Báseň pre Andreja

Veľavážený mocipán JUDr. Danko kapitán;

za hranice mojej vlasti, dostávajú sa zlé zvesti.

V tomto písme feudálnom –  čase pre Vás prednedávnom,

dám na obraz isté zvady, lež sám neviem s nimi rady.

Štyri roky, milý pane, zodieram si vlastné dlane;

bádam, píšem, revidujem, a zakrátko obhajujem.

Prácu píšem celkom sám, veď ju potom ľudu dám.

Budem doktor nijak dlžne; hrdo, odborne a slušne.

Avšak z rodnej kapituly, vraj dnes hanba mať tituly.

Každý je dnes akademik, každý, kto sa vie podeliť.

Duch i rozum krváca, len jazyk sa obracia.

Učitelia, vzdelanci, všetci už sú skrivenci.

A náš národ, milý pane, náchylný je každej rane;

obraz s švárnym šuhajom, pláva dolu Dunajom.

Len pomysel na tie deti, čo poddané sú obeti;

Len pomysel na tie deti, ako vtáctvo to odletí.

Keď návratom letieť budú, dívať sa na rodnú hrudu,

aby z nich už neboli, iba stĺpy zo soli.

Ja však vnúkam svojim žiakom, že nie každý je podliakom;

osobité že sú divy, osobitne, že ste krivý.

Prosím pane s pokorou, odíďte pred potopou.