Denník N

Ako sa stať pravým človekom, vnímajúcim svoj čistý cit?

Je človek skutočne duchovnou bytosťou? Má v sebe naozaj duchovné jadro, ktoré sa v ňom prejavuje citom? Má sa preto riadiť hlavne podnetmi svojho citu a podriadiť im rozumovú zložku svojej osobnosti? Je náš cit, ako hlas nášho ducha skutočne natoľko spoľahlivý, aby sme ho mohli vo všetkom poslúchať?

Ak áno, ako sa potom vyrovnať s tým, že v človeku vznikajú aj city negatívne? Trebárs city nenávisti, závisti, strachu a podobne? Ako sa máme pozerať na tieto negatívne city a aký postoj máme k tomuto všetkému vlastne zaujať?

Odpovede na položené otázky sú nesmierne dôležité preto, aby sme mohli správne kráčať životom, aby sme sa v ňom mohli správne rozhodovať a riadiť tak, ako sa v ňom ako duchovné bytosti správne riadiť máme. A síce svojim citom, ktorý je skutočne hlasom nášho ducha. Hlasom nášho najvnútornejšieho duchovného jadra.

Toto duchovné jadro pochádza z duchovnej ríše a preto je čisté. Nemôže byť nikdy zakalené a prejavuje sa v nás čistým citom.

Čistým citom!

Tohto si je treba byť dobre vedomými. Len čisté a ušľachtilé city sú prejavom nášho najvnútornejšieho, čistého duchovného jadra!

Kde sa v nás ale potom berú city nečisté?

City zakalené a nečisté v nás vznikajú trojakým spôsobom. Za prvé preto, že v sebe nemáme pevného chcenia k dobru. To znamená preto, lebo sme sa vnútorne vydali cestami zlého chcenia.

Za druhé preto, lebo naše myšlienky nie sú čisté. Lebo nedbáme na ušľachtilosť nášho myšlienkového života, ktorý je nečistý.

A za tretie preto, lebo sme sa stali ľuďmi rozumu, ktorý postavili rozum a rozumové zvažovanie na najvyššiu priečku svojej osobnosti. A tento rozum, postavený nad cit v nás obmedzuje všetko ušľachtilejšie cítenie.

Tieto tri veci spoločne, alebo každá z nich jednotlivo majú za následok, že v nás vznikajú city nečisté a neušľachtilé. City, ktoré na jednej strane devalvujú našu vlastnú osobnosť a na druhej strane sa stávajú príčinou mnohého zla, ktoré vykonáme, alebo vyslovíme.

Človek sa teda skutočne má riadiť svojim citom, ale musí to byť cit čistý, pretože ten jediný je prejavom našej najvnútornejšej, čistej duchovnej podstaty.

Zásadná otázka teda zvie: Čo máme urobiť, aby sme jasne vnímali čisté podnety svojho citu a mohli sa nimi vo svojom živote riadiť? Aby sme mohli duchovne napredovať smerom nahor, kráčajúc vo svojom živote cestou, ktorú nám ukazuje naše čisté cítenie?

Ak chceme čistý cit v sebe vnímať, musíme sa postarať o tri veci. Naše chcenie musí byť dobré a čisté. Naše myslenie musí byť tiež dobré a čisté. A svoj rozum nesmieme nikdy stavať na najvyššiu priečku vlastnej osobnosti. Čiže vyššie, ako cit.

Ak je totiž naše chcenie nedobré a naše myslenie nečisté, alebo ak nám vládne rozum, vytvára sa medzi nami a našim čistým citom akoby nečistá bariéra, cez ktorú ho nemôžeme vnímať. Alebo presnejšie povedané, môžeme ho vnímať, ale už len nečisto. A tento znečistený cit, ku ktorého znečisteniu došlo za pomoci nášho nečistého chcenia, za pomoci nášho nečistého myslenia a za nadvlády rozumu je tým, na základe čoho sa potom vnútorne rozhodujeme.

A preto je potom človek schopný urobiť mnohé nedobré veci. Jeho vnútornými pohnútkami k tomu však nie je hlas pravého, čistého citu, ako sa mylne domnieva. Je ním naopak cit nečistý, ktorý vznikol za spoluúčasti jeho nečistého chcenia, nečistého myslenia a nadradenia rozumovej zložky svojej osobnosti.

Kľúčom k očisteniu cítenia je teda zachovávanie čistoty nášho citového a myšlienkového chcenia, pretože len tak sa náš vnútorný život stáva čistým a vo svojej čistote môže nájsť spojenie s našou najvnútornejšou, čistou duchovnou podstatou, ktorou sa už potom môže nechať bez obáv viesť.

Avšak nedbalosť v zachovávaní čistoty nášho vnútra z nás robí ľudí nečistého vnútorného života, ktorých čisté city sú zakalené. A tomu potom nevyhnutne zodpovedá aj všetko naše vonkajšie jednanie.

V evanjeliách je predsa napísané:

Plemeno vreteníc, ako môžete hovoriť /konať/ dobré veci, keď ste sami zlí? Lebo čím je srdce /vnútro/ preplnené, to hovoria aj ústa. Dobrý človek vynáša z dobrej pokladnice /z čistého a ušľachtilého vnútorného života/ dobré veci, ale zlý človek vynáša zo zlej pokladnice /z nečistého a neušľachtilého vnútorného života/ zlé veci.

Kľúčom ku konaniu dobra, alebo zla je teda čistota, alebo nečistota nášho vnútorného života. Jeho čistotou nadväzujeme spojenie s vlastnou, čistou duchovnou podstatou a stávame sa ľuďmi. Jeho nečistotou však kalíme svoje cítenie a stávame sa služobníkmi zla. A potom zo zlej pokladnice svojho vnútra vynášame iba veci zlé.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie