Denník N

O politike a pipinách zo ženských časopisov

Jana Vaľová. Foto – TASR
Jana Vaľová. Foto – TASR

Áno, som to ja, čo sa zhovárala s Janou Vaľovou.

Ľudia, čo stoja za týmto portálom (denník N) vlastne ani nevedia, že sme bývalí kolegovia. V čase, keď sme spolu ešte tvorili SME, ja som písala do piatkovej prílohy SME ženy. Naše redakcie boli dva úplne odlišné svety. Novinári z denníka mali pod palcom dôležité dejiny, odhaľovali kauzy a poštou dostávali nožíky, strčené do žemle. Vedeli sa pohádať, tresnúť si päsťou a povedať rázne nie. Aj my sme vedeli bojovať. Proti celulitíde a predčasným známkam starnutia.

Aby som nebola až taká cynická, v prílohe SME ženy sme mali aj celkom fajn rozhovory. So spisovateľkami, športovkyňami, vedkyňami. Najmä vedkyne sme občas trochu rozrušili, keď sme sa ich spýtali na obvod pásu a nastajlovali ich do značkového outfitu. Najskôr mi to prišlo ako hlúpe a vopred som sa im ospravedlňovala, no potom som si zvykla. Takto to v ženských časopisoch chodí.

Odišla som v čase, keď do denníka vstúpila finančná skupina Penta. Zo žartu som kamarátom vravela, že som vlastne prvá, čo odštartovala hromadný odchod denníkárov. Samozrejme, kolegovia z denníka o mojom odchode netušili. Aby som bola úprimná, neodišla som kvôli Pente. V prvom rade som potrebovala zmenu. Nad odchodom som špekulovala už dlhšie, no mám smolu, že som váhavá. Čoraz viac mi vadilo aj ezoterické smerovanie prílohy. Texty o tom, že objatie lipy vylieči kĺby, a tak ďalej. Tá atmosféra, spojená s príchodom Penty, moje rozhodnutie len urýchlila. S týždenníkom SME ženy som sa rozišla priateľsky, boli to pre mňa super časy a práca ma bavila.

Prijali ma v mesačníku Madam Eva a EVA, patriacich pod švajčiarsky Ringier. Viem totiž písať fajn články o celulitíde a predčasnom starnutí. Neskôr redakcia (dúfam) ocenila aj to, že viem písať o výstavách, konceptuálnom umení, alebo robiť rozhovory s architektkami. Ktorých sa treba spýtať aj na obľúbený parfum, predsa len, žáner nepustí. Aj priznávam, aj sama som na to bola veľakrát zvedavá. V redakcii bola prajná atmosféra, mali sme tvorivú slobodu, cítili sme, že si nás zamestnávateľ váži. Švajčiari, čo vám poviem.

Politika a veľké dejiny sa nás nedotýkali ani v Ringieri, tieto veci riešil Ján Kuciak na treťom poschodí. My sme len občas odolávali rôznym celebritkám, ktoré sa chceli ocitnúť na našich stránkach, a ktoré sa „preslávili“ ako trofeje bohatých podnikateľov. Myslím, že sa nám to darilo. Pokojne môžem skonštatovať, že Madam Eva bola neporovnateľne kvalitnejšia a obsažnejšia, ako iné podobné médiá. A je taká aj doteraz.

A potom prišla znovu Penta. Uprostred leta si odkúpila tlačené tituly Ringieru, teda aj nás. Bol to ako Déjà vu , v redakcii zavládla podobná atmosféra, ako som si zažila v Petit Presse. Možno len menej odbojná a viac neistá.

Prešiel asi mesiac a šéfredaktorka nám predostrela povinnú jazdu – rozhovor. Primátorka Humenného, Jana Vaľová. Všetci sme boli pobúrení, všetky redaktorky Madam EVY. Rozhovory s politikmi sme doteraz nerobili. Ono sa vám to možno nezdá, ale naše čitateľky nie sú hlúpe. Ako im asi takýto rozhovor vysvetlíme?

Špinavú prácu som mala urobiť urobiť ja. Nesúhlasila som, oponovala som, ale asi chabo. Šéfka prikázala jasne, mala som ju urobiť ja. Bolo to presne v dobe, keď v našej redakcii vládla stiesnená atmosféra. Takmer ako v Humennom. V redakcii sa šepkalo o racionalizácii, zopár kolegýň redakciu aj opustilo.

Dva týždne som nosila v hlave Vaľovú, snívalo sa mi o nej, rozmýšľala som, že podám výpoveď. Lenže kam pôjdem? Do XY iných médií, ktoré vlastní tiež rovnaký majiteľ? Do SME, kde má Penta menšinový podiel? Alebo k inému slovenskému žralokovi? Nakoniec som zostala, pretože, ako už viete, som pomerne váhavá. A šéfka ma uistila, že je to moja posledná špinavá práca.

Vygooglovala som si, že Jana Vaľová je bývalá veštica. Na odľahčenie som kolegyniam oznámila, že hneď na úvod sa Vaľovej spýtam na vešteckú prognózu volieb. Vedela som, že je zároveň poslankyňou strany Smer. Na youtube som si vypočula jej príhovor Humenčanom, kde sa pani primátorke plietol jazyk. A urobila som rozhovor, a pod článok som napísala Silvia Petríková.

Áno, ja som Silvia Petríková.

Chcem povedať aj to, že v danom čase sa ešte o dokumente Eda Cicha o Humennom nevedelo. Nikde sa nepísalo o strachu a terore v Humennom. Ak by som mala vtedy tieto informácie, asi by som si tou päsťou tresla a povedala NIE. Ale nechcem sa tým vyvliecť z viny. Viem, že som mala povedať NIE už vtedy.

Stokrát som oľutovala, že som ten rozhovor neodmietla. Hlavne po všetkých tých informáciách, ktoré sa vynorili v posledných týždňoch. Táto neblahá udalosť je ale pre mňa v niečom dobrá. Dnes už viem, že nabudúce budem principiálna a tresnem si päsťou. Asi sa budete uškŕňať, ale vždy som sa dištancovala od novinárov, čo dávajú priestor rasistkám s drahými kabelkami. Pohŕdala som hlásateľkami, čo išli moderovať mítingy na Pasienky.

A teraz som medzi nimi aj ja. Ja, čo som kolegyne položartom–polovážne nahovárala, aby sme na protest odišli a založili si vlastnú verziu Denníka N. Denník M, ako Madam.

Tak mi treba. Muž mi hovorí, že to celé až príliš prežívam. Ale – môžem sa ja, s takýmto svedomím, ukázať dnes na zhromaždení na SNP?

Navyše, v redakčnom ovzduší sa už začalo šíriť meno novej adeptky na rozhovor. Z politických kruhov, ako inak. Nebudem tu spomínať jej meno, pretože informácie nemám potvrdené. To viete, v ženských kolektívoch sa toho narozpráva. Ale je celkom pravdepodobné, že si o nej čoskoro prečítate príjemný, pozitívne ladený rozhovor. Tipujem, že nie v Madam EVA. Pretože dúfam, že moje kolegyne povedia (aj po mojich skúsenostiach) dôrazné NIE.

Týmto textom by som chcela upozorniť aj na zraniteľnosť tzv. ženských médií. Nemyslím tým len politiku, ale aj zraniteľnosť, týkajúca rôznych tzv. podporných textov. Čiže článkov, ktorými sa vychádza v ústrety inzerentom, alebo rôznym „spriateleným“ osobám. Tipujem, že v mnohých redakciách sa vedia takýmto požiadavkám ubrániť lepšie, ale nie som si úplne istá.

Hranice našej slobody si stanovujeme aj my, redaktori. A šéfredaktori, ktorí by mali stáť za svojim tímom. Ako dlhoročná redaktorka ženských médií si preto na záver neodpustím praktickú radu. Znie takto: Treba sa odvážiť a povedať nie. Aj keď to NIE musíte povedať niekomu, koho považujete za autoritu.

PS. Asi je každému jasné, že zároveň s týmto patetickým textom podávam v News&Media Holding výpoveď. Zvažovala som ju už od leta. Mrzí ma, že som neodišla vtedy, keď bolo treba, s čistým štítom. Nečakám pochopenie, ani v komentároch, ani zo strany principiálnych investigatívcov. Tak mi treba.

PS2. Veľmi sa teším, že obyvatelia Humenného volili tak, ako volili. A že sa nenechali ovplyvniť priateľským a nekonfliktným rozhovorom o tom, ako skĺbiť rolu matky a političky.

Teraz najčítanejšie

Silvia Gašparcová

Dnes som už bývalá redaktorka lifestylových a ženských médií. A to "bývalá" sa mi píše celkom príjemne.