Denník N

O Iráne a pomarančoch. A o nás

Zdroj: zdravie.sk
Zdroj: zdravie.sk

Steny ledva stoja. Sú ošarpané a rozbité. Interiér vypálenej policajnej stanice pripomína márnicu, ktorá má svoj zenit dávno za sebou. Pod nohami vidieť udupanú suť a z nej trčiace súčasti zničenej budovy. A predsa: v tomto priestore zbavenom tepla a farieb vidno živého človeka. Mladý muž, v obnosených sivých šatách, v perahan tunbane, na ktorom má oblečenú hrubú vetrovku, hľadí s pokorou do ulice, ktorú nevidno, aby prilákal jedného z okoloidúcich k svojmu tovaru: čerstvým pomarančom. Sú jediným farebným vláknom fotografie majstra z roku 2003 – v slabučkom, ale za to nepoľavujúcom svetle z lampáša vidieť, ako ich vľúdna farebnosť nabáda celé milieu, aby vydržalo.

McCurryho foto kniha nám leží na konferenčnom stolíku v strede bytu. S príchodom nového týždňa otočíme stranu. Niekedy to za nás urobí návšteva. Už dva týždne máme otočené na kábulského mužnejúceho chlapca, predavača pomarančov, komodity, ktorú má k dispozícii, aby mu pomohla zabezpečiť prežitie. Pomaranče sú prostriedkom a metaforou. Má ich úhľadne rozložené na deke prestretej na preliačenom zadnom kufre starej karosérie. Studenej, beztvarej scéne dodávajú teplo a obrysy nádeje.

Ďalšia strana

Pitoreskné obrazy majstra z jeho vlastných ciest ti buď pripomenú zažité, alebo podnietia fantáziu. Niekedy oboje.

Toto leto som vycestoval do Alma Aty. Po zemi. Parádny výlet, za známym. Parádny a trpký. Na konci Turecka v meste Kars, kam som po dych-berúcej ceste vlakom pricestoval z Istanbulu, neboli v pre mňa v rozumnom čase dostupné spoje do Gruzínska. Čo spraviť? – hútal som. Na stop som tentoraz nebol dobre vybavený. V tom som na recepcii svojho hotela zas akoby náhodne natrafil na Celila, hviezdneho miestneho sprievodcu, ktorý mňa a ďalších dvoch pocestných už deň pred tým vzal k zrúcaninám starobylého arménskeho mesta Ani (oblasť od roku 1921 patrí Turecku). „Fakt ten autobus nejde? Divné, však mal ísť. Počkaj…,“ vytočil kohosi číslo. Po krátkom dohadovaní som mal vybavený autobus do Tbilisi.

Celil ma na ďalší deň ráno zaviezol na pumpu za mestom. Po troch minútach debaty so šoférom autobusu mi s otcovskou prísnosťou potvrdil, „Pôjdeš s nimi, toto je šofér, zaplať mu teraz“ a skásol si aj svoju províziu. Zrazu bol fuč a ja som sedel v autobuse, linka Teherán – Tbilisi, plnom na dovolenku sa tešiacich Iráncov. Obzerali si ma. Všetci sa mi pozdravili. Čosi si šuškali. Aj Mehti, hlavný alfa samec skupiny. Práve od neho prišli prvé otázky. „Ó, Slovensko? Československo, nie? No jasné.“ „Ako sa voláš? Ja som Mehti,“ – a spolu s ním tam bol ešte jeden Mehti, Ester, Aziz… Dostal som vodu v štvorcovom kelímku a kus čokolády.

Radikálna zmena nastala asi po desiatich minútach jazdy. Z reproduktorov sa rozozvučala na plné pecky turecká a vzápätí vraj azerbajdžanská hudba. Mehti to začal roztáčať: roztancoval to v širokej uličke, s rukami nad hlavou a spolu s ním šoférov pomocník, chudý chlapík pred päťdesiatkou. Obaja sa ukázali ako veľkí harcovníci. Bavili sa bez ohľadu na zákruty, rýchlosť (90 km/h) a riziko, že šofér bude musieť brzdiť. Ani nie za dve hodiny sme sa ocitli na gruzínskej hranici. Ale po poriadku.

Trvalo dvadsať minút, kým sa im podarilo vyzvať do autobusového tanca i mňa. Dovtedy som sa len priblblo usmieval, tvrdil, že nie, ja nie, naozaj. Plával som s prúdom, ako omráčená ryba, veď som ani nemal veľmi na výber. Lenže toto bol autentický travel, to pravé orechové, od prvého momentu, títo dobrí iránski ľudia, o ktorých krajine ostrieľaní cestovatelia toľko hovoria. Nevedia si ju vynachváliť. Takéto spontánne zážitky som na svojich cestách vždy vítal, preto ma spočiatku zarazilo, že tomu nie som viac otvorený. No potreboval som sa len uvoľniť. Dať si za dúšok vody a čokoládu. V istom momente som sa za burácajúceho potlesku rozhodol vstať. Triasli sa mi nohy, hádzalo to so mnou zo strany na stranu, ale desať, možno pätnásť minút pri azerbajdžanskej – mimochodom úchvatnej – hudbe, stálo za to. Rock’n’roll na iránsky spôsob. Keď som sa postavil už dobrých pár minút tancovalo aj zopár ďalších cestujúcich, vlastne takmer všetci, tancujúci autobus na ceste do Tbilisi, akoby jeden mohol povedať, a medzi nimi i Ester, štíhla žena s vlasmi ostrihanými na krátko, v stredných rokoch, s ktorou som sa neskôr začal zhovárať.

Z toho, čo si pamätám, si ona hlavu o držiak na ruky nad sedadlami udrela dva krát. Vôbec sa nad tým nepozastavovala, skôr sa zdalo, že si vychutnáva, že môže na sebe mať blúzku bez rukávov, a že na hlave nemusí mať závoj, ak nechce. Lebo teraz nie je na iránskej pôde. Bola neoficiálnou sprievodkyňou a tlmočníčkou skupiny. Okrem rodnej reči hovorila globálnym jazykom a po rusky. Cesta plynula. Nestíhal som žasnúť a Československo som im ani náhodou nezazlieval. Čo už, veď táto značka bola založená pred sto rokmi.

Cez prestávku sa všetci rozbehli k prírodnému prameňu s priezračnou chladnou vodou. L. poď, pi, táto voda je studená a čerstvá. Každý sa ňou oblieval ako malý. Prestávka trvala asi dvadsať minút a aj tam, v strede ničoho, si Mehti vyžiadal pozornosť skupiny a z plného hrdla vyspevoval trúchlivé songy. Mrazilo z nich tak ako mrazí človeka pri spomienkach na spievajúcich starých otcov.

Ocitol som sa v skupine organických, v istom zmysle pôvodných ľudí užívajúcich si voľnosť. Ich vrúcnosť sa dala krájať. Z týchto ľudí, podobne, ako z bežných ľudí v Turecku, sálala zdravá hrdosť miesená so zraniteľnosťou, hrdosť, ktorá sa už u nás podľa západného vzoru, mala najsamprv pretaviť na individuálne sebavedomie, z ktorého neskôr mala vyplynúť spoločnosť sebavedomých slobodných jedincov. Ťažko povedať, kde presne sa to zaseklo, a prečo práve takto na pol ceste. Ale nie je takéto zaseknutie sa na pol ceste súčasťou procesu zmeny?

Dostal som vizitky, podobne ako v Turecku. „Musíš prísť do Iránu, ukážame ti Teherán, povieme o našej perzskej histórii,“ – povedal mi druhý Mehti, lekár, ktorý na výlet šiel s manželkou. Skúsim ich možno prekvapiť, ktovie, možno o rok, overím si hypotézu. Neskôr, keď sme sa v Tbilisi na stanici rozlúčili, chlapisko Aziz s vyholenou hlavou, kozou briadkou a vražedným lookom, typ, ktorý sa ku mne vlastne celú cestu viac menej neozýval, ma objal a na to silno stisol ruku. – Good bye. A ja som zostal sám, nabalený čokoládou a melónom na ďalšiu cestu, i so svojím novým, iránskym menom, ktoré mi dal Mehti tanečník: Abulfaz.

Hneď na to som natrafil na nesprávneho miestneho taxikára. Ako u nás v deväťdesiatych rokoch. Ale bol som unavený, šiel som do toho. V hosteli, jedinom, ktorý bol v centre mesta voľný, som stretol Ramina, tridsať ročného stavebného inžiniera z iránskeho Tabrizu, ktorý mal na starosti inštaláciu klimatizácií vo veľkých budovách. Ako mnoho ostatných z autobusu, chcel by z Iránu, domoviny, ktorú miloval, najradšej ujsť. „Lado, atmosféra u nás je neznesiteľná. Mladí sú v koncoch, nič nezmôžu a nemôžu. Na jednej strane stojí naša zarytá vláda, na druhej západné sankcie, medzi tým sme my a nám sa dobre nevodí, kamarát. Ekonomika ide prudko dole vodou. Vy sa máte, kamarát. EÚ pas, Schengen, Euro, sloboda. You are lucky.

Ramin hovoril o svojej práci a so zdravou dávkou pýchy spomenul svoje perzské vzory, Rumího, Al-Khazíniho, a ďalších, vravel o tom v akej prísnej krajine žil, kde ste za verejnú opitosť mohli reálne dostať 70 rán bičom. Preto sa pilo v pivniciach, potajomky. Akoby ľudia piť museli, pre žiaľ či pre radosť. Všetko jedno.

Keď Ramin v jeden večer doniesol do hostela fľašu gruzínskeho vína a kebab, a rozprestrel pre dvoch, lebo si chcel uctiť priateľstvo, uvedomil som si, že som tak čistého človeka nestretol už roky. Spomenul som si na Iráncov z autobusu, ich výbušnú radosť zo života napriek všetkému. Aby som prekryl svoje prekvapenie, pustil som mu z youtube zvuk fujary, ktorú som sám dlho nepočul. Po ceste iránskym autobusom som mal chuť spraviť práve toto. Ozvali sa vo mne fundamentálne kmeňové hlasy. Odrazu som zatúžil ich prezentovať. Ramin kýval hlavou, zvuk, ktorý začul sa mu páčil. Uložil si odkaz. Verejne sme pri tom popíjali víno, čo sme si – ja štandardne, a on nadštandardne – vychutnávali. Prikúpil druhú fľašu. Postupne sa k nám pridali ďalší ľudia. Z Francúzska, Nemecka a Gruzínska.

Ramin nebol posledným Iráncom, ktorého som v tejto horúcej časti sveta na svojej ceste stretol. Ani zďaleka nebol prvým ani posledným bežným človekom, ktorý pociťoval vo svojom živote tlak pre politiku.

Ďalšia strana knihy. Z Bratislavy

Hore Zámockou sme kráčali pomaly spolu s davom. Moji traja spoločníci a ja. Stovky ľudí boli už pred parlamentom, stovky za nami. Po krátkej úvahe sme sa predrali viac dopredu, k epicentru diania. Tým bol ďalší protest. A to je ešte len koniec septembra. No čo už je len toto za rok?

Roky neprítomnosti v rodnej krajine som pociťoval vždy dosť intenzívne, bolo ich viac ako desať, ale teraz, v tejto chvíli, po nich nebolo ani stopy, akoby sa prináležitosť k tomuto davu dala konečne nahmatať a nazvať domovom. Pociťoval som silu, o ktorej keby som nemal reálnu skúsenosť, nenapadlo by mi si ju ani predstaviť. Rozhodnutie prísť späť po rokoch sa stále javí ako to správne. Byť hoc i tou najtichšou súčasťou protestujúceho davu je správne. Teraz obzvlášť, i keď vôľa a myšlienky fluktuujú sem a tam, poza hranice krajiny a späť. Lenže v dnešnom živote bez hraníc fluktuuje všetko a každý. Jedine pôvod stojí pevne na mieste. Ten je ťažké obalamutiť. I keď sa roky môže jednému zdať, že na ňom nezáleží, príde čas, keď sa mantinely z rôznych dôvodov zúžia a vypadne spomedzi nich veľa, páni, naozaj toľko, ale nie začiatok. Ani začiatok, ani koniec. To medzi tým je v otvorenom svete na nás. A my sme teraz pred parlamentom a spievame štátnu hymnu vedení bradatým barytonistom na pódiu.

Myslím na Ramina a kamarátov z autobusovej linky Teherán – Tbilisi. Blysne mi v akom dave, v akej krajine som. Dá sa tu demonštratívne poukázať na nespokojnosť. Presne takto. A potom sa dá zájsť si na čapovanú dvanástku.

Ramin mal z veľkej časti pravdu, keď vravel o tom, ako sa máme, bez toho, aby to reálne mohol vedieť. Bola to len myšlienka, ktorú ja teraz v priamom prenose testujem, i keď okolnosti by mohli byť byť iné. Menil by som okamžite.

Pri afterprotest pive v sólo chvíľke spomínam na letnú cestu: Tbilisi, Baku, Alma Atu; na obrovský nepomer pri prerozdeľovaní bohatstva v post-sovietskom svete, ktorého som bol svedkom. O svetelný rok väčší ako u nás. Hej, aj pred našou nespravodlivosťou sa dá odísť preč, za hranicu, k tomu legálne, ale to je už iný príbeh, či iný pomaranč, alebo azda skôr limetka.

McCurry by o tom, zdá sa, vedel nafotiť svoje. Aj u nás by vysliedil pomaranče, čo v nás majú uchovať ľudskosť.

Teraz najčítanejšie

Ladislav Bodík

"Keď sa chceme priblížiť k pravde, musíme sa najskôr vzdialiť od všedného života." [Sokrates]