Denník N

Moje spomienky na ´89

Vždy som hovorila, čo si myslím a o čom som presvedčená. S týmto nastavením je život ľahký. Nie ťažký, ako by si niekto predstavoval. Lebo svoje presvedčenie nemusíte upravovať podľa toho, s kým hovoríte. A tiež nemusíte mať dobrú pamäť, pretože hovoríte stále to isté.

S týmto životným nastavením som vo svojom vlastnom vnútri v absolútnej pohode. Nič nepovažujem za dôležitejšie, ako byť v pohode so svojim vlastným vnútrom a svedomím. Hovoria tomu vnútorná sloboda. Ak viete byť vnútorne slobodný, nič vám v tom nemôže zabrániť. Ani väzenie, ani nátlak, ani bitka.

Teraz sa mi to možno hovorí ľahko. Lebo som bola vtedy slobodná vo svojich názoroch sama pre seba. Bez zodpovednosti za iné životy. Neviem, ako by som na rok ´89 reagovala ako živiteľ rodiny závislý od bumážky. Možno preto vtedy stáli na námestiach práve študenti. A naši rodičia sa o nás hrozne báli. Aby nás nezbili, aby na nás nepoužili vodné delá, aby nezačali strieľať. Pamätali si ruskú inváziu a streľbu do študentov. Ale pustili ma. S veľkými obavami.

Naši učitelia sa veľmi rýchlo sortírovali na tých, ktorí hovorili – vitaj sloboda a na tých, ktorí hovorili – vylúčime vás zo školy, ak sa budete priznávať k nášmu gymnáziu.
A pamätám si, ako sme u Zuzi v detskej izbe práve pre tú avizovanú perzekúciu maľovali dlhý transparent so sloganom, že študenti nášho gymnázia sa pridávajú k boju za slobodu. Potom sme nasadli na vlak do Bratislavy. Vagón v ktorom sme sa viezli, mal vekový priemer 20 rokov. My, gympláci sme sa cítili poctení tým, že sa nám prihovárajú vysokoškoláci. Mali nacyklostylované stránky s textom Charty, ktoré nám dali, aby sme ich rozniesli v našom meste. A rozprávali sa s nami nie ako s deťmi, ale ako s kolegami. Vnútorný pocit dôležitosti chvíle, ktorý každý z nás cítil, sa násobil tým, že odrazu sme boli všetci jedna myšlienka. Myšlienka na slobodu.

Niekedy by som priala dnešným deťom ten pocit… Spievať hymnu na námestí, cítiť každé jej slovo, cítiť tú absolútnu všeľudskú vzájomnosť, tú eufóriu, keď sme sa vnímali človek vedľa človeka a zároveň obrovský dav s obrovskou silou. Bol to veľmi silný zážitok, ktorý sa nedá sprostredkovať. Z každej jednej živej bytosti na tom námestí tryskala obrovská sila toho doteraz nevypovedaného, utlačovaného, zatajovaného, gniaveného a náhle a odrazu uvoľneného a slobodného. Boli sme tam každý za seba a spolu najviac ako sa dá.

A potom si poviem, že im to neprajem. Že to svojim ani iným deťom neprajem. Lebo tomu predchádzali desaťročia strachu, v duchu ktorých sme vyrastali. Svet, v ktorom sme žili bol väzením.

Jasle pre polročné batoľatá s rovnošatami, lebo mamy nemali materskú. A kto nepracoval bol označený za príživníka. Bol na to paragraf trestného zákona. Bábätká vychovávali zdravotné sestry.

Škôlky, kde boli štyridsaťčlenné triedy a učiteľky si až do konca mojej predškolskej dochádzky nezapamätali moje priezvisko. Každé ráno robili prezenčku, ktorá spočívala v tom, že dieťa po započutí svojho mena dvihne ruku. Moje meno  niekto v prvý deň zapísal chybne, preto som každé škôlkárske ráno bola konfrontovaná s tým, že som asi postihnutá, lebo sa nehlásim k cudziemu priezvisku. Nemali šancu nás poznať.

Školské vyučovanie bolo na dve smeny, triedy po štyridsiatich žiakoch, izby revolučných tradícií, hodiny slovenčiny, na ktorých Voloďa Uljanov kŕmil hýle, celoslovenské súťaže Čo vieš o ZSSR? A nástroje propagandy pre najmladších.

Iskričkovský sľub – „Domovina moja krásna, sľubujem ti v tento deň, že ja tvoja iskra jasná tebe v sláve vyrastiem.“ Potom dostalo šesťročné pacholiatko na modrú košeľu červeno biely odznačik, na ktorý bolo veľmi pyšné. A ktorý znamenal, že je vhodný adept na pioniera, zväzáka a následne člena KSČ.

Pioniersky sľub – Sľubujem pred svojimi druhmi, že budem pracovať, učiť sa a žiť podľa pionierskych zákonov, aby som bol dobrým občanom svojej milovanej vlasti Československej socialistickej republiky a svojím konaním chrániť česť Pionierskej organizácie a SZM.

Voľnočasové aktivity smerovali ku kresleniu Matriošiek, trénovaniu na Odznak zdatnosti, na krúžkoch šikovných rúk ste zhotovovali vlajočky a v speváckych zboroch spievali „там лежит красный партизан“. Besedy s partizánmi boli dobrovoľne nútené a otázky mohli položiť len vyvolení.

Učiteľky vás v škole každoročne bombardovali dotazníkmi o tom, či máte zavedený plyn, koľko izieb má váš byt, či máte automatickú pračku, koľko je vo vašej domácnosti kníh, koľko je vo vašej domácnosti dlhohrajúcich platní a pod. To ste vyplňovali ako žiak ZŠ. Spomínam si, že ma triedna súdružka učiteľka poslala domov prepočítať platne, lebo sa jej nezdalo, že v socialistickom zriadení, by mohol mať niekto sto albumov LP.

Do Socialistického zväzu mládeže som nevstúpila, lebo som už nejaký čas predtým bola schopná úvah. Náš „Radimák“, starší študent, ktorý nás mal viesť k tejto eventualite, bol veľmi zlomný a často nevedel odpovedať na jednoduché otázky, ktoré sa mu zdali byť záludné.

Ale čo bolo najdôležitejšie, vďaka svojim rodičom som pochopila mieru neslobody, ktorú sme spolu žili. Počúvali sme Kryla a potom sme dlho do noci rozkladali jeho verše. Okná aj balkón museli byť zatvorené.  A malo to celé hmlu zakázaného, no potrebovali sme si to povedať.
V každom predstavení sme čítali medzi riadkami, Radošincov sme uznávali za ich priamosť, Lasicovi a Satinskému sme zodrali drážky a kopec českých satirikov sme rovnako počuli tisíckrát.  )
Počúvali sme Slobodnú Európu, keď na nás padal rádioaktívny popolček z Černobyľu a štát hnal ľudí na námestia sláviť Prvý máj. Rozprávali sme sa o tom, čo sa im stalo v roku ´69, keď boli oni mladí. Ako prišli o nádej a o zmenu. A vtedy som si myslela, že aj keď bolo všetko tak veľmi zlé, tú krátku nádej im závidím. Aj toho ducha doby im závidím. Lebo pre nás, akoby už nebolo nič.

A potom prišiel november 1989. Stála som tam a dýchala zmenu. S ničím, čo som doteraz prežila sa to nedá porovnať. Z masy bezmenných sa stávali občania. Nedá sa to zvrátiť. Zakúsili sme slobodu a chceme ju žiť. Nechceme sa jej vzdať.

Počas komunistického režimu bolo v Československu popravených pre politické trestné činy 248 osôb, približne 4 500 osôb zomrelo vo väzení a najmenej 282 pri pokuse utiecť cez železnú oponu. Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205 000 ľudí, do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20 000 ľudí a do Pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22 000 osôb. Do zahraničia v rokoch 1948 – 1987 utieklo  170 938 občanov.

 

Teraz najčítanejšie