Denník N

Nie ja Dunaj ako Dunai – Nepál, Dolpo

Sorry za pauzu v blogoch z USA (ak ste sa nebodaj tešili do sľúbeného Grand Canyonu alebo Zionu…), ale ešte čerstvý Nepál mi nedá nedá nepísať o ňom. Takže najodľahlejšia časť Nepálu, Dolné a (kvôli menšiemu blúdeniu) trochu aj Horné Dolpo. Ak ste na treku v Nepále ešte neboli, zhodne s ostatnými členmi výpravy ako úvodný trek neodporúčam. Napriek tomu, že trek je to nádherný a zažijete nielen úchvatné scenérie, ale aj osobitnú kultúru tibetských osadníkov, jačie karavány ako z filmu Himalaya (ten sa tu odohráva), budhistické i „Bon“ gompy. Začnite s niečím ľahším – napr. „okolo Manaslu“ (Annapurna je už fakt, ako hovorí náš sirdar Pemba, „coca cola trek“)

Camp K2. Kokosový kmeň. Geriatrix.

… Kontraindikácie: Pri citlivých povahách sa neodporúča používať v nadmorskej výške nad 5000 m.n.m. z dôvodu možných halucinogénnych predstáv v spánku o teplej posteli, o obývačke, o vlastnej žene, o cudzej žene, o dobrom hovädzom steaku… a o všetkých svetských potechách v živote, ktoré konzument nechal doma pred výstupom do tejto riti.

… toto som okrem iného mal napísané na kokosových tyčinkách, ktorými ma vybalila na cestu kamoška Zuzana, tiež členka nášho športového klubu s názvom Geriatrix. A veru hodili sa a chutili. Vo výške nad 4000 mnm sme strávili zhruba 12 dní a hoci sme mali výborného kuchára (boli aj steaky), proteíny sa zišli…

Kuchár Gelsen varil buď v takýchto búdach alebo v kuchárskom stane

Nuž ale poporiadku, stručne. Ak chcete do Dolpa, musíte z Káthmandú letieť do Nepalgunju na hranici s Indiou do tepla a potom už do zimy minivrtuľovým lietadlom do Juphalu.

Atmosféra Indie v Nepalgunje
Let do Juphalu absolvujete s takýmito fešákmi, ktorí s otvorenými dverami, v rifliach a šiltovkách vedia trafiť na zhruba päťstometrovú pristávaciu dráhu medzi štvortisícovkami

Odtiaľ do Dunaia, správneho strediska Dolpa s niekoľkými stovkami obyvateľov – odporúčam zbehnúť pešo (zhruba tri hodiny) a nie Jeepom (asi päť dní pred naším návratom sa v zrútenom Jeepe v rieke utopilo 11 miestnych). Tam ešte je aj teplá voda a stanujete v dedine.

… fakt nie je Dunai ako Dunaj

Inak Nižné Dolpo sa dá okruhom zvládnuť za 12 – 13 dní a musíte prejsť dva vyše päťtisícové priesmyky, my sme však plánovali zájsť až do Jomsonu, čo už je pri Annapurne a v podstate v Dolnom Mustangu. Cestou nás čakali ďalšie tri priesmyky, nakoniec sme sa však vrátili do Dunaia a z plánovaných priesmykov boli nakoniec tri, z toho jeden neplánovaný a jeden „netrafený“.

Inak neplánovaný priesmyk na hranici Horného a Dolného Dolpa,,, kone s jazdcami nie sú výnimkou ani v týchto výškach, prvý zasnežený kopec zľava je Dhaulágirí

Blúdenie v Hornom Dolpe však stálo za to – jačie karavány by sme zrejme nevideli a prekračovanie ľadovcových riek naboso by sme nezažili tiež. Na našej ceste boli dve zastávky, kde sa fakt oplatilo mať rest day a, ako hovoria bratia Česi, „jen tak bloumat“.

Ako cez rieku nám ukázali jaky (resp. samce yak a samice nak)

Prvý rest day – Jazero Phoksundo

Sprievodcovia uvádzajú, že ide o druhé najväčšie jazero v Himalájach s neuveriteľne modrou farbou z ktorého vyteká rieka s najväčším vodopádom v Nepále, Zrejme neklamú, naozaj neuveriteľne modro tyrkysovú farbu jazera bez váhania potvrdzujem. Cesta k jazeru z Dunaia vyžaduje dve noci na prespanie (cestou sú aj zariadenia nazvané „hotel“, čo sú aj na nepálske pomery vskutku nednoduché kutice na prespanie) a sú skupiny, ktoré idú na týždňový trek len sem.

Toto nie je fotoshop, toto je realita… Farba jazera je spôsobená nielen klasickým lomom svetla, ale aj takmer chýbajúcim životom v jeho dvojstupňovej vode

Pri jazere je dedina s názvom Ringmo a jej obyvatelia sú nielen budhisti, ale aj vyznavači „Bon“, čo je archaický, takmer animistický a šamanistický typ „náboženstva“, ktorý má s budhizmom spoločné len podobné obrady. Asi kilometer od dediny je aj Bon  „Tshowa Gompa“ kláštor s dvoma lámami, ktorí že vraj za primeraný poplatok „do ceremony for you“. V čase našej návštevy však boli na cestách a plnili si svoje pastoračné povinnosti.

Podvečerné Ringmo
Farby večera
Farby rána

Presun do dediny Dho Tarap bol plánovaný na dve noci a tri dni, nakoniec to trvalo o dve noci a tri dni dlhšie. Cestou jaky, naky, kone, trochu snehu a málo ľudí.

Cestou bo priesmyku Bagala La sa začalo trochu mračiť…
… potom takto (tie čierne bodky sú jaky na presune do nižších polôh pred zimou)
… a ráno potom takto…
… a takto

Druhý rest day – Dho Tarap

Do dediny Dho Tarap (znamená to niečo ako Dolný Obchod s koňmi) sme sa teda dostali cez neplánovaný priesmyk z Horného Dolpa, kde sme stretli dvoch jazdcov, z ktorých jeden sa vykľul známy nášho sirdara (šéfšerpu) Pembu a druhý bol kmeňový starešina (teda ja som si ho takto v duchu nazval). Čo je ešte dôležité, mali so sebou čínske pivo i rakši, čo bolo celkom fajn, lebo nás čakal štvorhodinový zostup do dediny.

Starešina
Brat a dcéra mnícha Sonama, u ktorého sme dve noci prespali, vzadu naši koniari, vpravo pec, ktorej sa raz začas podarilo chytiť ťah a nedymila

V Dho je dôležitých päť vecí – zvládnuť zimu (4100 mnm), kšefty s čínskymi Tibeťanmi, motorky, kone a jaky. Atmosféra tejto dediny s osamelými domčekmi a niekoľkými gompami je však vskutku výnimočná a pripomína náladu už spomínaného filmu Himalaya.

Motorka – že vraj z Číny
Kone a ďalší starešinovia
Jaky na fototermíne
To nie je požiar, to je len dym z jačích hovien v pieckach

Z Dho sme sa potom niekoľkými na seba nadväzujúcimi kaňonmi po cestách, ktoré zrazu doslova mizli pod nohami, prípadne z mosta cez rieku sa stal rebrík, vrátili do Dunaia. Letenky sa podarilo prebookovať, takže vrtuľový zážitok i indický Nepalgunj sme zažili ešte raz. Sprcha i uteráky v Káthmandú potom dostali zabrať – potoky, jazero, vlhčené utierky a ranná teplá washing water prach zmyjú len čiastočne. Ale zážitky stáli za to… vrátane môjho konského výletu v Dho, kde som rozklusal koňa až na ceste domov, odkiaľ sa už nechcel hnúť.

Pálenie rakshi, čo je vlastne riedená detvianska rožovka
… ďalšie fotky bez slov …
… toto by si zaslúžilo nejaký názov, ale neviem aký …

A na záver ešte niekoľko fotografií od nášho vedúceho výpravy Maroša Kováča. Je určite lepším a lepšie vybaveným fotografom ako ja, o čom okrem iného svedčí aj niekoľko ním vydaných fotokníh. Posledná „dvojkniha“ názvom „Dhaulágirí – Biela hora a Makalu – Čierny obor“ s podtitulom „Z klenotnice nepálskych trekov“ s textom Juraja Kuniaka (vrele odporúčam) vychádza v týchto dňoch.

Teraz najčítanejšie

Jan Hrubala

K ľuďom, ktorých poznáme len z televízie alebo webových stránok, si rýchlo vytvárame vzťah. Na diaľku sa ľahko miluje i nenávidí. Vzťahujeme sa k predstavám, ktoré sme si o nich vytvorili, nie k reálnym ľuďom. Aj preto je dôležité cestovať, poznávať ľudí, o ktorých si myslíme, že sú nám nepodobní poznávať ich zblízka, tak zblízka ako to len ide. Vtedy sme schopní precítiť, čo všetko máme spoločné. Rozumieme čím žijú, v čom potrebujú pomôcť, čo sa od nich môžeme naučiť, vtedy sa stávajú súčasťou našich životov a my súčasťou ich životov... Toto napísal Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie Partners for Democratic Change, ktorá mi vydala môj zatiaľ jediný "cestovateľský výstup" - minidenník na rozdávanie s názvom "Happy Home" z jedného nepálskeho sirotinca, ktorý som podpísal ako Ever Land. Nemám k tomu čo dodať. Snáď len to, že v opisoch zážitkov z cestovania som sa rozhodol po rokoch pokračovať - možno to zaujme a inšpiruje. Nielen k tomu, kam ísť, ale aj "ako ísť". Moja práca s cestovaním nemá nič spoločné. Ako sudca riešim na špecializovanom súde prípady najzávažnejšej kriminality, ale tento blog o práci nebude . Hoci teda, cestovateľské zážitky vskutku pomáhajú každému, kto pracuje s ľuďmi.