Desaťtisíce pochodujúcich za slušné Slovensko budia dojem, že letargia k veciam verejným skončila a občiansky aktivizmus sa postupne vysekáva zo stagnácie.  Z tribún ľahko zacielime na odkryté prešľapy verejných protivníkov. Horlivým apelom odporučíme všetkých vládnych pľundriakov do psej matere a s pocitom dobre vykonanej práce reemigrujeme späť do privátnych životov.

Zaiste nájdeme medzi svojimi známymi aj takých, ktorých dekorácie Za slušné Slovensko valorizovali na úroveň Dankových kapitánskych výložiek. Nie každý defilujúci frontový bojovník za spravodlivosť je spravodlivý, nie každý nositeľ výziev na charakternosť je charakterný. Ukazovať prstom verejne na neslušnosť iných je pre niektorých osobným bojom za lepší svet, ktorý vyžaduje aj dávku odvahy a zápasu. Sú však i také boje, v ktorých sa stačí nechať viesť prúdom. V týchto – po vetre – zápasoch sa kričí a ukazuje s neznesiteľnou ľahkosťou bytia.

Oveľa väčším zápasom však ostáva boj o vlastnú slušnú identitu. Ten začína po návrate z arén, tam, kde nás nikto nevidí. Budeme aj vtedy horliť za spravodlivosť, pravdu, lásku a hľadať dobro pre iných? Budeme kričať za slušnosť, keď bude v rozpore s našimi osobnými výhodami? Pocítime smietku vo vlastnom oku, ktorá ťaží naše okolie a charakter?

Podmienky pre kapituláciu neslušného Slovenska sú zrejmé: Nárok na slušnosť budem požadovať v každodennosti najskôr od seba, potom od druhých, lebo pokrytectvo nemožno poraziť pokrytectvom.