj bezzubé právnické vyjadrenie, v ktorom sa vedenie ani jednou vetou nedištancovalo od utajovania prác, ani takéto konanie neodsúdilo. Vtedy sme vedeli, že musíme niečo robiť.

Hneď na druhý deň, v piatok, sme spísali vyhlásenie, ktoré neskôr prebrali médiá. Cez víkend sme zozbierali 107 podpisov akademických pracovníkov a doktorandov zo všetkých fakúlt, okrem právnickej. Ešte v sobotu nás však trochu zarazilo, že rektor zrazu poslal ďalší mail a ohlásil, že zbiera podpisy na, podľa môjho názoru redundantnú, petíciu za zverejnenie práce. V duchu sme sa pýtali, prečo také niečo nemohlo prísť už v prvom vyhlásení a či sa náhodou vedenie nespoliehalo, že to prehrmí. Nepomohla tomu ani kandidatúra rektora v komunálnych voľbách s údajnou podporou SNS. Na nedávnom senáte rektor vyhlásil, že si stojí za všetkými krokmi, ktoré v danom prípade urobil a urobil by ich znova. Naznačil pritom, že univerzita bola posledné dva mesiace kvôli tomuto paralyzovaná a vedenie nemohlo pracovať na akciách rozvíjajúcich univerzitu. Pochopil som teda, že majú veľa práce a toto pre nich nie je priorita. Dobre, chápem, ale na jazyk sa mi derie jedna otázka. Budeme mať ešte čo rozvíjať, ak sa v prvom rade nezačneme zaoberať týmito vážnymi obvineniami?

Čo vlastne chceme?
Počas bežného pracovného dňa som mnohokrát narazil na názor, že v tomto prípade len novinári nafukujú nejakú mediálnu bublinu. Nuž, neviem. Moji kolegovia na katedre venujú kopec času odhaľovaniu plagiátov a tiež sa im neodvážim povedať, že prečo z toho robia vedu. Akékoľvek podvádzanie v školách sa v našej spoločnosti ešte stále príliš toleruje. V tomto prípade akoby v istej časti akademickej obce prevládal názor, že problém prehrmí, ideme ďalej, je to len kauza troch ľudí. Dnes si to snáď už nikto nedovolí povedať.

O to viac som najskôr uvítal vyhlásenia dekanov Univerzity Komenského. Vravím si, že konečne na vyšetrenie niekto tlačí. Potom som si však prečítal citát dekana prírodovedeckej fakulty UK: „My sme si mali urobiť pomocou médií PR na tom, akí sú to babráci a mať „tromf“ v ruke a oplieskať im to o hlavu. A potom sa tešiť, keď zistíme, že na UMB padne počet prihlásených študentov nie o päťdesiat percent ako teraz, ale o 98,5 % a potom ich už môžu naozaj zavrieť.“ Vtedy mi bolo jasné, že žiaden nezištný morálny apel to nebol. Že pánovi dekanovi nejde o diskusiu o probléme plagiátov, ale len o vlastné záujmy.

Vo vzduchu azda aj visí otázka, prečo takéto praktiky neodsúdili aj ostatné univerzity. Odpoveď je zrejme jasná. Je predsa verejným tajomstvom, že v deväťdesiatych rokoch takmer nijaká univerzita nebola v tomto ohľade čistá. Napokon, aj preto sa neskôr zaviedol Centrálny register záverečných prác, aby sa takýmto problémom predišlo. Je mi jasné, že nikto si nebude dobrovoľne kydať na vlastnú univerzitu. Ak však naše univerzity vzišli a vybudovali sa na pochybných základoch, nesmieme na nich ďalej stavať, inak jedného dňa spadnú. Treba sa pekne vrátiť a opraviť ich. Potom môžeme hovoriť o akomsi rozvíjaní školstva. Preto chcem vyzvať každého zamestnanca univerzity, aby svojou troškou prispel k ozdraveniu vysokoškolského systému.

Právnická fakulta verzus rektor
Asi hodinka senátu bola venovaná udalostiam z pohľadu rektora a následnej výmene názorov s predsedom senátu právnickej fakulty. Na rektorovu interpretáciu som bol zvedavý. Ako som už napísal, uistil obec, že konal v právnej rovine. Okrem toho však poznamenal, že nerozumie, ako je možné, že sa o dohode proti zverejneniu práce dozvedel od dekana právnickej fakulty až o šesť dní. A navyše až na vlastné naliehanie. Potom údajne dekanovi prikázal viac sa ku kauze nevyjadrovať a prevzal iniciatívu do vlastných rúk.

Padla aj zmienka o tom, ako je možné, že Dankovu prácu sa podarilo utajiť takmer okamžite, zatiaľ čo Samo Marec stále nevie, na koho sa má vlastne obrátiť. Vyšlo najavo, že o utajení/neutajení mali v týchto prípadoch rozhodovať fakulty a rektor naznačil, že bývalá fakulta humanitných vied (odtiaľ má Marec titul) zrejme nebola natoľko súčinná ako právnická fakulta. Právnici jasne povedali, že neurobili nič protizákonné a postupovali podľa „právnych predpisov“. To je z môjho pohľadu síce pravda, ale možno by stálo za to sa zamyslieť, či práve uvedená formulka nespôsobuje prehlbujúcu sa nedôveru verejnosti v slovenský právny systém. Pretože pojmy „etika“ a „morálka“ nie sú len moralizujúce klišé.

Nechcem však zvaľovať vinu na jednu alebo druhú stranu. O to teraz ani nejde. V prvom rade treba konať.

Nezávislá komisia
Na spomínanom senáte sa zostavila aj účelová nezávislá komisia, ktorá má do dvoch mesiacov prešetriť daný prípad. Vznikla predovšetkým na popud časti akademickej obce a podpredsedov senátu. Vo štvrtok, 8. novembra, Denník N potvrdil, že Dankova a Pisákova práca sú rovnaké. Keďže senát zasadal hneď v pondelok, organizácia prebiehala pomerne rýchlo a ciele sa zostavovali operatívne. V komisii sú zástupcovia zo všetkých fakúlt, zo študentskej časti senátu a aj z univerzitného senátu. Na senáte boli až na dekana právnickej fakulty (ten poslal predsedu právnického senátu) prítomní všetci dekani a všetci vyjadrili komisii plnú podporu. Mnohí dekani a dekanky sa o zostavovaní komisie dozvedeli až v pondelok a boli pomerne negatívne prekvapení, že ich v tomto procese sčasti obišli. Iniciátori sa pokúšali osloviť všetkých, ale išlo to pomerne rýchlo, takže sa mohlo stať, že sa správa nestihla dostať ku všetkému. Tu však musím poznamenať, že namiesto udivených pohľadov a nemiestnych poznámok by bolo vhodnejšie zamyslieť sa nad tým, prečo volení zástupcovia každej fakulty neprišli s takouto iniciatívou sami.

Tak či onak, komisia po dlhej debate senátom prešla s plnou podporou. Za seba poviem, že v nej sú naozaj poctiví kolegovia a kolegyne, v ktorých mám plnú dôveru a verím, že urobia všetko preto, aby prípad riadne prešetrili. Škoda však, že to neprišlo skôr, pretože takto univerzita nevysiela práve najlepší signál smerom k verejnosti a k svojim študentom. Pritom viem, že na UMB je množstvo špičkových vedcov a pedagógov a o to viac mrzí, keď ich verejnosť hádže do jedného vreca s diletantmi.

Quo vadis, vysoké školstvo?
Na Dankovej kauze utrpeli porážku všetci, nikto nie je víťazom. Považujem za nemiestne vôbec o Dankovom odstúpení diskutovať, mala by to byť samozrejmosť. Vysoké školstvo má len jedinú možnosť, ako v tomto marazme nájsť aspoň niečo pozitívne. Ale to niečo pozitívne môže mať ozdravujúci dopad na školstvo a spoločnosť vo všeobecnosti. Pán Danko nám (chtiac-nechtiac, hlavne nechtiac) dal možnosť raz a navždy sa vyrovnať s nepeknou minulosťou. Tento katalyzátor raz musel prísť. Domnievam sa, že je nutné vyvodiť z danej kauzy aj legislatívne zmeny, aby bolo možné podvodníkov postihovať. Treba takisto zaviesť legislatívne zmeny, ktoré zamedzia činnosť takým pochybným stránkam, ako je napr. pisanieprac.sk. Podvádzanie v škole je takým istým trestným činom ako podvádzanie v najvyšších politických kruhoch. Netolerujme ho.

Máme príležitosť očistiť sa. Nečakajme už na nič.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie