Denník N

Umenie odchodu

Ak existuje v politike niečo, čo majú pravica a ľavica na Slovensku, alebo akýkoľvek iný politický tábor spoločné, tak je to bezpochyby lepidlo, ktorým sú politici prilepení ku svojej stoličke.

Relatívne krátke politické dejiny samostatného Slovenska sú plné príkladov politikov, ktorí nevystihli správny moment na odchod do dôchodku a to bez ohľadu na to, akú vysokú funkciu predtým zastávali. Naopak tých, ktorí vystihli čas na politický odpočinok, je úplne minimum.

Okrem osobného zlyhania však tento problém siaha ešte o čosi hlbšie. Vypovedá totiž aj o našom politickom systéme, kde si jednotlivci (schválne nepíšem osobnosti) častokrát pripisujú oveľa vyššie postavenie, ako im vyplýva z ich funkcie. Osobnosť politika sa tak stáva nielen významným faktorom volebného (ne)úspechu, ale postupne nás vedie k presvedčeniu, že politická moc je v rukách len veľmi malej skupiny jednotlivcov. Odtiaľ je to už len kúsok k spochybňovaniu demokracie!

Jeden z príkladov toho, aké silné postavenie majú jednotlivci v našej politike, môžeme nájsť v straníckom systéme. Strany dlhodobo stavajú svoju propagáciu na osobnosti lídra, v prípade väčších strán niekedy na skupine lídrov. Zašlo to až tak ďaleko, že už aj v NR SR máme strany, ktoré majú v názve meno lídra a používajú ho ako marketingový nástroj. Predstavme si však, aké riziko prináša demokracii situácia, keď sa do parlamentu dostane 13 neznámych ľudí, ktorí sú zvolení len vďaka jednému „lídrovi.“ Vlastne si to ani predstavovať nemusíme. Bohužiaľ.

Vítam preto aspoň tú časť nového zákona o stranách, ktorá sa snaží oslabiť pozíciu strán jedného muža. Nechápem len to, prečo s týmto zákonom prišiel práve Mgr. Danko. Samozrejme, SNS  nemá v názve jeho meno alebo niektorý z vymyslených titulov a má vo svojich radoch aj ďalších známych politikov ako napr. Hrnka (zase bohužiaľ). Odlišuje sa však svojím fungovaním od iných strán jedného muža? Podľa všetkých indícií  totiž ide o prípad, kde je predseda silne prilepený ku svojej stoličke a svojím odchodom by spôsobil rozpad a zánik strany. Vidieť to aj na kauze z posledných týždňov, po ktorej by každý rozumný politik z akejkoľvek straníckej, vládnej či inej funkcie už dávno odstúpil.

To, že tak Mgr. Danko neplánuje urobiť, svedčí o jeho vnútornom nastavení. To, že ostáva ako predseda SNS, svedčí o tom, akí ľudia túto stranu tvoria. To, že ostáva ako predseda parlamentu, však svedčí o politickej kultúre a mentálnom nastavení, ktoré na Slovensku máme. Už to totiž nie je len o strane jedného muža. Je to o tom, že jeden jediný človek, ktorý je podľa všetkých indícií preukázateľný podvodník, je prilepený k stoličke druhého najvyššieho ústavného činiteľa. Smutne to v nedeľu zhrnul Erik Tomáš, ktorý povedal, že koalícia predsa nepadne kvôli nejakej rigoróznej práci. Poslanec SMERu však už tradične nepochopil, že v tomto prípade nikto nevyžaduje rozpad koalície ani pád vlády. Čo ľudia vyžadujú je, aby sme sa nemuseli hanbiť za to, že predseda parlamentu nielenže zjavne odovzdal plagiát, ale dlhodobo o tom klame a útočí na všetkých naokolo. Na to netreba rozpad koalície. Stačí vymeniť predsedu parlamentu, čo by vo vyspelej krajine nemal byť najmenší problém.

Našťastie postupne získavajú v politickom súboji cenné body aj strany, ktoré nie sú len o jednom človeku a nezabúdajú, že sa zodpovedajú najmä občanom (napr. Progresívne Slovensko). Predstavujú tak aspoň svetielko nádeje, že (politická) slušnosť na Slovensku má ešte budúcnosť.

Mgr. Danko obhajuje svoje zotrvanie vo funkcii tým, že bol zvolený z vôle ľudu. Ani jeho voliči však nevedeli, že si okrem iného vymýšľa tituly pred meno. Ak si je teda taký istý svojou pravdou, mal by spraviť správnu vec a nechať rozhodnúť voličov, či chcú slušné Slovensko alebo klamstvá o vymyslených tituloch.

Teraz najčítanejšie