Denník N

Zásadná otázka Andreja Kisku: chce sa mu vôbec?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Moc leží na chodníku, objednávka existuje. Ľudia však nebudú čakať večne.

Prezident Andrej Kiska najprv oznámil, že sa nebude uchádzať o znovuzvolenie a zatiaľ čo niektorí boli sklamaní, vo všeobecnosti sa to akosi očakávalo. Až tak nevyzeral, že ho to až tak baví.

Potom, pravda, prišiel marec 2018, vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a masové protesty. Andrej Kiska musel konať, či chcel, či nie. Zdalo sa, že ho to prebralo z príjemného dojazdu vo funckii, ba dokonca, že si uvedomil, že on je ten, kto s tým môže niečo urobiť. 

Nie je to prelomová myšlienka, určite ju už počul. Mandát by mal, ukázalo sa, že existuje aj spoločenská objednávka. Námestia boli plné ľudí, ktorých spájalo presvedčenie, že nestačí udržiavacia politika. Potrebná je zmena, ktorá znamená slušnú politiku, právny štát a zodpovednosť. Iste, floskule, ale zrazu ich vedel každý zhmotniť a stotožniť. Pre mnohých sa prirodzeným nositeľom tejto myšlienky stal práve Andrej Kiska.

A Andrej Kiska pôsobil dojmom. Pôsobil dojmom, že si uvedomil situáciu, v ktorej sa ocitol, aj očakávania, ktoré z nej vyplývajú. Vyzeral úprimne otrasený, rovnako ako ľudia na námesiach.

Najprv vyhlásil, že hoci sa nebude uchádzať o znovuzvolenie, naďalej chce byť aktívny vo verejnom živote. Na Pohode išiel ešte ďalej, povedal presne toto: “Urobím všetko, čo je v mojich silách. Sme parlamentná demokracia, treba prevziať moc.” Nedalo sa to interpretovať inak, než tak, že sa chystá vstúpiť do straníckej politiky. 

Môže sa nám to páčiť alebo aj nie, v každom prípade by to bol game changer, prialo mu prakticky všetko: pozíciu mal, spoločenská objednávka existovala, existovalo aj ono bájne momentum.

O pripravovanej strane sa začalo hovoriť úplne otvorene. Písalo sa o nej, vyjadrovali sa k nej ostatní politici. Pochopiteľne; pre všetkých bolo dôležité, či, ako a kedy strana vznikne a ako bude vyzerať. Niektorí boli nervózni, niektorí hovorili, že nervózni nie sú, iní to hrali na to, aby boli nablízku. Špekulovalo sa aj o tom, že by Andrej Kiska mohol vstúpiť do niektorej z už existujúcich strán.

Medzitým dostal Andrej Kiska možnosť ochutnať, ako vyzerá úprimný stranícky život, fajnšmekri si spomenú na kauzu zašpineného lietadla a faktúr. Mal možnosť zistiť, ako taký stranícky boj vyzerá: ešte do tej politiky ani nevstúpil, a už sa začala preventívna antikampaň.

Prezidentova popularita začala klesať, klesala a klesá naďalej. Populárnejší je už aj Peter Pellegrini, ktorého najlepšie vystihuje to, že len jednoducho existuje. Nové strany, ktoré sú odpoveďou na rovnakú objednávku (pravda, s oveľa menšími ambíciami), medzitým stúpajú. V novembri v prieskumoch prvýkrát dosiahli 5%. Samozrejme, sú to len prieskumy, ale slovami klasika, dôležitý je trend.

Lenže so stranou Andreja Kisku sa akosi nič nedialo a ani nedeje. Po Pohode prišlo leto, začala sa jeseň, prezident sa mal vyjadriť po komunálnych voľbách a aj sa vyjadril: konkrétne, že sa vyjadrí v bližšie nešpecifikovanej, ale pravdepodobne blízkej budúcnosti. Ešte raz. Jeho popularita klesá, miesto pomaly zaberajú iné strany, on nič nerobí. Vyvolal očakávania, teraz si ich akoby uvedomil a — môžeme ďalej čakať, či, kedy a ako sa vyjadrí.

Kľúčová otázka je takáto: chce sa mu vôbec?

Spoločenská objednávka totiž stále existuje. Stále existuje veľká skupina ľudí, ktorí dávajú jednoznačne najavo, že so smerom a štýlom súčasnej politiky nie sú spokojní. Doba je tekutá, málokto s istotou vie, koho bude voliť, niektorí sú radi, že sa nemusia rozhodovať teraz. Niečo bude inak. Ale ako inak? Moc leží na chodníku, stačí ju zodvihnúť —  a stále tam leží. 

Andrej Kiska v tejto situácii pôsobí dojmom človeka, ktorý nevie, či sa mu chce. Nevie, či sa mu do toho vôbec chce ísť. Skúsil, zistil, čo to obnáša, nepáči sa mu to. Odštartoval, zastavil sa. Zarazil sa. Fíha! To takto to tam vyzerá? No ja neviem. Momentálne pôsobí dojmom človeka, ktorého treba dotlačiť do toho, aby vôbec začal niečo robiť. Jeho strana sa čoraz viac podobá tej Schrödingerovej.

Dá sa tomu rozumieť; jasné, je to špina, navyše je to len začiatok: do straníckej politiky nestačí len vstúpiť a potom tam byť. Je to každodenná robota, 24 hodín denne a 7 dní v týždni, únavná a často frustrujúca. Je o kompromisoch, o spolupráci aj s tými, s ktorými spolupracovať nechceme. Nie je to prezidentovanie, voľby nie sú každých päť rokov a potom dlho pokoj; kampaňuje sa stále, lebo vždy sú nejaké voľby. Nie je to reprezentatívna funkcia, ide o moc a tak to aj vyzerá. Také nasadenie si to aj vyžaduje. Vstúpiť tam nestačí, je to len štart maratónu. S neistým výsledkom.

A tak opäť tá istá otázka: chce sa Andrejovi Kiskovi vôbec? Moc visí tak nízko ako už dávno nie, ale ťažko ju niekto zodvihne, keď pri tom leží (to som nevymyslel ja).

Navyše, nie je to otázka len tak z dlhej chvíle: voľby budú najneskôr v marci 2020, do Vianoc sa nestane nič a po Vianociach ostáva rok. Všetci — voliči, sympatizanti, ale najmä politici, ktorých sa to týka — majú právo vedieť, či a čo ide robiť. Musia sa zariadiť; nenechať ich čakať je aj otázka slušnosti.

Andrej Kiska je momentálne ako človek, na ktorého rozhodnutie všetci čakajú, on by ho však najradšej nerobil a čím väčší tlak naňho vyvíjajú, tým viac váha. Ponúka sa ďalšia otázka — hodí sa vôbec na to, do čoho sa najprv pustil, potom nepustil a teraz uvidí, či sa pustí? Ak nie, nie je to hanba, len to treba povedať. Prežijeme; my, voliči Rada Procházku, sme zvyknutí.

Samozrejme, Andrej Kiska môže čakať aj naďalej. Už o chvíľu to však môže dopadnúť aj tak, že keď sa nakoniec rozhodne, nikoho to už zaujímať nebude. A moc zodvihne niekto úplne iný.

Disclaimer: tento text nesponzoruje žiadna strana, o ktorej si myslíte, že ho sponzoruje. Ani tie ostatné. Nie je súčasťou žiadneho plánu. Žiaden plán neexistuje.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie