Umlčaní, ale aj tak budú vypočutí

To je však osud asi mnohých investigatívcov. Ich práca kvôli našej povrchnosti nie je až taká príťažlivá ako texty publicistov a komentátorov, ktorým stačí na vyjadrenie názoru menej priestoru, zrozumiteľnejšie formulované posolstvá a občas aj bulvárne titulky.

Fotografia ako úvod

Po vražde talentovaného novinára som hltal každý komentár, ktorý súvisel s jeho vraždou a osobou. Čítal som vyznania jeho kolegov, kamarátov, žiakov, a aj nezainteresovaných ľudí. Jeden z najsilnejších textov som objavil na portáli Denníka N. Jeho autorom bol český spisovateľ Ján Němec. Text sa volal Zložka X.

Jeho nosnou témou bola fotografia. Obrázok zaľúbenej dvojice, Jána a Martiny. Ján Němec vtedy napísal, že túto fotografiu si na celý život ukladá do Zložky X vo svojom počítači, pretože tento priečinok mu slúži ako archív artefaktov zo života, ktoré nechce stratiť.

Český spisovateľ vtedy tiež napísal:

„Iste ste tú fotku videli, objavila sa na väčšine spravodajských serverov. Zdá sa, že pochádza z rodinnej oslavy. On má na sebe bielu košeľu s čiernou kravatou, ona tmavé šaty. On ju jednou rukou objíma, ona opiera svoju hlavu o tú jeho. On vyzerá ako správny muž, ona vďaka červeným lícam a vlasom pripomína dievčatá z obrazov holandských majstrov. Obaja hľadia priamo do objektívu a usmievajú sa. Keby som mal k tejto fotke napísať sprievodný text bez ohľadu na kontext, v ktorom ju dnes vidíme, znel by takto: Život pred sebou“.

Autorove vety ma zasiahli, pretože úplne rovnako som nazeral na predmetnú fotografiu zamilovanej dvojice aj ja. Mladý pár mal všetko pred sebou, no napriek tomu ruka vraha ich životy ukončila. Motívom tohto skutku bolo umlčanie. Umlčanie pravdy.

Smrť ako jadro

Smrť  v mojom blízkom okolí ma úplne ochromuje, v tom širšom vyvoláva ľútosť. Vraždu v bezprostrednej blízkosti som našťastie nemusel nikdy psychicky spracovávať. Zlomilo by ma to a asi by ma zožierala túžba po pomste. Vraždy v správach ma tiež šokujú, no tá Jánova a Martinina ma ochromili akoby sa to stalo niekomu z mojich blízkych priateľov, hoci sme sa nikdy nestretli.

Paralyzovalo ma to, pretože ani v tých najtemnejších predstavách by som neveril, že to môže zájsť až tak ďaleko, teda až za hranicu života. Pred vraždou Jána Kuciaka a jeho partnerky bolo nepredstaviteľné, aby si niekto objednal vraždu novinára, hoci by aj pravda, ktorú odhaľoval, ohrozovala záujmy aj toho najpotenciálnejšieho objednávateľa.

Neveril tomu ani sám Ján Kuciak, čo potvrdzujú aj jeho rodina, kolegovia, učitelia a priatelia. Ich spomienky, pohľady a názory sa stretli v knihe Umlčaní, ktoré do jedného celku spojili Jánovi kolegovia, a to nielen z portálu Aktuality.sk. Celý autorský proces koordinoval Jánov priamy nadriadený Marek Vagovič, ktorý mal na starosti aj celkovú redakciu textu.

Na konci ich úsilia je kniha Umlčaní, ktorá je autentickým príbehom Jána a Martiny. Autori zmapovali ich životy od narodenia, až po ich násilnú smrť. Keď som knihu po prvýkrát otvoril, zvládol som si pozrieť iba fotografie, ktoré ich príbeh ilustračne dopĺňajú. Rozľútostilo ma to, a to aj napriek tomu, že nie som nejaká sentimentálna cintľavka.

Na druhýkrát som už knihu nepustil z ruky, hoci z jednej polovice textu priam sršia emócie (druhú časť knihy tvoria odhalenia Jána Kuciaka zasadené do politických súvislostí). Zrazu vám pred očami ožíva človek, resp. dvaja mladí ľudia. Čitateľ dostáva kompaktný obraz ich mladých, no napriek tomu napĺňaných životov. Ján a Martina pochádzali zo skromných pomerov, no svojou cieľavedomosťou sa dostávali stále bližšie k svojim snom.

Obidvaja využili svoj prirodzený talent pre bádanie a odhaľovanie skutočností. Martina sa stala archeologičkou a Ján postupne rástol na hviezdu investigatívnej žurnalistiky. Kolegovia sa v knihe vyjadrujú o jeho práci s veľkým rešpektom. Bol podľa nich dátovým analytikom novej éry, ktorý dokázal držať krok s bielymi goliermi prvej ligy.

Podľa Mareka Vagoviča, aj napriek Jánovej práci na citlivých a závažných kauzách, sálal z neho až neskutočný pokoj, sebaistota aj pokora zároveň. Kuciakove výstupy boli podľa neho vysokou školou modernej investigatívy 21. storočia a novinár jeho kalibru by sa nestratil ani v renomovaných zahraničných médiách.

Pocta ako záver

Každému súdnemu človeku je jasné, že táto kniha je poctou. Za normálnych okolností by nikdy nevznikla. Normálnosť sme však opustili práve v ten deň, keď boli Ján a Martina zavraždení. Zatvrdnutí, zadubení a citovo vyprahnutí ľudia môžu tvrdiť, že táto kniha je ďalšou vrstvou politizácie tejto udalosti.

Títo ľudia môžu ďalej blúzniť o sprisahaniach a tancovaní nad hrobmi, oháňajúc sa argumentmi, že majú právo mať na udalosti vlastný názor. Zabúdajú však pritom, že relativizácia a legitimizácia zla nikdy nebude demokratickým názorom. Vždy to zostane iba obhajobou zla.

Obrazy dobrých životov Jána a Martiny tú však zostanú prítomné navždy. Verím v to. Kuciakova práca zanechala hlbokú stopu. Sám odhalil množstvo zásadných káuz, ktoré sú zmapované aj v knihe Umlčaní. Jeho vražda a vražda jeho snúbenice pohli Slovenskom a my by sme na túto ich nedobrovoľnú obetu nemali zabudnúť.

 

Marek Vagovič a kolektív: Umlčaní (Príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej), Ringier Axel Springer SK, 2018