Regionálne zrkadlo politike

Politicky opustení. Podľa Johannesa Hillje nezáujem politikov a médií o denno-denný život celých skupín voličov a ich reálne problémy stojí za rozšírením populizmu, xenofóbie a extrémizmu. Vytvorila sa skupina „politicky opustených“ ľudí, ktorí nemajú inú možnosť, než hľadať alternatívu voči súčasnému nezáujmu elity. Ich problémy sú „primárne sociálno-politicky zakorenené, ako napr. nízke mzdy a zhoršujúca sa sociálna a dopravná infraštruktúra“. Hillje navrhuje zmeny v týchto oblastiach:

• solidarita so súčasnými obyvateľmi ako podmienka solidarity s prišelcami,
• infraštruktúra ako nástroj podpory rovných príležitostí,
• posilnenie štruktúr cez prítomnosť politických strán na lokálnej úrovni,
• spoločensky kompatibilné štrukturálne zmeny,
• dôvera a asertívnosť smerom k populizmu.

Autor skúmal pravicový extrémizmus v Nemecku a Francúzku, ale myslím, že jeho závery sú platné všeobecne.

Slovenská paralela. Slovenskí reformátori a údržbári zdôrazňovali národné úspechy a ignorovali vytváranie skupín, ktoré reformami príjem strácali. Propagovali sa pozitívne agregátne čísla o malej a kupónovej privatizácii, vytváraní domácej kapitálotvornej vrstvy, raste HDP, šetrení, dôchodkovej a zdravotnej reforme a poklese miery registrovanej nezamestnanosti. Medializovaní sociológovia a ekonómovia zabudli hovoriť aj o negatívnych dopadoch šetrenia na chudobných a postupne aj na strednú triedu. Odpoveďou na zaostávajúce regióny hlavne východného Slovenska a Banskej Bystrice (ale aj iných území), obraté o možnosť využívať svoje zdroje rastu – pôdohospodárstvo, potravinárstvo, cestovný ruch, ale aj sofistikovanejšie využitie surovín, ľahké strojárstvo, informačné a komunikačné technológie sa stalo – nedá sa, ste mimo úspešného prúdu. Vo výsledku sa zdá, akoby sa Slovensko stávalo územím pre dovoz menej kvalifikovanej sily zo zahraničia a vývoz vlastnej pracovnej sily do zahraničia (remeselníci, opatrovateľky, ale aj vysokokvalifikované profesie).

Zvykli sme si. Lákavou reakciou na choroby slovenskej ekonomiky je zvyknúť si a nájsť si svoju cestičku v existujúcom systéme. Ak produkčná funkcia hospodárstva pozostáva zo správy, kapitálu, práce a zeme, tak:

• v správe spoločnosti sme si zvykli na to, že každý zo správcov funguje úzko v svojich kompetenciách podľa často nezmyselných noriem, odtrhnutý od potrieb života, ale v „súlade so zákonom„;
• v kapitáli sme si zvykli na organizovanú podporu (vrátane z európskych fondov) niekoľkých firiem pôvodne zviazaných s divokou privatizáciou, veľkých zahraničných investícií (pre ktoré niekedy dovážame ľudí zo zahraničia) a tvrdé podmienky pre ostatné, zvlášť menšie domáce firmy;
• v práci sme si zvykli na zhoršujúcu sa kvalitu verejných služieb (infraštruktúr), mnoho správcov a radšej sa spoliehame na svojpomocné riešenia;
• pri zdroji zem sme si zvykli na to, že ju potrebujeme ako rukojemníka čerpania priamych platieb bohatými korporáciami a na okamžitý výnos – ťažbu dreva a poľovníctvo.

Desím sa, že hľadanie si cestičiek v systéme, kde sa peniaze prelievajú za scénou je stratégiou aj mnohých mladých ľudí – v dnešnom svete totiž nemožno predpokladať stabilitu nefunkčného a nespravodlivého systému a preto toto nie je racionálnou a udržateľnou životnou stratégiou dobrou pre spoločnosť.

Rozumná regionálna a národná politika. Dobrá národná politika je dobrá regionálna politika – v regionálnej politike sú riešenia platné pre celé hospodárstvo:

• v správe participácia, ktorá začína dole v regiónoch spoluprácou lokálnych partnerov na konkrétnych aktivitách;
• v kapitáli podpora špecializácie a klastrov, výskumu, inovácií a ich aplikácie – o tom bol aj program schválený v roku 2013 vládou a následne rýchlo zabudnutý, pretože ním by sa boli mali riadiť aj verejné investície, čiže toky národných a európskych peňazí;
• v práci ide o kvalitné vzdelávanie, služby a voľnočasové aktivity – bez nich tu budeme mať nocľahárne pre dovezenú pracovnú silu a nie mestá a vidiek pre život;
• zem, ktorú treba vnímať ako životné prostredie aj v súvislosti s krajinnou tvorbou, voľnočasovými aktivitami, cestovným ruchom, klimatickými zmenami. Poľnohospodárstvo, lesníctvo a poľovníctvo sa musia prispôsobiť týmto novým spoločenským prioritám.

Zvykli sme si vedieť, ale nehovoriť. Za socializmu som počul, že načo o niečom písať a hovoriť, keď o tom aj tak všetci vieme. Zdá sa, že aj teraz je módne radšej nehovoriť, ale hľadať si cestičky – je to pochopiteľná stratégia „incumbents“ – tých, ktorí už na trhu sú a majú výhodu pred „newcomers“ – tými, ktorí by na trh chceli vstúpiť. Lenže toto opevnenie sa starých pred novými tiež nie je rozumná udržateľná stratégia, keďže výsledkom nedostatočnej komunikácie a vzniknutého pretlaku a zaostávania môže byť výbuch.

Slovensko napreduje, či chceme, alebo nechceme. Napriek kvalite domácich škôl, z ktorých sa pre správcov stal často skôr obchod, a napriek mnohým hospodárskym neefektívnostiam ako spoločnosť napredujeme a menej dáme na kampane, ako na výsledky. Mladnú elity a pýtajú si svoje miesto; nastupujúce domáce generácie sú sebavedomejšie a bohatšie o ľudí vzdelaných na najlepších zahraničných školách, so skúsenosťami z najlepších zahraničných firiem a majú prirodzený záujem o správu svojej domoviny.

Chýbajúca solidarita, rovnosť príležitostí a neexistencia politickej reprezentácie sa stávajú problémom aj schudobnenej strednej triedy. Chvíľu trvalo, kým stredná trieda pocítila, že mnohé opatrenia zamerané na šetrenie verejných financií sa netýkajú len chudobných, ale aj ich tým, že im priamo zvyšujú ich súkromné výdavky. Časť sa prikláňa k extrémistickým alternatívam, časť verí novým stranám, časť ostáva verná starým značkám. Ale nedávne voľby podľa môjho názoru ukázali aj to, že ak majú možnosť, voliči radšej volia nové celky, než nezávislých jednotlivcov. A zdola by pri troche šťastia a rozumu mohla vyrásť aj rozumná národná reprezentácia a politika.

Zdá sa, že riešenia sú rovnaké v Nemecku, Francúzsku aj na Slovensku: princípy platné v regionálnej politike sú platné aj pre národnú. Správca vecí verejných sa musí zaujímať o ľudí, musí im nielen umožniť, ale priamo ich prizvať k participácii a tvorbe politík a nechať ich, aby sa podieľali na ich realizácii a samozrejme, aj na deľbe výnosov. Takáto verejná politika musí ale byť orientovaná na konkrétne, ľahko uchopiteľné výsledky.