Denník N

Tajomstvo Vianoc

fotografované vo Vianočnom obchodíku v Betleheme
fotografované vo Vianočnom obchodíku v Betleheme

Pochodoval som po chodbách s vreštiacou dcérkou práve moderujúcej kolegyne na rukách, hral som jej na fúkacej harmonike, spieval. Nakoniec mi zaspala na pleci. Sadol som si s ňou do televíznej kaplnky a čakal, kým mamina dovysiela…

Vo farskom kostole v Rači bolo prítmie, osvetľovali ho iba farebné svetielka vianočných stromčekov a betlehem. Zahľadel som sa na Dieťatko v jasliach. Mal som pocit, že mi chce niečo povedať.

Koľko detí, okrem spomínanej vreštiacej kolegyninej dcérky, som mal na rukách za tých 52 rokov môjho života? Netrúfam si odhadnúť. Oslintali ma, ogrcali, trhali mi vlasy i bradu. Z celého bytia každého jedného z nich akoby vyžarovalo: „Veľký človek, potrebujem ťa.“ Znova a znova som sa skláňal k týmito maličkým zázrakom, ktoré nám zveruje nebo.

Pozrel som sa na Jezuliako v jasliach a mal som pocit, že mi chce povedať presne to isté: „Veľký človek, potrebujem ťa.“

„Potrebuješ utrieť prach, čo na teba počas Vianoc napadal?“

„Utrieť prach? Nie, nepotrebujem, aby si sa staral o figúrky v betleheme, ani o to Jezuliatko pred oltárom. Ono ti však môže pripomenúť, že všemohúci Boh sa rozhodol prísť na svet ako bezmocné dieťa, ktoré potrebuje, aby sa oň niekto staral. A teraz chcem, aby si sa o mňa postaral ty!“

Všemohúci Boh sa zveruje do mojich rúk. Do rúk človeka. Do rúk toho, ktorý sklamal, zradil, zranil. On mi dôveruje. Uf!

„To myslíš vážne? Ale ako to mám urobiť? Medzičasom si vyrástol, ukrižovali Ťa, pochovali, vstal si z mŕtvych a odišiel k Otcovi pripraviť nám miesto.“ (Jn 14, 2)

„Ja som vinič a vy ste ratolesti,“ (Jn 5, 5) preto „čokoľvek urobíš jednému mojich najmenších bratov, urobíš mne.“ (Mt 25, 40)

Čokoľvek urobím, či neurobím jednému z Jeho najmenších bratov, urobím, či neurobím Jemu. Čokoľvek, aj keď podám „čo len za pohár studenej vody“ (Mt 10, 42) tomu, kto je smädný. Aké prosté, nádherné, boľavé i mätúce. Vidieť v človeku Krista. V každom človeku; v mamine, v sestre, v priateľoch, v čiernych i bielych, v diskutéroch na blogu, v tých, ktorých som svojim konaním zranil i v tých, ktorí ublížili mne…

Vianoce môjho detstva mali niekoľko emočných vrcholov; objavenie sa presvitajúcich farebných svetielok na skle obývačkových dverí, rozbaľovanie darčekov a polnočnú svätú omša v dubnickom kostole. Ako roky plynuli, spomínané emočné vrcholy sa postupne kamsi stratili. Aj som sa pokúšal objaviť ich nanovo, ale márne. S prekvapením som však zistil, že i bez nich ma Vianoce neprestávajú fascinovať a každý rok netrpezlivo čakám na prvú adventnú nedeľu, aby som si pustil vianočné koledy.

Myslím, že dnes tak trochu viac rozumiem onomu tajomstvu Vianoc, zašifrovanému do posolstva anjelov, ktoré zvestovali pastierom: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ (Lk 2, 11-12)

A ďakujem maminám i otcom, že mi dovoľujú brať na ruky ich deti, tie maličké vianočné zázraky, ktoré im zverilo nebo.

Teraz najčítanejšie