Denník N

13. komnata Róberta Fica

Bolo by treba vyštverať sa hore po ošarpanom rebríku. Z nohy na nohu. Opatrne. Pomaly. Len sa nepošmyknúť. Nešliapnuť do prázdna. Ozvena krokov šíriaca sa v stiesnenom priestore. Zvírený prach pri každom výdychu. Ten poklop nad posledným schodom bol ľahší, ako sa zdal. Zatuchnutý vzduch. Pavučina. Myšami ohryzené šaty takmer celkom bez farby. Schodené topánky. Polovička osieho hniezda. Vydržala, sakra! Ozvena vlastných slov tu tak zvláštne znie. Prítmie a ticho. Akoby večné.

Obyčajný človek

Keď sa v roku 2011 Igor Matovič rozbiehal k legendárnemu kopu do zadných častí tiel tých najčestnejších ľudí v slovenskej politike, ani vo sne by ma nenapadlo, že si raz budem myslieť to, čo si myslím dnes. Nechápal som, ako mohli ľudia ako František Mikloško či Vladimír Palko kandidovať na kandidátke toho podivína z Trnavy. Predstavoval pre mňa všetko, len nie šancu na zmenu. Najväčším omylom doby, ktorú žijeme, je nepolitická politika. Vzdor pre vzdor. Bez akéhokoľvek programu. Predstiera, že má recept na všetko. A pritom sa tvári, že nie je tým, čím je. Teda politikou. Snahou o moc. Ani si to neprizná. Mám strach z ľudí, ktorí pľujú na všetky strany, majú vo všetkom jasno a strašne kričia. Vo svojom vnútri sú to podľa kritérií môjho vnímania zbabelci uprednostňujúci svoj prospech pred mnohotvárnosťou sveta. Tak som vtedy čiastočne vnímal Igora Matoviča. Toto naplno, až bolestne, kričí z osoby Borisa Kollára. Ale našlo by sa ich určite viac.

Je rok 2016. Obyčajný človek Igor Matovič je tu stále. Medzi zástupmi nevýrazných postavičiek slovenskej politiky, ktorá už dávno prišla o svoju dušu, je neprehliadnuteľný. Do istej miery taký ako kedysi. A predsa iný. Má trochu viac vrások a menej vlasov. Ale hlavne, má za sebou vlastnú cestu, ktorou prechádzal pred našimi očami bez toho, či sa nám to páčilo, alebo nie. Míľnikmi jeho politického putovania nie sú pre mňa jeho slová a niekedy možno trochu prehnané gestá. Sú to jeho činy a postoje. Možno to je nízko nastavenou latkou, ale Igor Matovič je v slovenskej politike jedným z mála, ktorý sa prakticky vo všetkých zásadných témach a momentoch dôležitých pre našu spoločnosť zachoval tak, ako by sa mal zachovať dôveryhodný reprezentant mojich názorov. A môjho videnia sveta. Dali by sa mu vytknúť niektoré prešľapy, ale v naozaj dôležitých veciach sa za posledné roky vždy postavil na tú správnu stranu za lepšie Slovensko. A častokrát tam stál sám. Povedané slovami klasika „Všem sráčům navzdory.“

Nie menej než jeho dlhodobé postoje si vážim jeho prekvapivý a odvážny krok. V slovenskej politike dynastií ako z Hry o tróny a na nich prisatého, ale inak celkom neschopného a dúfam, že aj nezvoliteľného dorastu, spravil bezprecedentný krok. Vytvoril priestor pre celkom nových ľudí, ktorých síce neučili rozprávať v straníckych centrálach a na drahých školeniach, ale doma ich zrejme naučili ako žiť a ako sa správne zachovať, keď je treba. Igor Matovič, a ďalší poslanci jeho hnutia, uprednostnili česť a statočnosť týchto ľudí pred vlastnými politickými ambíciami. A toto je v našich zemepisných šírkach vec nevídaná.

 

Neobyčajný človek

Možno práve toto je pravou podstatou toho, prečo Igorovi Matovičovi venoval toľkú pozornosť predseda vlády SR. Tlačovku, nazvanú 13. komnata Igora Matoviča, síce najservilnejšia zo všetkých servilných televízií neprenášala z maštale (skôr narodení určite pamätajú), ale to čo tam odznelo, by svojim obsahom hádam aj mohlo naznačovať nemilé podozrenie, že pán predseda vlády podľahol do istej miery zákernému (ako pre neho, tak pre nás) presvedčeniu, že sa neprihovára k ľuďom slobodnej krajiny, ale k obyvateľom priestorov, kde večer čo večer ulíha rumádzganím rôznych tráv unavený hovädzí dobytok. Vskutku neobyčajný človek. Arogancia moci v ňom opäť raz našla svoj hlas. (O vážnych dôvodoch vzbudzujúcich oprávnené podozrenie o nelegálnom pôvode písomností v jeho rukách počas tejto tlačovky si, milý čitateľ, prečítaj v iných textoch. Je ich dosť.)

Premiér krajiny sa 25 dní pred voľbami rozhodol zaútočiť na jedného zo svojich politických oponentov, ktorého len tak z fleku nenazve inak ako daňový podvodník. A to všetko, ako sám povedal: „V naliehavom verejnom záujme“. Áno, naliehavosť za tým určite treba hľadať. A aj záujem, zdá sa, evidentný. Ale v žiadnom prípade nie verejný. Nebolo to nič iné, než obrana vlastného (skupinového, klanového) záujmu. To, čo hlas podobný Ficovmu zase porozprával, bola praobyčajná snaha o likvidáciu svojho politického súpera. „This is a crucifixion!“, vravel John Malkovitch vo filme Po prečítaní spáľte. A ja dodávam, že v predchádzajúcej vete sa nachádza návod, čo sa malo stať s dokumentmi v nepravých (aj keď v prípade Róberta Fica by skôr sedelo v neľavých) rukách. Ale nestalo sa tak. Predseda vlády si tak bez najmenších rozpakov, so šarmom červa, zamával pred celým Slovenskom písomnosťami, ktoré by sa k žiadnemu obyčajnému človeku (a nech ho aj titulujú premiér) žijúcemu v normálnej krajine nemohli dostať zákonným spôsobom.

A zatiaľ, kým sme všetci do najmenšieho detailu mali možnosť spoznať povalu Matovičovej babky, u Fica sa nedeje nič. Asi preto, že s „mávaním jak na prvého mája“ majú skúsenosti jak na úrade vlády, tak v NAKE a bude tomu zrejme tak aj na prokuratúre. A vlastne všade tam, kde je krásne mäkkúčko.

Nemôžem sa zbaviť podozrenia, že celý tento neobyčajný príbeh s Matovičovou tajnou komnatou v hlavnej úlohe nie je ničím iným, než príbehom o Ficovej 13. komnate. A tam by tento neobyčajný človek rozhodne, a v naliehavom vlastnom záujme, nemal liezť.

 

Prečo by premiér nemal liezť na povalu?

Pán premiér rozprávaním o 13. komnate Igora Matoviča neurobil nič iné, len nás opäť nechal nazrieť do svojej vlastnej trinástej komnaty. Musel som sa pousmiať, keď som počul komentár, že povala Matovičovej babky je momentálne najznámejšou povalou na Slovensku. Naozaj je to tak?

A čo 13. komnata Róberta Fica?

Ten poklop nad posledným schodom bol ľahší, ako sa zdal. Zatuchnutý vzduch. Pavučina. Myšami ohryzené oblečenie pre birmovancov. Vyblednutá pionierska šatka. Schodené topánky. Kde tu, prázdne fľaše od coly. Polovička osieho hniezda. Vydržala, sakra! Ozvena vlastných slov tu tak zvláštne znie. Prítmie a ticho. Akoby večné.

Všade samé krabice. Od podlahy až po strop. Jedna vedľa druhej. Každá s iným nápisom: Konšpiračný byt Vazovova (spomienky na to, čo sa nikdy nestalo). CT-čko (hlavne, to zdravíčko). Nástenky (príbeh ako z veľkej školy transparentnosti). Pandury (ty krávo Járo, stojí to za …). Pozemkový fond (spokojnosť a v oknách priatelia). Eurofondy (príbeh úspešnej krajiny a dementnej Európy). Kotolník (a čo som ja horší ako riaditeľ nemocnice?). Kostolník (pardón, táto krabica patrí niekomu inému, či?). Krajčírky (na Havla by ty kalhoty byli moc dlouhé). Masér (až mi z toho spadla kostka). Asistentky (samo sa to neurobí). Fotky (keď sme boli mladí, krásni a zamilovaní). Teta Anka (čiperná tetuška a tej srandy, čo sme si užili). Kancelárie (tam, kde sme pracovali na tom zázraku). Výlety za štátne (kto by to kedy spočítal). Elektronické mýto (už bolo na čase). Štadióny (aj keby na chleba nebolo). Váhostav (dovidenia v pekle, priatelia). Belize (dva kokteily na pláži). Cyprus (čo všetko sa dá, keď sa chce). Štátne lesy (tiež som si rúbol). Prenajaté limuzíny (a čo majú chodiť pešo?). Príbuzní na ministerstvách (spomienka na Jahnátkovo). Digitalizácia Slovenska (aspoň nám nespadne pripojenie).

Ako dlho sa ešte vydržíme dívať do tejto komnaty? A čo na to naša náladová a nevyspytateľná polícia, ktorá niekedy ako keby ani nebola, inokedy vyšetrí aj to, čo sa ani nestalo. Čo na to generálny prokurátor, ktorý vlastne generálnym prokurátorom nikdy nebol? A čo neomylný špeciálny prokurátor, ktorý má, zdá sa, svojský výklad slovného spojenia „spravodlivosť je slepá“? A čo na to novodobá veštiareň v Delfách s pomerne skromným označením „Ústavný súd“?

A čo na to my?

 

Najľahšie volebné rozhodnutie

Väčšinou moju zvedavosť upútajú neobyčajné veci. Pri týchto voľbách to však bude inak. Medzi „obyčajným“ a „neobyčajným“ si nebudem mať problém vybrať.

Čo ma však úprimne mrzí je, že od mnohých ľudí počúvam, že ísť voliť v týchto voľbách je zbytočné. Že vlastne niet koho. Že doba ešte možno nedozrela. Že síce vrany už vyleteli, ale na zmenu je to málo. Príde vraj niečo väčšie. Bude to riadna sila. A tá nás všetkých zachráni.

Možno by namiesto týchto úvah bolo lepšie pozrieť sa do očí ľuďom, ktorí tu posledné roky vytrvalo stáli a vzdorovali. Ľuďom, ktorí to nevzdali a postavili sa tvárou v tvár tejto oligarchisticko-štátnej mašinérii nehľadiac na následky.

Čo im pri pohľade do ich očí chceme vlastne povedať? Počkaj, ešte nie? Ešte nie je tá správna chvíľa?

A kedy nastane? Keď Róbert Fico poklop na svojej 13. komnate definitívne zabuchne?

Teraz najčítanejšie