Denník N

Nepodliehajme nenávisti k cudzincom

O utečencoch a mojich spomienkach

Prednedávnom mi vydavateľstvo Ikar umožnilo preložiť krátku knižku lyrizovanej prózy od známeho z Afganistanu pochádzajúceho autora Khaleda Hosseiniho s prekrásnymi ilustráciami výtvarníka Dana Williamsa. Kniha sa volá Morská modlitba a vyjde začiatkom roku 2019. V jej úvode otec rozpráva synovi o svojom detstve, o tom, ako si s bratmi kládli v lete matrace na strechu domu na rodinnej farme, spomína aj na život v meste a atmosféru veľkého trhoviska nazývaného súk. Príbeh sa odohráva v Sýrii, ale rozprávanie a ilustrácie vo mne prebudili intenzívne spomienky na to, ako v mojej ranej mladosti strávila naša rodina pol roka v irackom Bagdade. Prišli sme tam za otcom, ktorý na tamojšej univerzite prednášal geológiu. Aj my sme si rozkladali ležadlá na streche, pretože sa odtiaľ dali nádherne pozorovať hviezdy. A súk, čiže trhovisko, bolo mimoriadne pôvabné miesto, kde sa dalo nájsť všetko, od korenia po drahé látky, koberce a zlato. Trhovníci nás nezáväzne pozývali do svojich obchodíkov, hostili nás silným arabským čajom so siedmimi kockami cukru a ak sme niečo kúpili, zvyčajne sme ešte dostali aj darček navyše. Bontónom bolo zjednávať cenu, ak by sme tak neurobili, bola by to pre trhovníka urážka. Pripomenula som si, ako raz taxikár „uniesol“ celú našu rodinu do svojho domu, aby nám ukázal, ako žijú. Sedeli sme potom s členmi jeho rodiny okolo veľkej nádoby s chutným aromatickým jedlom, ktorého hlavnou zložkou bola ryža. Rodina sa s nami podelila o svoj obed. A keď sme boli niekde na výlete, miestni výletníci nás takisto ponúkali kávou, čajom a zaujímavými sladkosťami. Samozrejme, našli sa aj muži (no nie tí vzdelaní), ktorí mali voči ženám trochu iný postoj. Keďže som chcela mať pokoj od dotieravcov, najradšej som sa pohybovala v spoločnosti svojho arabského kamaráta Rijáda. Pekné chvíle som prežívala aj s kamarátkou Lejlou, ktorá bola rovnako stará ako ja. Nikdy nezabudnem na to, ako som jej pochválila šaty, a ona odvetila, že sú moje a skutočne si ich chcela vyzliecť a darovať mi ich. Zistila som, že aj takáto žičlivosť je súčasťou arabského bontónu, takže som už všetko nevychvaľovala. Skrátka, s mnohými tamojšími ľuďmi som sa zblížila a napriek niektorým kultúrnym odlišnostiam som si obľúbila väčšinu irackých obyvateľov. Život tam plynul tak, ako je to znázornené na úvodných obrázkoch Hosseiniho knihy. Potom sa však všetko zmenilo. Pôvodné krásne historické pamiatky by človek v Iraku hľadal len ťažko, padli za obeť bombardovaniu. A tak to bolo aj v Sýrii. Syn rozprávača príbehu sa stal svedkom násilností, bombardovania, hrôzy, pred ktorou sa celá rodina musela vydať na útek. A tak sa ocitajú na brehu, kde čakajú na príchod lode a budú vydaní napospas nevyspytateľnému moru a ľuďom, pre ktorých nie sú vítaní. Otec sa modlí, aby more ušetrilo jeho syna, pretože je to preňho ten najcennejší poklad. Morskú modlitbu inšpiroval príbeh Alana Kurdiho, trojročného sýrskeho utečenca, ktorý sa v septembri 2015 utopil v Stredozemnom mori, keď sa jeho rodina usilovala nájsť bezpečie v Európe. Kniha je venovaná tisícom utečencov, ktorí sa utopili v mori na úteku pred vojnou a prenasledovaním. Väčšina ľudí, ktorí sú na úteku, tak nerobí z ekonomických dôvodov. Utekajú pred násilím, ktoré tam pomohli rozpútať mocenské záujmy civilizovaných krajín, ako aj pred suchom a neúrodou – dôsledkami klimatických zmien, ktoré sme svojím konzumným spôsobom života privodili my všetci. V poslednom čase mám problém chodiť medzi ľudí. Všade sa reč zvrtne na utečencov a väčšina ľudí o nich hovorí s nenávisťou. Nech sa len pekne utopia v mori a zožerú ich žraloky. Takéto slová ma desia. Som veriaca a všetci okrem teroristov a násilníkov (ktorých je nepatrná menšina a niektorí násilníci takto zdiveli v dôsledku prekonaných útrap) sú moji blížni. Sme deťmi toho istého Boha, hoci ho nazývame rôznymi menami. Samozrejme, aj ja som mierne nervózna v lietadle alebo v tlačenici, ale takéto pocity nás neoprávňujú k nenávisti voči ľuďom, ktorí prešli pre nás nepredstaviteľným utrpením a hľadajú útočisko. Naša krajina zjavne ešte nie je pripravená otvoriť sa voči iným kultúram a prijať utečencov, mali by sme im však pomáhať aspoň tak, ako je v našich silách. A uvedomiť si, že nenávisť zabíja. Nemusí pritom ísť o teroristický útok, tento negatívny cit zabíja nás samých zvnútra. Naše duše a srdcia, ktoré stvoril Boh a pre našu spásu zoslal a obetoval svojho Syna. O ktorom John Clare v básni Cudzinec napísal: „On sám však stále bol len ktosi cudzí,/osamotený v bolesti a núdzi.//Nik nevedel, čo vlastne stalo sa,/no pohŕdanie, to tu bolo hneď./ Bez dôkazov bol každý žalobca,/ no predsa „vinný“ znela odpoveď./ Bol bez hriechu, no svojím utrpením/prekonal muky všetkých hriešnych pred ním.“  https://jana-balikova.netlify.com/

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jana Báliková

Mám 67 rokov a už viac ako štyri desaťročia sa venujem prekladom beletrie z angličtiny, pričom uprednostňujem poéziu. Vyšlo mi 15 preložených básnických titulov, medziiným Poe, Browningová, Kipling, Yeats, Tennyson, Donne.