Najprv zviera, potom kráska – Beast In Black a Nightwish v Bratislave, 13.11.2018

Do Incheby som sa vybral s predstihom, keďže som očakával dlhé rady pri vpúšťaní dnu. O food zóne ani o radostiach a strastiach pri výčape sa tu rozpisovať nebudem. Ceny daných položiek zvyknú pri koncertoch lietať riadne vysoko, ako pragmaticky rozmýšľajúci človek sa teda vždy občerstvím vopred, aby ostalo viac na merch :)

Kým sa čakalo na Beast-ov, odskočil som si obzrieť stánok Nightwish a spol. Trošku ma sklamalo, že nepredávali zatiaľ posledný album, tak som utratil penízky za CD Berserker od Beast In Black a pre mňa mačku vo vreci s názvom Auri. Krátke recenzie na obe nájdete v dodatku tohto článku.

Mnohí nevedeli, čo od Beast In Black čakať, ja som už pred začiatkom ich setu upozorňoval spolumetalistov za mnou, že sa môžu pripraviť na 80kový metal s bombastickými klávesami a troškou NW-vibu (nie je to úplne čistý power metal, skôr akýsi výbušný mix Accept-u, AC/DC, 80s popu a trochy symfoniky), ktorý rozhodne má “gule”.

Partička okolo zakladajúceho člena a niekdajšieho mozgu Battle Beast-u Antona Kabanena s ultratalentovaným Yannisom papadopoulosom za mikrofónom naplnila moje očakávania a s pokojom mohli dať aj dlhší set, ak by sa Kabanen rozhodol zaradiť aj niekdajšie hity z bývalej kapely.

Celý album Berserker som mal v ten deň prejdený asi tri razy (patrí medzi stálice na mojej mp3ke), a tak som si set maximálne užil. Dokonca zaradili aj cool blbinu, keď si počas skladby Crazy, Mad, Insane nasadili obaja gitaristi a basák “bzučácke okuliare” a každému na nich bežalo jedno slovo z názvu skladby.

Foto: vlastné

Keď skončili, aj mi bolo trocha ľúto, ale tešil som sa na hlavný chod. Svoje skillz pri navigácii davom z práce v kníhkupectve som využil pri “zastávke v boxoch” a návrate do davu, akurát včas, aby som si usporiadal výbavu na Nightwish (mobil na fotenie a zápisník s perom, kde som si poctivo značil setlist a flash postrehy)

Potom sa zotmelo, nabehla videoprojekcia a vypredaná hala si v sekunde urobila manikúru zubami od nadšenia. Ako už uviedli moji metaloví spolunadšenci na Rocker.sk a Valhalla.sk, Nightwish zobrali publikum na cestu časom ako na húsenkovej dráhe z filmu Imaginaerum (odporúčam vidieť, taká slabšia Burton-ovka, stále však s potenciálom rozplakať diváka).

Ja som Nightwish začal počúvať niekedy v čase, keď naplno propagovali vtedy čerstvé CD Once. Boli na vrchole slávy a fanúšikovia ležali kapele a Tarji Turunen pri nohách. Ostatné albumy som si zháňal postupne a Nightwish mi prirastali k srdcu čoraz viac. Najviac vtedy, keď ich hudba bola občas to jediné, čo som pri nie práve najlepších náladách dokázal počúvať a čo ma z nich napokon zväčša aj vyviedlo.

V čase vydania Dark Passion Play som už bol pevne ich fanúšik a každou ďalšou nahrávkou si svoje postavenie vylepšovali. Za dlhé roky som si obľúbil desiatky kapiel, Nightwish sa v osobnej topke udržali doteraz a pochybujem, že sa odtiaľ dakedy poberú.

Každý jeden song či jednotlivá melódia ma preto vrhala späť k rôznym momentom či spomienkam, preto išlo o veľmi osobný a emotívny zážitok.

Floor Jansen, ktorú metalu znalejší poznajú z After Forever, jej sólovky ReVamp alebo z rôznych hosťovaní (Ayreon, Evergrey a ďalšie) je najuniverzálnejšou speváčkou, akú kedy Nightwish mali a myslím si, že aj celkovo najlepšou (Tarja je skvelá napriek slabším rockovým a nižšie položeným pasážam, ale celkovo je u mňa Floor vyššie).

S prehľadom dávala nielen Tarjine, ale aj Anettine party a v tých svojich, ktoré predviedla v magna opuse večera (a zároveň aj katalógu skladieb Nightwish) The Greatest Show On Earth (podľa bestselleru Richarda Dawkinsa o evolúcii) a príjemnej oddychovke Élan očarovala jej charakteristickým hlasovým prejavom.

Skladby dávala svojsky, nekopírovala striktne pôvodné party, čo im dodávalo zvláštny nádych. Nielen speváckym, ale aj neverbálnym prejavom (gestá, pózy, pohyb po pódiu a celkovo viditeľné nadšenie) dodávala celému vystúpeniu magický nádych a popri ostatných členoch kapely, ktorí sa mi občas mihli v zornom poli, dokázala ako siréna držať moju pozornosť.

Pri pecke Devil And The Deep Dark Ocean (Oceanborn, 1998), keď spievala operný part a za ňou tancovali na projekcii virtuálne plamene, budila dojem akéhosi temného anjela.

Počas približne dve hodiny trvajúceho playtimu stihli prejsť každé jedno CD. Aj keď na prvý pohľad akoby ignorovali Dark Passion Play, napokon z neho uviedli aspoň príjemnú inštrumentálku Last Of The Wilds.

Takmer by som zabudol, sprvu pomerne nenápadná akvizícia Troya Donockleyho spred pár rokov sa na tomto vystúpení ukázala ako skvelý ťah. Nešlo zďaleka len o pasáže, kde hrá aj na štúdiovkách. Tu sa pridal svojím hlasom, inde pridal druhú gitaru, skrátka často pridával do songov ďalší element, ktorý na regulárnych CD nie je :)

Tie dve hodiny boli preč rýchlejšie, ako by som možno chcel, ale aj dobré veci musia raz skončiť a ostanú len príjemné spomienky. Ako jeden dlhý pekný sen, počas ktorého vám občas aj vyhŕknu slzy (totálne ma dostali niektoré pasáže z The Greatest Show On Earth) z ktorého sa nechcete prebudiť, ale svet ide ďalej a realita vás čoskoro prefacká a vráti do bežného života.

Pri hudbe, akú Nightwish produkujú už vyše dve dekády, a z ktorej predviedli rokmi preverené hity aj menej hrané skladby, mi nedalo sa nezamyslieť nad tým, čo ich robí ešte aj dnes výnimočnými v rámci tak nabitého segmentu symfonického metalu.

Pri Therione máte dojem, že sa nachádzate na opere alebo vystúpení veľkého orchestra, akurát sa tam pichli ešte gitary, basa a bicie.

Rhapsody (Of Fire) zas ohuruje grandióznymi až soundtrackovitými melódiami, aké by sa nestratili v žiadnom epickom fantasy filme alebo rozprávke s drakmi.

Takto by sme mohli ísť ešte veľmi dlho. Nightwish predstavujú výživný a dobre stráviteľný mix metalu, tu opery/operety, inde muzikálu alebo filmovej hudby, to všetko nabité pestrou paletou emócií, ktorá však nikdy neskĺza do prehnaných polôh. Je možné sa pri nej povzniesť, poplakať si, zaspomínať, zasniť sa.

Veru, stále sú vo forme. Už teraz sa teším, kedy ich uvidím najbližšie, možno raz, keď budú uvádzať nový album (čo bohužiaľ, vzhľadom na dĺžku ich turné, nebude asi tak skoro).

Von z areálu Incheby a v ústrety noci a návratu domov som cítil čistú spokojnosť.

Ďakujem za pozornosť, vidíme sa zas pri nejakom metalovom článku \m/

Foto: vlastné

P.S.: Tak fajnový koncert dokáže slušne “namlsať”, preto som si hneď počas písania tohto článku zabookoval lístok na budúcoročný koncert Avantasie v Prahe 2.4. (turné k albumu Moonglow s veľkou pravdepodobnosťou obíde Slovensko). Môžete sa tešiť nielen na recenziu samotného CD, ale aj na článok z koncertu :)

P.P.S.: O kvalitách albumu Berserker som sa už trocha rozpísal v predošlom článku, len v skratke zhrniem, že je to fakt nášup, určite si ho zakúpte a točte v prehrávačoch, kým sa nezoderie :)

Auri mi po niekoľkých posluchoch vyznie ako jemnejšia a ľahšie stráviteľná varianta menej razantných kúskov z dielne Nightwish, s o niečo melancholickejším nádychom. Nejde o veľmi vhodnú nahrávku na rozveselenie, skôr o vhodnú muzičku na temné a chladné večery. Ak sa vám práve nechce peckovať tvrdý metal, rozhodne po tomto CD siahnite.

Foto: vlastné