Denník N

Dal som to

O tom, že to nebolo jednoduché, ale stálo to za to.

Pred viac ako 6 rokmi som do sveta poslal blog, ktorý si postupne prečítalo vyše 12.000 slovensky rozumejúcich ľudí. Písal som ho nasraný a rozčarovaný, no taktiež odhodlaný a hlavne na 200% si istý tým, že robím správnu vec. Mal som vtedy 21 rokov a rozhodol som sa na konci 3. semestra bakalárskeho štúdia odísť z Fakulty medzinárodných vzťahov na Ekonomickej Univerzite v Bratislave a začať odznova na vysokej škole v Dánsku.

Dostal som vtedy veľké množstvo pozitívnych správ od mladých ľudí, ktorí podobným spôsobom rozmýšľali o odchode z univerzity a môj blog ich k tomu kroku celkom motivoval, no zároveň mi prišlo aj dosť negatívnych reakcií opakujúcich to, že takých ako ja už bolo, že moje konanie je maximálne naivné, že na mňa nikto nikde nečaká a že sa ani nenazdám a budem naspäť doma s dlhým nosom.

Svoje rozhodnutie som počas tejto doby neľutoval, aj keď je asi úplne prirodzené, že sa z času na čas objavili momenty, kedy človeku ďaleko od domova behajú hlavou myšlienky o tom, že by sa najradšej zobral a odišiel hneď preč, domov za rodinou a kamarátmi a ostal tam s nimi. No vždy to boli len chvíľkové „homesick“ momenty, ktoré po chvíli prehrmeli.

Počas týchto 6 rokov som strávil 3 roky bakalárskeho štúdia v menšom dánskom mestečku Horsens, následne polroka odbornej stáže v nemeckom Norimbergu a napokon ešte 2,5 roka magisterského štúdia znovu v Dánsku, v rodnom meste Hansa Christiana Andersena, v Odense.

Chcem o tom teraz napísať a priblížiť tak môj príbeh. Tento blog je naozaj dlhý a pomerne osobný, no práve vďaka tomu autenticky zachytáva celú tú moju cestu od začiatku až po koniec.

2012

Ultimátnym cieľom bolo úspešne dokončiť bakalárske a následne aj magisterské štúdium a prostriedkom, ktorý mi to mal z finančného hľadiska umožniť, mala byť práca popri škole. Taký bol síce plán od úplného začiatku, no tak jednoduché to veru nebolo.

Než prešli moje prvé 4 mesiace v Dánsku, od augusta 2012 po december 2012, tak bol môj prvý semester úspešne u konca, no s ním bola u konca aj moja finančná rezerva. A práca stále v nedohľadne. Vtedy človeku prebehnú hlavou rôzne myšlienky. Obzvlášť keď vidí na konci prvého semestra, že viacero jeho spolužiakov už ukončilo ich dánsku púť po pár mesiacoch a vrátilo sa domov, lebo sa im nepodarilo nájsť prácu a neboli schopní život v tejto krajine ďalej finančne zvládnuť.

No nepovedal som si, že toto je konečná aj pre mňa. Pretože to by bola zahodená šanca. A keďže som potreboval finančné prostriedky na ďalších pár mesiacov v Dánsku (za predpokladu, že prácu si už v najbližších mesiacoch jednoducho za každú cenu nájdem), tak som si v januári 2013 v mojich 21 rokoch bral úver v banke. Čo síce vtedy vyzeralo ako relatívne riskantný krok, no v konečnom dôsledku sa ukázal ako najlepšie možné riešenie, vďaka ktorému som mohol úspešne pokračovať v tom, čo som si zaumienil.

2013

3 mesiace na to, v apríli 2013 som konečne začal pracovať v sklade a ja som sa mohol (obrazne povedané) znovu nadýchnuť. Zarobil som si peniaze, dosť som si toho ušetril a zdalo sa, že všetko je v najlepšom poriadku. No v septembri 2013, po letných prázdninách na Slovensku, som ale túto prácu už nemal a znovu prišli dni a týždne neistoty, lebo peniaze sa zase postupne míňali a napriek tomu, že som sa každú chvíľu chodil pýtať na prácu do reštaurácií, hotelov, skladov a personálnych agentúr, tak sa stále nič nedialo a všade som počul len to, že sa snáď ozvú.

Na pohode mi vtedy nepridalo ani to, že maminke sa ku koncu leta po 5 rokoch znovu vrátila rakovina a pár dní po tom, ako sme sa rozlúčili na konci augusta 2013 na letisku, ju čakali prvé dávky chemoterapie. Keď som sa to dozvedel, tak som bol rozhodnutý, že nikam nepôjdem, že preruším štúdium a ostanem doma pracovať, aby som mohol doma aspoň trochu finančne pomôcť. Maminka mi vtedy ale rozhodne povedala, že oni to doma zvládnu a že ja sa mám sústrediť na to, čo som pred rokom v Dánsku začal. A tak som odišiel s tým, že sa znovu uvidíme o 4 mesiace na Vianoce. Ľahko sa mi ale neodchádzalo ani náhodou.

2 týždne po príchode do Dánska, v polovici septembra 2013, som sa sťahoval na druhý byt a keď namiesto mňa na ten starý byt prišiel nový nájomník, tak mi mal dať peniaze za vratnú zálohu. Jednalo sa o 400€, čo bola výška jedného nájmu, ktorý som vtedy platil. Dlho sme sa o tie peniaze naťahovali, najprv sľuboval, potom sa vyhováral, ale peniaze som od neho nikdy nedostal.

V mojej finančnej situácii to predstavovalo obrovský problém, no v tých dňoch sa mi akoby zázrakom podarilo nájsť si krátkodobú pracovnú príležitosť v podobe tlmočenia. Skupina starostov a starostiek z východu Slovenska išla na 3 dňový výlet do Dánska a na poslednú chvíľu im vypadol tlmočník z angličtiny do slovenčiny a naopak. Túto pozíciu náhradného tlmočníka sa mi podarilo získať a za tie 3 dni som si zarobil takmer rovnakú sumu, ktorú som mal dostať od toho debila  chalana za vratnú zálohu. Tým pádom som mal nájom vykrytý.

V prvej polovici októbra 2013, po mojom pravidelnom pripomínaní sa v personálnych agentúrach, som konečne dostal prácu v druhom sklade. Vtedy to bola pre mňa najlepšia správa na svete. Počas prvých 2 týždňov som školu takmer vôbec neriešil, chodil som len do skladu od skorého rána do večera a častokrát som aj 12 hodín denne vykladal kamióny. Postupne sa to ukľudnilo, ja som stíhal školu a do toho prácu niekoľkokrát do týždňa a na vianočné sviatky som v decembri 2013 odchádzal po úspešných skúškach úprimne spokojný, že môj malý veľký boj som zvládol a že v novom roku 2014 pofrčím na pozitívnej vlne ako v škole, tak aj v práci.

V dôsledku všetkých týchto okolností som ale za 3,5 mesiaca schudol 8 kíl (z mojich klasických 90 na 82 kg) a keď som prišiel na sviatky domov, tak moji rodičia a aj niektorí moji kamaráti boli zhrození z toho, ako vyzerám. Našťastie som tie kilá po pár mesiacoch znovu nabral naspäť. Pomohlo k tomu aj to, že maminkin zdravotný stav sa výrazne zlepšil, chemoterapia aj podporná liečba pomohla, a tak naozaj všetko nasvedčovalo tomu, že už bude len dobre.

2014

V Dánsku sa mi počas nasledujúceho roka a pol (teda od januára 2014 do júna 2015) darilo v škole aj v práci, v sklade som prestal vykladať kamióny a začal som „vybavovať“ objednávky pre dobre známy obchod Tiger, čo znamenalo, že som jazdil z haly do haly na elektrickom vozíku a na paletu som postupne naberal všetky produkty, ktoré si konkrétny obchod objednal. Oproti vykladaniu kamiónov to bola maximálne pohodová robota.

Tiež som začal dostávať štipendium, ktoré dostávajú dánski študenti automaticky a študenti z EÚ vtedy, ak pracujú popri škole minimálne 43 hodín týždenne. Aj vďaka tomu som si dokázal vždy dosť peňazí ušetriť a mohol som si dopriať aj niečo navyše. Vzal som najprv jedného a potom aj druhého brata na letnú dovolenku, s maminkou som išiel na koncert nášho obľúbeného Robbieho Williamsa a tiež som niečo pocestoval aj sám.

2015

V poslednom 7. semestri, teda od septembra 2015, ma čakala povinná stáž vo firme a mne sa podarilo získať pozíciu v centrále obrovskej strojárenskej firmy Schaeffler v nemeckom Herzogenaurachu, čo bol fakt veľký úspech. Našiel som si byt v neďalekom historickom Norimbergu (keďže Herzogenaurach je „len“ mestečko, kde sídli centrála Schaeffleru, Adidasu a Pumy, ale okrem toho tam takmer nič iné nie je) a tešil som sa na novú kapitolu, aj keď teda v tomto prípade malo ísť skôr o akési intermezzo.

Ale predtým sa objavil jeden zádrheľ, Na konci 6. semestra, teda na konci 3 ročníka sa mi prvýkrát nepodarilo urobiť skúšku a čakal ma opravák. Ten sa mi prekvapivo tiež nepodarilo urobiť a predo mnou bola posledná šanca. Keby túto skúšku nedám, tak je celé moje trojročné úsilie v háji. Posledný opravák bol až na začiatku augusta 2015. Tak som začiatkom júla 2015 išiel domov za rodinou a kamarátmi na prázdniny a na opravák do Dánska som letel len na otočku. Našťastie sa mi ho podarilo urobiť.

A tak to vyzeralo, že môžem spokojný odísť do Nemecka s tým, že budem omnoho bližsie k domovu, absolvujem zaujímavú polročnú stáž, do toho napíšem bakalárku a úspešne dokončím bakalárske štúdium. Do Nemecka som teda odišiel 14. augusta 2015 a začal som pracovať. Všetko vyzeralo dobre, Norimberg bol skvelý a práca zaujímavá. Presne 2 týždne na to, 28. augusta 2015, som ale nečakane cestoval naspäť domov. Maminka zomrela.

Ľahká cesta busom z Norimbergu do Prahy a potom vlakom z Prahy domov to veru nebola, rovnako ako nebolo jednoduchých ani tých pár nasledujúcich dní doma, ale spolu s tatkom a s dvomi bratmi sme si uvedomovali, že to musíme akceptovať ako fakt a usilovať sa ďalej žiť tak, aby na nás bola maminka hrdá. Trúfam si povedať, že sa nám to zatiaľ darí.

Po 5 dňoch strávených doma som sa teda začiatkom septembra 2015 znovu vrátil do Nemecka, kde som pracoval až do polovice februára 2016. Počas tohto obdobia som napísal bakalárku a odbehol som si na otočku do Dánska obhájiť si ju, čo sa mi podarilo a ja som úspešne ukončil svoje bakalárske štúdium. Následne som sa po obhajobe do Nemecka vrátil na posledného 2,5 týždňa a potom som znovu odcestoval do Dánska, ale tentokrát už do mesta Odense, kde ma od februára 2016 čakali doplnkové kurzy a následne aj magisterské štúdium.

2016

To som zistil ešte počas predchádzajúcich mesiacov, že na to, aby som mohol začať magisterské štúdium na jednej z univerzít v Dánsku, si potrebujem dorobiť 3 konkrétne predmety počas nasledujúceho semestra a až po ich úspešnom absolvovaní môžem byť prijatý na „mastera“ na danej univerzite. Stačilo si poslať prihlášku do stanoveného termínu a mohol som začať, nebolo to nič komplikované, no veľa spolužiakov o tom nevedelo.

Keď som sa s nimi stretol na obhajobe bakalárky v Dánsku a povedal som im, že o 3 týždne začínam doplnkové kurzy v Odense, aby som následne na miestnej univerzite „SDU“ (Syddansk Universitet) začal s magisterským štúdiom, tak boli prekvapení, lebo kvôli tomu, že si oni nestihli poslať prihlášku, nemohli študovať mastera. Naša škola v Horsens ponúkala totiž len bakalárske programy.

Hneď po presťahovaní sa do Odense som začal znovu s prácou v sklade. Vďaka tomu, že som cez jednu konkrétnu personálnu agentúru pracoval v sklade v Horsens počas bakalárskeho štúdia, som mohol cez rovnakú agentúru rovno začať pracovať v sklade aj v Odense v podstate zo dňa na deň bez dlhého hľadania. Tu som si znovu poriadne zamakal pri klasickom vykladaní kamiónov od februára až do júna. A objavil sa ďalší zádrheľ.

Neurobil som totiž skúšku z jedného z doplnkových predmetov, z účtovníctva. Čakal ma teda opravák v auguste, rovnako ako predchádzajúci rok. Znovu som išiel domov na leto v polovici júla 2016 a znovu som do Dánska letel na otočku začiatkom augusta kvôli opraváku. Ten som už s prehľadom zvládol a od septembra 2016 som mohol začať magisterské štúdium. Už ale samotný fakt, že som mohol začať študovat mastera na SDU, som bral ako celkom podstatný míľnik, pretože som bol jedným z mála spolužiakov, ktorým sa to podarilo a ktorí neostali „len“ s bakalárskym titulom.

Mal som dlhodobý plán, resp. teda víziu, že po začatí magisterského štúdia si nájdem prácu v mojom odbore, pretože som bol v tom, že mám na viac, než len vykladať nezmyselné krabice z kamiónov. Na to som ale potreboval vedieť dánsky. Na dánčine som preto pracoval od môjho úplného začiatku v Dánsku a v tomto období som zvládal komunikovať v dánčine bez problémov. Rozposlal som si teda plno žiadostí a začiatkom novembra 2016 sa mi podarilo dostať marketingovú pozíciu v jednej menšej dánskej firme. Písal som vtedy o tom tento blog.

Bol som v tej firme jediný zamestnanec, ktorý nebol dánskej národnosti a tiež som bol minimálne o 20 rokov mladší od každého ďalšieho zamestnanca. Bral som to ako obrovskú výzvu a tú robotu som si skutočne užíval. Pracoval som 3x týždenne, 2x do týždna som mal školu. Mohol som tvoriť, hrať sa s farbami v reklamách a baneroch, písať PR články, jednoducho využívať svoju kreativitu naplno.

2017

Stále som to porovnával s prácou v sklade a nevedel som si vynachváliť, že sedím v teple kancelárie, môžem byť slušne oblečený, počúvať pri tom hudbu a robiť to, čo ma naozaj baví. Trvalo to ale len necelých 6 mesiacov. V apríli 2017 prišiel šéf s tým, že firma už nemá až takú veľkú potrebu pre marketingové aktivity a že mi ďakuje za kvalitnú robotu, ktorú som odviedol. Počas nasledujúcich 2 týždňov som teda dokončil rozbehnuté projekty, následne som dostal veľmi dobrú referenciu od HR manažérky a s ľuďmi z firmy sme sa rozlúčili v dobrom.

A mňa čakalo ďalšie hľadanie práce. Veril som, že táto skúsenosť a táto referencia mi pomôže v tom, aby som si našiel podobnú prácu, ale nedarilo sa a ja som nejakú prácu potreboval. A tak som po vyše mesiaci a pol aktívneho hľadania musel zvoliť alternatívne riešenie. Prácu v sklade.

Od júna 2017 až do júna 2018 som teda celý rok pracoval v sklade. Po poslednom dni v práci, pár dní pred obhajobou diplomovky, som svoje roztrhané 4 ročné pracovné boty zahodil do kontajnera a mal som z toho obrovskú satisfakciu. Urobil som tak pomyselnú hrubú čiaru za debilnou prácou v sklade po všetkých tých rokoch.

2018

Magisterské štúdium som úspešne zakončil v júni 2018 obhajobou diplomovky a vtedy po ceste na bicykli naspäť z univerzity som si naplno uvedomil, že som to skutočne dal. Že sa to podarilo. Že som to s obrovskou podporou rodiny a kamarátov, s pevným odhodlaním a s veľkou Božou pomocou fakt zvládol.

Za tých 6 rokov som sa naučil nový cudzí jazyk, spoznal som skvelých ľudí, zažil dlhšie aj kratšie lásky, veľmi som si upevnil vzťahy s kamarátmi doma, ktoré sa ani náhodou nezhoršili, práve naopak a tiež som sa naučil hrať na klavíri. Niekoľkokrát som balansoval na pomedzí absolútneho neúspechu a ešte dalšej šance zvládnuť to a vždy sa podarila tá lepšia možnosť.

***

Pokiaľ ste to zvládli dočítať až sem, tak potom obrovský rešpekt. Toto je môj najdlhší blog a viem, že trvalo fakt dlho ho prečítať. Ale chcel som napísať o tom, ako to naozaj bolo. O tom, koľko úsilia, boja, dúfania, ale aj modlitieb je za tým, čo z vonku cez optiku sociálnych médií vyzerá úplne jednoducho v štýle: „veď jemu sa tam perfektne darilo, zvládol to úplne bez problémov“.

Asi nikdy nie je takáto dlhodobá a náročná misia bez problémov, no ako sa hovorí: „nikto nepovedal, že to bude ľahké, ale že to bude stáť za to“. Budem preto skutočne veľmi rád, ak môj príbeh poslúži niekomu ako motivácia k tomu, že ono sa to naozaj dá, len je treba fakt zaťať zuby a nepoľaviť. Lebo ako povedal Charles Bukowski: „svet patrí tým, čo sa neposerú“.

 

Teraz najčítanejšie

Peter Lukáč

Som. A som za to neuveriteľne vďačný. Moje staré blogy na adrese: http://petanlukac.blog.sme.sk/