Rozhodujúce chvíle Druhej svetovej vojny pred ňou a počas nej a prečo bol jej konečný výsledok nepravdepodobným výsledkom rôznych okolností a šťastia medzi pravdepodobnými výsledkami svetového víťazstva stalinizmu alebo fašizmu

V “realite” je vojna omnoho škaredšia a menej hrdinská. Hrdinstvo v nej je častokrát redukované na chvíle, keď medzi tradičnou brutalitou a ľahostajnosťou prevažuje ľudský element, element, ktorý zo človeka robí človeka a nie zviera. Tento element možno popísať ako schopnosť v extrémnych situáciách nájsť ľudskosť a odvahu bojovať za niečo viac, alebo to možno popísať aj ako boj za prežitie, avšak nie v reakčnom zmysle.

Vojna je tak na jednej strane fetišizovaná v populárnej kultúre ako senzácia, ako niečo, na čo radi pozeráme, na čo sa radi hráme a o čom radi čítame, na druhej to je niečo, čo nikto (?) z nás nechce skutočne zažiť a ak áno, nie navždy. Väčšina z nás môže mať pôžitok z toho pozerať sa na Toma Cruisa so samurajským mečom v ruke, rovnako tak by väčšina z nás (Európanov) radšej mala dobrý obed, než spáchala harakiri.

Vojna je rovnako veľmi politická téma, v ktorej sú všetky emócie a príslušnosti k sociálnym skupinám a triedam najintenzívnejšie. Možno vyostrene povedať, že vojna je politika v jej extréme, pretože ide o boj a obchod so životom a so smrťou, s tým nepochopiteľným ničím, čo definuje život a existenciu ako takú.

Preto je len prirodzené, že vojna a najmä niečo také, ako svetová vojna, prináša najviac záujmu, ako aj najviac hádok, ale aj najviac nedorozumení, nepochopení a klamstiev. Rozprávať o vojne je podobné tomu rozprávať o sexe alebo o smrti. Každý to rád robí (niekedy), ale súčasne to je niečo, o čom by sme buď nemali hovoriť, alebo o čom je trapne hovoriť, alebo niečo, čo nikto z nás skutočne nepozná. Vojna je fenomén, o ktorom by mali rozprávať pravdepodobne len tí, ktorí ju zažili, avšak podobne ako so Shoah, o nej môžu rozprávať len tí, ktorí ju prežili a buďme úprimní, je to taká dôležitá téma pre ľudskú spoločnosť, že o nej budeme rozprávať všetci, aj keď veľmi veľa o nej nevieme. Stačí pridať do tejto už dosť komplikovanej situácie tri fenomény: svetový rozsah svetovej vojny, alternatívne dejiny a politické presvedčenia a máme recept pre najlepšie internetové hádky.

Vojna je, napriek tomu, že vo svojej hĺbke odporuje ľudskej prírode, veľmi ľudský fenomén. Je to fenomén, v ktorom sa ukazujú najlepšie a najhoršie stránky človeka ako zvieracieho druhu schopného myslieť a slobodne konať. Napriek tomu alebo práve preto to je ľudský fenomén a ľudská skúsenosť, to znamená, že odzrkadľuje to, čo môžeme nazvať ľudskú prírodu, čo je v podstate celé špektrum možného konania, od najhoršieho po najlepšie. Súčasne ale ukazuje ľudskú prírodu v tom najlepšom svetle a to je vôľa žiť a vôľa nechať žiť. Ukazuje človeka ako kolektívneho, sociálneho a empatického tvora, ako tvora, ktorý je zraniteľný a závislý od druhého aj vtedy, keď ide o to, zabíjať druhých ľudí. Svetová vojna je tak najmä svetový ľudský produkt, produkt práce svetového ľudstva organizovaného vo vzájomnom nepriateľstve. Je to teda v pravom zmysle slova najvyššie vyostrenie protirečení dialektiky pred jej rozpustením.

Druhá svetová vojna bola zo všetkého najviac vyvrcholením doterajšieho vývoja ľudskej spoločnosti. Ako ľudská vojna, to bola ľudská práve v jej protirečení, ktorým je protirečenie triednej spoločnosti. Toto základné protirečenie v ľudskej spoločnosti viedlo k najväčšiemu ničeniu produktov ľudskej práce a ľudského života v ľudských dejinách. Dané okolnosťami, najmä tým, že svetový kapitalistický systém sa musel vyvinúť v podmienkach koloniálneho nadvykorisťovania a útlaku, musel skôr či neskôr vyústiť do vojny medzi blokmi najväčších imperialistických mocností. Tou vojnou bola prvá svetová vojna, vyznačená najväčším nasadením ľudskej pracovnej sily na organizovanej a národnej úrovni v dejinách. Druhá svetová vojna zopakovala toto vyostrenie medzi imperialistickými mocnosťami, vo veľmi podobnej geografickej koordinácii, teda s Nemeckom, Balkánom na jednej strane (podporené na rozdiel od tej prvej Talianskom a Japonskom a bez Osmanskej ríše) a tromi najväčšími imperialistickými mocnosťami sveta na druhej strane: Francúzskom, Veľkou Britániou a USA. Dokonca oneskorený vstup USA, vyprovokovaný námornou agresiou protistrany za politickej opozície a izolacionizmu a s podporou prezidenta sa opakoval.

Len jedna vec bola iná, ktorá spravila z Druhej svetovej vojny nielen ďalšie opakovanie krízy svetového imperializmu, ale spravila z nej tú historickú a ideologickú udalosť, ktorou dnes je. Táto malá zmena bola revolúcia. Bola to Ruská revolúcia, bola to zlyhaná Nemecká, Rakúska, Maďarská revolúcia a hrozba revolúcie v ostatných európskych krajinách, ktoré viedli národnú a svetovú buržoáziu k tomu, prijať sériu krízových opatrení.

Tieto opatrenia by sme mohli zhrnúť ako stratégiu cukru a biča.

Cukor v tejto stratégii bola séria historických ústupkov v buržoáznych právach a v sociálnych výdobytkoch, ktoré vytvorili to, čo dnes poznáme ako “liberálnu demokraciu”, alebo čo by sme skôr mali nazývať sociálnodemokratický štát. Sociálnodemokratický štát, ako ústupok buržoázie zoči voči revolúcii, ako “cena” za triedny mier, bol najväčší singulárny pokrok v ľudskej slobode a blahobyte v ľudských dejinách. Buržoázne práva, ktoré dovtedy neexistovali, ako všeobecné volebné právo, všeobecné uznanie odborov a odborového vyjednávania, demonštrácií a všetko to, čo dnes buržoázia tak rada slávi ako “svoje” výdobytky, boli a sú výdobytky proletariátu. Bez sociálnej demokracie a hrozby revolúcie by sme ich nikdy nemali a bez sociálnej demokracie ich ani mať nebudeme.

Buržoázna stratégia však mala svoj druhý, kritický komponent, komponent biča. V bezprostrednej hrozbe revolúcie, ako v Nemecku, kde nebolo možné kontrolovať všetky časti pracujúcej triedy zradou sociálnodemokratického vedenia, alebo v Rusku, kde nebolo možné revolúciu zastaviť ústupkami, bola nutná kontrarevolučná armáda. Táto kontrarevolučná armáda, spolu s jej politickým obsahom a formou, teda ako celý systém buržoáznej republiky v čase krízy, je fašizmus. Fašizmus nie je nič viac a nič menej ako buržoázna republika v čase bezprostredného ohrozenia proletárskou revolúciou. Je preto vo svojom pohybe súčasne to, čím je sociálna demokracia, ale aj súčasne úplný opak. Fašizmus je tak záchrana buržoáznej republiky, alebo ako to buržoázia a fašisti chceli neskôr zobraziť, sociálnodemokratického štátu, dočasným zničením buržoáznej republiky a sociálnodemokratického štátu. Tento dočasný stav sa však v čase permanentnej hrozby revolúcie, teda v čase čoraz progresívnejšieho rozvoja triednych rozporov, ktoré sú inherentné v ekonomických zákonoch kapitalistického systému, stáva permanentným. Taliansky, no najmä nemecký fašizmus je treba interpretovať preto práve v tomto kontexte, ako reakcia voči sociálnej demokracii, keď nie je možné alebo nie je nevyhnutné, udržať triedny zmier v sociálnodemokratickom štáte. Je nutné si pamätať, že sociálnodemokratický štát a triedny mier je stavom výnimky, je to stav spôsobený hrozbou revolúcie. Pre jeho udržanie je preto nutné na jednej strane neustále udržiavať hrozbu revolúcie, na strane druhej nesmie byť ale táto hrozba natoľko imanentná, aby sa buržoázia rozhodla radšej pre fašistický režim. Pre pochopenie nemeckého fašizmu a Druhej svetovej vojny je však nutné pochopiť, že fašizmus nie je v prvom rade akt národnej buržoázie. Je to akt národnej buržoázie len v tom zmysle, že ochraňuje bezprostredné záujmy národnej buržoázie. Fašizmus je však ochrana pred revolúciou, ktorá je nutne medzinárodná a je to ochrana medzinárodnej buržoázie pred medzinárodným proletariátom. Preto je nemecký fašizmus taký, aký bol, teda ako reakcia nielen proti hrozbe revolúcie v Nemecku, ale najmä ako reakcia proti úspešnej, aj keď zdegenerovanej revolúcie v “Rusku”. Nemecký fašizmus mal preto od začiatku, ukázal sa byť a má byť aj dnes interpretovaný ako hlavný nepriateľ a najatý žoldnier proti Sovietskemu zväzu. Jeho úlohou, explicitne, implicitne, aj reálne, bolo zhromaždiť pod koordináciou nemeckej buržoázie a jej fašistického štátu priemyselné kapacity Európy a pomocou nich zničiť Sovietsky zväz, navždy tak zničiť revolúciu v Európe. Ďalej mal slúžiť buď na zničenie revolúcie v celom svete alebo ako dominantný buržoáznych štát vo svete. Z dnešnej perspektívy je jasné, že bez Sovietskeho zväzu by Spojenci neboli schopní zničiť fašizmus a je viac než pravdepodobné, že po uplynutí určitého času by mu padli za obeť a svet by tak bol zjednotený pod vlajkou fašizmu.

V tomto kontexte je nutné si uvedomiť, že proti tradičným pohľadom bol najmä nemecký fašizmus realizáciou klasicky liberálneho sna o “perfektnom buržoáznom štáte”. Veľa sa hovorí o tom, že fašizmus bol v skutočnosti “socialistický” (preto, lebo existoval štát…) a aké mal strašne veľké sociálnodemokratické programy, ak sa však človek pozrie na reálnu politiku fašistického štátu, zistí, že bol všetko, len nie sociálnodemokratický, skôr mokrý sen buržujov ako Sulíka. Politiku fašistického štátu možno zhrnúť štvormi hlavnými piliermi: privatizácia, zvýšené štátne výdavky financované zadlžovaním vedúce k zvýšeniu dopytu v nemeckom priemysle, škrty v sociálnych programoch a legálne tlačenie miezd. Všetky tieto politiky sú okrem iného politiky, ktoré boli charakteristické pre novodobé neoliberálne vlády počínajúc Pinochetom. Základom buržoázneho fašistického štátu je konať ako perfektný buržoázny štát, to znamená, robiť všetko preto, aby sa zlepšili podmienky pre akumuláciu kapitálu buržoáziou. V nemeckom fašizme, tak ako v každom fašizme a buržoáznom štáte, musia byť spravené kompromisy vrámci národnej buržoázie, to znamená v prípade nemeckej buržoázie kompromis v prospech národne a priemyselne orientovanej buržoázie, aj keď finančná buržoázia aspoň zo začiatku hrala svoju rolu. Táto rola štátu ako ideálneho kapitalistu v neideálnych podmienkach je tiež dôvod, prečo bol nemecký fašizmus napokon neúspešný a tak notoricky neefektívny a skorumpovaný a prečo sa napríklad líšil od japonského fašizmu (keďže japonský kapitalizmus bol podobne ako ten ruský od začiatku riadený štátom a tak paradoxne vedel lepšie organizovať kapitalizmus, aj keď nebol ideálnym kapitalistickým štátom). Stačí si uvedomiť, že počas nemeckého fašizmu boli štrajky zakázané a odbory nahradené propagandistickým orgánom, v ktorom boli aj buržovia členmi a ktoré boli v reprezentácii záujmov proletariátu ešte horšie než stalinistické odbory a že štát poskytoval nemeckým kapitalistickým spoločnostiam otrockú prácu zo zahraničia.

Sovietsky zväz bol napriek tomu, že Druhá svetová vojna bola stále vojna medzi imperialistickými mocnosťami, skutočný dôvod pre jeho rozpútanie ako aj pre jeho koniec a výsledok. Sovietsky zväz bol rovnako tak hlavný dôvod, prečo bol nemecký fašizmus porazený a prečo sociálnodemokratický štát prežil až do dnešného dňa (a dnes bez zväzu umiera). Špecifická situácia, v ktorej sa Sovietsky zväz nachádzal a stalinistické štátne usporiadanie, ktoré sa v ňom vyvinulo, bolo však rovnako zodpovedné zato, že vôbec k nemeckému fašizmu a k vojne došlo, rovnako ako bolo zodpovedné zato, že vojna trvala tak dlho, že vyústila v deľbe Európy na dva bloky a že pár desaťročí neskôr sa ten stalinistický blok rozpadol, aby sa stal novým koloniálnym dvorom pre nemeckú buržoáziu a tie isté nemecké firmy ako ThyssenKrupp, Siemens, BMW, Mercedes-Benz, Volkswagen, BASF a Bayer, ktoré sa tu pred 80 rokmi podielali na najväčšej genocíde v ľudských dejinách a plánovali ešte väčšiu.

Dejiny pochopiť neznamená len si zapamätať fakty, roky, mesiace a dni. Pochopiť dejiny znamená pochopiť ich pohyb a ich vývoj. Nadovšetko to znamená ale pochopiť, že dejiny tvoria ľudia so slobodnou vôľou. A že hocijaké malé zaváhanie, malé rozhodnutie, nešťastie či šťastie mohlo viesť k úplne inému výsledku. Alternatívne dejiny sa častokrát zobrazujú a častokrát aj sú len detskou hrou, čistou nepodloženou špekuláciou. Dejiny však sú tekuté a pre ich pochopenie, rovnako ako pre pochopenie sveta zostavenie hocijakej teórie, je nutná určitá špekulácia. Špekulatívna veda je nevyhnutná súčasť vedy a pre stavbu teórií nie sú vždy prístupné úpné informácie a perfektné podmienky. Preto prosím ospravedlniť, že všetky moje teórie nebudú podložené rozsiahlym štúdium a zdrojmi. Zmyslom tohto článku je skôr poskytnúť pohľad na Druhú svetovú vojnu nie z pohľadu nudnej historiografie, ale z pohľadu špekulácií, ktoré však nie sú úplne nepodložené a šibnuté, ako predstavy o tom, že Nemecko mohlo vyvinúť atómové zbrane, že mohlo vyvinúť nezničiteľné tanky, stíhačky a automatické zbrane, ktoré by ho zachránili, alebo že bol možný scenár, v ktorom Sovietsky zväz padol a USA oslobodili celú Európu. Zmysel tohto článku je skôr poskytnúť pohľad na rozhodujúce udalosti pred a počas Druhej svetovej vojny, ktoré mohli realiticky dopadnúť inak a ktoré mohli viesť k úplne inému svetu, aký dnes poznáme. Cieľom tejto exkurzie nie je fetišizácia vojny alebo dejín, alebo námet na počítačovú hru, ale uvedomenie, že pracujúca trieda a konkrétne každý jeden človek v tejto obrovskej mašinérii, ktorú nazývame ľudstvo, má a vždy bude mať neopominuteľný dopad na chod a vývoj ľudskej spoločnosti. Cieľom je pripomenúť, že dejiny sa môžu opakovať a že je len v našej spoločnej moci ľudstva ako ľudského druhu, ich neopakovať.

Druhá svetová vojna a nemecký fašizmus dokazujú najlepšie, že ľudské dejiny sú svetové. Vojnu a fašizmus je najlepšie chápať ako fenomény a zhluky rozhodnutí a sociálnych “subjektov” vrámci celkového dialektického procesu ľudskej spoločnosti. Preto neprekvapí, že ak sa pozrieme na dnešný svet, vidíme svet v roku 1945, alebo v roku 1933, ako aj opačne, a keď sa pozrieme na svet v roku 1945, vidíme svet v roku 1933 a opačne.

Rozdelená Európa, múry na jej hraniciach, zástupy utečencov, padajúce múry, utečenci prekračujúci hranice, utekajúci od politickej prezekúcie. Toto je obraz z roku 2018, ako aj z roku 1989, 1945, alebo 1933. Červená vlajka nad ruinami Berlína. Červená vlajka pred Reichstagom. Je to rok 1918? Horiaci Reichstag, 1933. Rakúsky parlament, 1918, strely pred parlamentom, 1927, Karl-Marx-Hof, 1934, Hitler na Heldenplatzi, 1938, vyhlásenie republiky, 1955. Na týchto miestach vidíme a sme prekvapení, že stojíme uprostred dejín, nie tak, ako sme si ich predstavovali, s fanfármi, na fotografiách, na videu, s voiceoverom autoritatívneho hlasu. Bolo to naozaj tu?

Tak sa dostávame od konca na začiatok a od začiatku na koniec. Reichstag v ruinách. Reichstag v plameňoch. Či to bola operácia pod falošnou vlajkou, alebo to bol naozaj ľavicový komunista (ironické podobne ako Gavrillo Princip), je nepodstatné, podstatné je, že pár dní potom dochádza k slávnemu dekrétu prezidenta republiky, Hindenburga. Tento dekrét vo svojej právnej podobe symbolizoval a symbolizuje nemecký fašizmus. Je tak úprimný a buržoázny, ako to len ide. Podľa ústavných kompetencií daných prezidentovi, prezident dočasne suspenduje väčšinu existujúcich buržoáznych práv. Buržoázna republika ako sociálnodemokratický štát prestáva existovať, krátko nato je Komunistickej strane zabránené vstúpiť a hlasovať v Reichstagu a Hitler s podporou ostatných buržoáznych strán získava “väčšinu v parlamente”, ktorou mení efektívne ústavný poriadok. Aké čisté. Kde spravili súdruhovia chybu? Ako vždy, to bola kombinácia ultraľavicového radikalizmu a pravicového oportunizmu, tak typického pre stalinisticky kontrolovanú KPD, ktorá bola jedným z rozhodujúcich faktorov v príchode fašizmu v Nemecku. Stalin spolu s jeho poslušnými psami v Nemecku a inde (napríklad v Číne) trvá na tom, že NSDAP nie je fašistická strana a je len “normálnou buržoáznou stranou”, pričom od času na čas prejavuje jasné sympatie voči nej a jej Strasserovskému krídlu, ktoré je jediným skutočne “socialistickým” na strane a chce “národnú revolúciu” niesť ďalej do “socialistickej revolúcie” (toto krídlo je neskôr v roku 1934 v Noci dlhých nožov odstránené). Na druhej strane, skutočným nepriateľom KPD má byť SPD, ktorí sú označovaní ako “sociálni fašisti”. KPD vynakladá veľké úsilie na boj proti SPD a až do úplného konca odmieta hocijakú spoluprácu s ňou proti NSDAP. SPD samotné, typické pre jej kontrarevolučný a submisívny charakter, ktorý sa ukázal už Ebertovou zradou revolúcie v roku 1918 len čaká na svoju popravu a poslušne posiela svojich členov do koncentračných táborov. Stalinisti po tejto katastrofe prechádzajú do druhého extrému a v Španielsku, vo Francúzsku a v Číne utvárajú neprincipiálne koalície s buržoáznymi stranami s cieľom porážky fašizmu. Tieto koalície samotné vedú k ich porážke ako v prípade Španielska a Číny (ktoré bolo odvrátené len sovietskou inváziou v Mandžursku v roku 1945, ku ktorej sa ešte vrátime) alebo k zákazu Komunistickej strany, ako v prípade Francúzska. Úplne inú stranícku líniu nariaďuje papuška Stalin po roku 1939 a uzavretí spojenectva s fašistickým Nemeckom. V tomto období, 1939-1941 možno nájsť v dokumentoch Kominterny a národných strán ako KPD tie najšialenejšie teórie, ako že národný socializmus v Nemecku je na ceste k socializmu. To bol predsa od začiatku Hitlerov plán a nakoniec sa mu aj podaril, tak prečo nie?

Už tu môžeme nájsť rozhodujúci vplyv Stalina na vývoj Druhej svetovej vojny, ktorý sa opakuje a objavuje v takmer každom veľkom vývine a ktorý možno zhrnúť tak, že Stalin spravil až do roku 1941 alebo 1942 všetko preto, aby uľahčil nemeckému fašizmu rozvoj do molochu, akého ho poznáme a pre jeho víťazstvo nad Sovietskym zväzom. Neskôr, najmä v rokoch 1941 až 1945 sa ukáže byť rozhodujúcim vplyv ďalšieho sociálneho demokrata, FD Roosevelta, ktorý spraví všetko preto, aby zachránil Sovietsky zväz pred porážkou a uľačil mu jeho pozíciu po vojne, a súčasne zachránil svet pred fašizmom, do ktorého by sa nenavrátiteľne vrhol, ak by bol Sovietsky zväz porazený. Irónia osudu sa tu tak ukazuje v nevedomom konaní jednotlivcov, ktorí majú kvôli svojej politickej pozícii výnimočný vplyv na chod udalostí.

(Poznámka na bok: Rola Hitlera v rozhodujúcich udalostiach a faktoroch v Druhej svetovej vojne je častokrát prehnaná alebo nesprávna, čo možno čiastočne vysvetliť potrebou kolektívnej nemeckej mentality, nájsť vinníka za vojnu a porážku. Hitler a jeho úzky nacistický kruh najvyšších politikov hrali síce rozhodujúcu úlohu pri Shoah, avšak Shoah mala bohužiaľ z vojenského pohľadu zanedbateľný vplyv na vývoj vojny. Čo sa týka udalostí ako je pád Francúzska, Dunkirk, Bitka o Veľkú Britániu, Operácia Barbarossa, bitka o Kyjev v roku 1941, Moskvu, Stalingrad, Kursk, africkú, taliansku a francúzsku kampaň, všade Hitler slúži skôr ako obetný baránok pre zlyhania nemeckých generálov a nemeckej vojenskej mašinérie. Jedinú polorozhodujúcu úlohu, ktorú mu možno pripísať, je v eskalácii vojny a úspešnom vykorisťovaní appeasamentu do roku 1939, kde však možno skôr pripísať vinu západným politikom než Hitlerovi a v rozhodnutí nepoužiť väčšie množstvo zdrojov na vybudovanie ponorkovej flotily, tak ako to radil Donitz v rokoch 1935 až 1942).

Scenár v Nemecku sa v istom zmenenom ošatení a konštelácii opakoval v Rakúsku v roku 1934 a v Španielsku v roku 1936 až 1939. V oboch prípadoch bolo možné zabrániť príchodu alebo poraziť fašizmus rozhodujúcim revolučným konaním strán pracujúcej triedy a pracujúcej triedy samotnej. V Rakúsku došlo síce k pokusu o Občiansku vojnu v roku 1934, reflektujúc tak austromarxistické dedičstvo rakúskej sociálnej demokracie, avšak tento pokus bol zle pripravený, neskorý a nenesený väčšinou Schutzbundu a pracujúcej triedy, čo viedlo podobne ako v Januráovom povstaní v roku 1919 k jeho skorej porážke. V Španielsku došlo k podobnej oportunistickej a napokon tragickej politike španielskych stalinistov, sociálnych demokratov, trockistov a anarchistov ako vo Francúzsku, avšak s omnoho vážnejšími dôsledkami. Namiesto toho, aby organizovali revolúciu organizovanej pracujúcej triedy, pracovali vrámci buržoáznej “antifašistickej vlády” proti revolúcii a napokon ju aj násilne potlačili. Vinu za porážku Republiky v Španielskej občianskej vojne nesie nielen pasivita západných mocností, ale aj egoistický postoj Sovietskeho zväzu, ktorý poskytol nedostatočnú, obmedzenú a egoisticky motivovanú podporu. Víťazstvo v Španielskej občianskej vojne bolo napokon vojensky rozhodnuté lepšou výbavou a leteckou podporou nacionalistov nemeckým a talianskym fašizmom ( a faktom, že na strane republiky bojovali len malé časti regulérnej armády, podobne ako v Rakúsku, ktoré mali lepšiu výbavu a výcvik).

Dve ďalšie udalosti boli rozhodujúce pre vývoj Druhej svetovej vojny ako svetovej a dlhej vojny, kým nebolo jasné, že k nej dôjde a kým Stalin nepodpísal historickú zradu pracujúcej triede v pakte Molotov-Ribbentrop: tými boli Anschluss Rakúska a Mníchovská dohoda. Je dôležité si uvedomiť, že bez týchto dvoch udalostí by fašistické Nemecko nemalo jednak geografické ani vojenské predpoklady dosiahnuť víťazstvo nad Poľskom a nad Francúzskom (aj keď bolo víťazstvo nad Francúzskom prekvapením pre každého a malo by byť aj pre nás). Anschluss Rakúska, udalosť, ktorá by sa nemohla stať bez predchádzajúceho víťazstva fašizmu v Rakúsku, viedla nevyhnutne k ďalšej udalosti, k pokuse Nemecka o anexiu Sudetov. Bez Rakúska alebo ešte horšie, so znepriateleným a sociálnodemokratickým Rakúskom, by Nemecko nemalo tú výhodnú strategickú polohu, ktorú malo v spetembri 1938 proti Československu. Mníchovská dohoda na druhej strane bola a je exemplárnym príkladom pre katastrofickú diplomatickú politiku. Aj keď je táto dohoda racionálna vo svojom kontexte, v ktorom obyvateľstvo Británie, ani Francúzska, nemalo záujem na vedení vojny a preferovalo mier takmer za každú cenu, bez tejto dohody je z dnešnej perspektívy jasné, že by Nemecko nebolo schopné viesť ofenzívnu vojnu. Aj keď je stále kontroverznou témou, či by bolo možné Československo ubrániť a z dostupných zdrojov o stave mobilizácie, dostupných zdrojov, zásob a výzbroje a z dostupných informácií o opevnení na hraniciach s Nemeckom (áno, aj v Rakúsku), je pre mňa jasné, že Československo bolo pripravené viesť serióznu defenzívnu vojnu a že bolo možné sa ubrániť, s predpokladom, že Poľsko a Maďarsko sa nezapoja do vojny, alebo že sa proti nim zapoja ostatní spojenci Československa, ako Sovietsky zväz, Rumunsko a Juhoslávia, jasné sú dve fakty: v prípade, že by po vojne Československa s Nemeckom vstúpilo do vojny aj Francúzsko a Británia a viedli by ofenzívnu vojnu, boli by viac než schopní Nemecko poraziť a po druhé, aj keby sa tak nestalo, utrpené straty z vojny s Československom a s tým spojené straty na výzbroji, čase, chýbajúcych zásob a výroby (z roka 1938 na rok 1939 a 1940) by buď spravili ďalšie vojenské ťaženie Nemecka buď proti Poľsku alebo proti Francúzsku sťažené alebo nemožné.

V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že aj keď sa z dnešnej perspektívy zdá ľahké súdiť a odsúdiť vtedajšie rozhodnutia, z perspektívy prítomnosti je častokrát veľmi ťažké usúdiť budúci vývoj, ako aj si spraviť objektívny obraz o súčasnej situácii. Preto netreba zabúdať nato, že víťazstvo nad Francúzskomv roku 1940 bola z vtedajšej perspektívy úplne nepravdepodobná alternatíva a úplné prekvapenie pre Spojencov, ako aj pre samotných Nemcov a že pakt Molotov-Ribbentrop, aj keď sa zdá z dnešnej perspektívy ako sprostý a v konečnom dôsledku nevýhodný pre Spojencov, ako aj pre Sovietsky zväz, z vtedajšej perspektívy bol racionálny a bol založený na Stalinovom predpoklade, že Spojenci nemajú skutočný záujem na vážnom boji proti fašizmu, že ich skutočným záujmom je zničenie Sovietskeho zväzu a že Sovietsky zväz nie je pripravený na vojnu s Nemeckom. Sovietsky zväz v tomto bode vojny nebol na strane Spojencov a viacerí politickí zástupcovia vo Francúzsku a v Británii, čítaj, v podstate celá politická pravica s vtedajšími premiérmi považovali Sovietsky zväz ako väčšiu hrozbu pre Európu a ich krajiny než Nemecko a cítili väčšie ideologické nepriateľstvo voči Sovietskemu zväzu než proti Nemecku. Tento odstup, nedôvera až nepriateľstvo siahalo tak ďaleko, že Spojenci v roku 1940 uvažovali o tom zaútočiť na Sovietsky zväz. Túto blízkosť pravice k fašizmu je možné pozorovať aj na tom, že Hitler a Mussolini sa dostali k moci s podporou vtedajšej pravice, že buržoázne noviny mali vcelku pozitivný pohľad na fašizmus, ako aj buržoázia a že francúzska vláda spolu s veľkou časťou francúzskej armády a politikov po roku 1940 veľmi ochotne kooperovali s Nemeckom. Podobne ako v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Grécku, Japonsku a v Španielsku, veľké časti pravice veľmi ľahko a plynule prešli počas nástupu fašizmu do fašistickej strany a po vojne späť do “demokratických” pravicových strán. Príkladov pre tento fenomén je možné nájsť v desiatkach. Inak povedané, jednotlivé národné buržoázie vo väčšine prípadov vítali nástup fašizmu, aj vo forme cudzích armád a ochotne s nimi kolaborovali.

V tomto kontexte je nutné vidieť a vnímať aj víťazstvo Nemecka vo Francúzsku. Obdobie medzi septembrom 1939 a májom 1940 bolo v mnohých ohľadoch rozhodujúce pre vývoj vojny. V tomto období sa jasne ukázalo, kto získal ofenzívnu iniciatívu a kto na ňu zabudol alebo prenechal ju nepriateľovi. Rozhodujúce pre zisk iniciatívy Nemecka v týchto kľúčových mesiacoch boli dve fakty: po prvé postoj Sovietskeho zväzu, ktorý bol otvorene spojenecký a postoj Francúzska a Veľkej Británie, ktorí v tejto kľúčovej hodine prepásli šancu na víťazstvo. Aj keď možno postoj Sovietskeho zväzu z určitého pohľadu racionálne vysvetliť, stále zostáva tajomstvom, prečo Sovietsky zväz nevstúpil už v roku 1939 do vojny na strane Spojencov. Aj keď by sa mohlo zdať, že plán, ktorý bol v podstate získať čo najviac teritória od Poľska, baltských štátov a Fínska, pripraviť sa na vojnu a predpoklad, že Sovietska armáda nebola pripravená na vojnu, správne, pri bližšom pohľade sa tak neukazuje. Aj keď Sovietsky zväz získal v tomto období rozsiahle územia, tieto územia boli bez výnimky všetko zaostalé a agrárne plochy, v ktorých sa nachádzali rozsiahle lesy, močiare a nezastavené plochy s veľmi zlou infraštruktúrou, nevyhnutnou pre vojenské operácie. Vojna s Fínskom sa naproti tomu popri veľmi malej získanej ploche ukázala ako extrémne drahá. Aj keď získané územia, najmä baltské štáty, do určitej miery zjednodušili obranu zväzu a skrátili frontu, ktorú bolo potrebné ubrániť, tiež priniesli veľký príval problémov, ktoré Sovieti nevedeli včas vyriešiť a ktoré mali značný vplyv na katastrofickú porážku v oprácii Barbarossa. Nielenže Sovieti získali územia, ktoré mali zlú a horšiu infraštruktúru, než hraničné územia, ktoré Sovieti predtým vlastnili, za cenu mužov a výzbroje vo Fínsku, ktorú mohli omnoho lepšie využiť proti Nemecku, ale kúpili si tiež bremeno, ubrániť toto územie, ktoré nezvládli. Zatiaľ čo predchádzajúca hranica Sovietskeho zväzu bola dobre opevnená a pripravená na obranu, s uspokojujúcou infraštruktúrou, najmä letiskami, získané územia nič také nemali. Infraštruktúru potrebnú pre obranu novej hranice bolo potrebné vybudovať a nato bol potrebný čas a zdroje, ktoré mohli byť využité lepšie. Pri skúmaní začiatočnej fázy operácie Barbarossa je jasné, že veľký faktor pri porážke Červenej armády bola práve táto nedostatočná infraštruktúra a pripravenosť na obranu tejto hranice. Opevnenia tejto hranice boli až na historické pevnosti ako Brest nedokončené, najmä letiská boli nedokončené, čo veľmi prispelo ku katastrofickej porážke Sovietskeho letectva a ostatná infraštruktúra pre pohyb armády, no najmä tankovej sily bola veľmi nedostatočná. Samozrejme, že pre porážku v Barbarossa hrali rolu aj iné dôležité faktory, ale nemožno poprieť, že získanie týchto území bolo pre zväz kliatbou v šťastí. Druhý dôležitý faktor pre pripravenosť Červenej armády v roku 1939 v porovnaní s rokom 1941 je nutné spomenúť a to je ten, že v roku 1939 narozdiel od dvoch rokov potom sa armáda nenachádzala v žiadnom stave masívnej reorganizácie. Samozrejme, že veľ problémov, ktoré mala potom, mala aj teraz, ako nedostatok komunikačnej technológie a veliteľov, ale pripravenosť a organizačná koherencia bola jednoznačne na vyššej úrovni. Súčasne je potrebné spomenúť, že na rozdiel od roku 1941 Nemecko v roku 1939 bojovalo na dvoch frontoch. Ak beriem tiež do úvahy, že bojová organizácia, výcvik, výzbroj a celkové množstvo vojakov bolo v nemeckej armáde na omnoho nižšej úrovni v roku 1939 ako v roku 1941, musíme konštatovať, že Sovietska armáda mala v roku 1939 omnoho lepšiu šancu proti Nemecku ako v roku 1941. Ak k tomu prirátame možnosť, že mohla bojovať spolu s Poľskou armádou, ktorá aj keď nebola natoľko početná a mala veľmi nedostatočné tankové a letecké sily, ale ktoré nedostatky mohli byť kompenzované na tú dobu relatívne dobrým, no najmä početným letectvom a tankovou silou a ak by Sovietska armáda bojovala s Poľskom od začiatku na defenzíve, musíme konštatovať, že Sovieti mali takmer všetky faktory na svojej strane. Ak by súčasne na Nemecko zaútočili západní Spojenci, mohli Nemecko poraziť pravdepodobne aj bez Sovietskej armády, no spolu s ňou by to bola relatívne rýchla záležitosť.

Ďalší bod, na ktorom mohol byť fašizmus zastavený predtým, než spôsobil utrpenie a smrť miliónom ľuďom, bolo v roku 1940 aj bez nášho alternatívneho scenára. Víťazstvo vo Francúzsku napriek dnešnej perspektíve a nemeckej propagande nebola žiadna jednoznačná a ľahká záležitosť a so správnou kombináciou nemeckých chýb a spojeneckej kompetencie bolo možné Nemecko aj na tomto bode poraziť. Je síce pravda, že francúzska armáda sa nachádzala v štrukturálne zlom stave a že najmä komunikácia bola notoricky zlá (čo nič nehovorí proti tomu, že ju bolo možné zlepšiť), najmä dve “strategické” a dve “taktické” faktory rozhodli o víťazstve Nemecka. Tie strategické sa týkali slávneho nemeckého vpádu cez Ardény. Obe strany tu majú svoj podiel viny, na nemeckej strane to bol známy fakt, ktorý je niekedy pripisovaný Hitlerovi, že plán útoku cez Ardény nebol pôvodný plán nemeckého útoku a bol presadený relatívne “nevýznamným” Mansteinom a relatívne “náhodne”. Francúzi niesli na úspešnosti svojho plánu tiež svoj podiel viny a to bolo zjavnou inkompetenciou francúzskeho velenia, najmä Gamelina, ktorý napriek varovaniam celej generácie veliteľov, že presun motorizovanej armády cez Ardény bol veľmi dobre možný, túto eventualitu ignorovali a na úsek frontu pri Sedane umiestnili asi najhoršie jednotky v celej frontovej armáde. V kombinácii s touto “strategickou” chybou prišla “taktická” chyba a to, zlyhanie zastaviť útok na Sedan predtým, než sa uskutočnil. Podľa dnešných informácií je jasné, že presun nemeckej armády cez Ardény bol známy pár dní pred útokom na Sedan a že správne premiestnenie delostrelectva, protilietadlových diel a letectva mohlo nemecký postup zastaviť ešte predtým, než dosiahol rieku Meuse. Pri útoku na Sedan hrala napokon rozhodujúcu úlohu nedostatok protilietadlových diel na tomto útoku a celková nepripravenosť spojeneckého letectva oproti nemeckému, ktorá hrala rozhodujúcu úlohu pri prelome línie. Ďalej pri slávnom postupe nemeckých tankov cez Francúzsko hrala dôležitú úlohu už spomínaná zlá komunikácia a úplná dezorganizácia francúzskych jednotiek, ktoré mohli nemecké tankové sily zastaviť, ak by boli ich tankové sily lepšie organizované a rozmiestnené.

Ďalší rozhodujúci bod vo vývoji Druhej svetovej vojny nebol podľa mojich informácií slávna Bitka o Britániu, keďže nemecká armáda nemala šancu dosiahnuť inváziu Británie, ani donútiť Britániu k vyjednanému mieru, ako to chcel Hitler, prostredníctvom strategického bombardovania (čo sa nestalo ani v prípade Nemecka a môžeme povedať, že ani v prípade Japonska), ale Bitka o Atlantik. Pre výsledok tejto bitky hral Hitler po prvý krát “dôležitú” rolu, keďže rozhodol o tom, že väčšina zdrojov mala ísť na výstavbu povrhového námorníctva, ako to chcel Raeder, ktoré Nemci nikdy rozhodujúco nevyužili, a nešla na výstavbu tristostrojovej flotily ponoriek, ako to chcel Donitz, ktorý tvrdil, že ňou môže donútiť Britániu do kapitulácie. Nemecká ponorková flotila nikdy nedosiahla túto požadovanú minimálnu silu troch stoviek strojov a napriek tomu dokázala byť najväčším ohrozením pre Britániu a konzekventne pre západných Spojencov v Druhej svetovej vojne. Ak by bolo na stavbu a údržbu nemeckej ponorkovej flotily vynaložené potrebné množstvo zdrojov, je možné si predstaviť, že bolo možné dosianuť dostatočné straty obchodnej flotily, aby Británia požiadala Nemecko o mier. V takej eventualite je nutné podotknúť, že aj v prípade, že by USA vstúpila do vojny, nemala by potrebnú infraštruktúru zorganizovať inváziu vo Francúzsku a možno ani nie v Taliansku. Aj keď je pravda, že pre porazenie nemeckej ponorkovej flotily boli zodpovedné viaceré spojenecké technológie a zdroje, ako sonar, radar, Ultra, Leigh Light a dostupnosť lietadiel s ďalekým doletom ako B-24, je tiež pravda, že Nemci pri týchto zmenách nestáli len pasívne a vyvíjali aj vlastné technológie. Rozhodujúcim pre víťazstvo Spojencov v Atlantiku neboli tieto technológie per se, ale dostupné zdroje, ktoré umožnili tieto technológie vyvinúť a v dostatočných počtoch efektívne nasadiť, zatiaľ čo na strane Nemcov až do konca vojny chýbala potrebná politická a organizačná štruktúra a podpora pre seriózny pokus dostať Britániu na kolená ponorkovou vojnou (pre toto je príznačná napríklad neochota letectva spolupracovať s námorníctvom v ponorkovej vojne). Asymetria nasadených zdrojov tu je jasná a môžeme len špekulovať, čo by sa stalo, keby bolo nemeckej ponorkovej flotile venovaná rovnaká pozornosť a zdroje ako spojeneckým eskortom konvojov. Pre víťazstvo Spojencov v Atlantiku bola naviac rozhodujúca účasť USA.

Tu sa dostávame k dvom najvýznamnejším vývojom v Druhej svetovej vojne: operácii Barbarossa a vstupe Japonska do vojny útokom na Pearl Harbor proti USA. Na operácii Barbarossa je fascinujúce to, že oproti neskorším úspechom Červenej armády to bola neuveriteľná katastrofa. Veľkú časť západného stereotypu o neschopnej Červenej armáde a skvelého Wehrmachtu, kde Červení utrpia všade trikrát až štyrikrát väčšie straty než Nemci a asymetria v štatistikách o nemeckých a sovietskych stratách, napríklad kde majú Sovieti dvakrát väčšie straty a omnoho väčšie počiatočné straty v zajatcoch (z ktorých väčšina neskôr umrela v zajateckých táboroch), ako aj väčšie straty v tankoch a lietadlách, možno pripísať operácii Barbarossa. Straty Červenej armády v tejto operácii boli v každom ohľade fantastické. Preto je o to ťažšie vysvetliť asymetriu medzi výkonom zväzu v tejto operácii a v celej neskoršej vojne. Okrem už spomínaného nevýhodného preloženia hraníc na západ bolo pre neúspech zväzu v operácii Barbarossa až do októbra rozhodujúce ďalšie faktory. Všetky však mali jedného spoločného menovateľa a tým je Stalin a stalinizmus. Stalinistický systém ako systém diktatoriálneho politického a hospodárskeho systému ťažko ležal na a skúšal schopnosť zväzu zotaviť sa z každého neúspechu a ťažkých strát. Stalinizmus samotný bol však rozporuplný systém a práve kvôli tejto rozporuplnosti bol odsúdený na úspech, na úspech vydláždený neúspechmi a mŕtvolami. Jeho rozpor ležal v tom, že napriek všetkému to bol marxistický systém v niektorých vlastnostiach. Keďže vznikol z Ruskej revolúcie a (stalinistická byrokracia) jej vďačil(a) svoju existenciu, nemohla ho úplne opustiť a keďže bola konfrontovaná s hrozbou zvonka a zvnútra, nakoniec prešla pod nevyhnutnosťou situácie k jednému progresívnemu vývoju, zatiaľ čo mu dala hlboko regresívny nádych (obmedzenie sexuálnych slobôd a slobôd žien, násilná kolektivizácia, diktatúra strany a teror) a tým bolo plánované hospodárstvo. Stalinizmu sa podarilo napriek všetkému aspoň na čas udržať svoj vlastný triedny rozpor vybudovaním plánovaného hospodárstva. Vďaka tejto vlastnosti tiež prežil a vyhral vojnu. Ak sa pozrieme na plán operácie Barbarossa a na odhady iných krajín, ako USA, všetci bez výnimky predpokladali rýchly a skorý kolaps Sovietskeho zväzu. Nemci a Hitler medzi nimi slávne predpovedali, že sovietsky systém je prehnitý a stačí doňho kopnúť, aby sa rozpadol. Samotný nemecký plán počítal s ďaleko menším počtom dostupných sovietskych divízií a ďaleko podcenil schopnosť Červenej armády svoje straty nahradiť. Táto schopnosť, napriek najväčšej vojenskej katastrofe v dejinách, obnoviť svoje sily a napokon zvíťaziť, nebola daná rasistickým stereotypom “bezodnej studne” ľudských rezerv. Podobne ako Nemecko, aj Sovietsky zväz na konci vojny mal veľmi vyčerpané rezervy a v dôsledku genocidálnej politiky Wehrmachtu na okupovaných územiach trpel najväčšou demografickou krízou v dejinách, ale bola daná neobyčajnou efektívnosťou sovietskeho vojenského priemyslu. Túto efektívnosť možno pozorovať na jednoduchých dátach: V každej dôležitej oblasti priemyselných zdrojov, až na ropu (ktorej dopad v Druhej svetovej vojne je, s výnimkou Japonska, univerzálne preceňovaný), bol Sovietsky zväz v nevýhode. V roku 1941 a v roku 1942 trpel nedostatkom ocele, uhlia, hliníka, materiálov na výrobu výbušnín, potravy a výrobných prostriedkov. Nemecko malo v roku 1942 šesťnásobný náskok vo výrobe uhlia, štvornásobný náskok vo výrobe ocele a päťnásobný náskok vo výrobe hliníka. Sovietsky zväz mal menej než polovicu dostupnej pracovnej sily Nemecka, pričom Nemecko malo v roku 1942 až tretinu pracovnej sily nútenú pracovnú silu, čo stúpalo progresívne s pokrokom vojny. Aj keď sa tieto čísla s rokmi zlepšili, rozdiel medzi nimi zostal aj v roku 1945 veľký, zmenený len o 20 percent. Napriek týmto číslam bol sovietsky priemysel počas celej vojny sschopný vyrobiť väčší počet výzbroje v takmer každej dôležitej kategórii. Sovieti vyrobili počas 1942 až 1945 viac tankov, lietadiel, diel a osobnej výzbroje než Nemecko, v niektorých rokoch aj dvakrát viac. Nemecký priemysel bol samozrejme menej nastavený na vojenský výrobu, t.z. výroba pre civilný trh zabrala väčší podiel zdrojov, avšak aj v roku 1944, keď prestavba na totálnu vojnu dosiahla svoj vrchol, nedokázalo Nemecko vyrobiť dostatok výzbroje pre svoje sily. Najmä zarážajúci je fakt, že britská výroba lietadiel presahovala počas celej vojny tú nemeckú až na rok 1944. Táto zjavná neefektívnosť nemeckej priemyselnej výroby mala čo do činenia aj so špecifickou organizáciou nemeckého priemyslu v porovnaní s britskou a US americkou, ako aj so špecifickou korupciou a neefektívnosťou fašistického štátu, avšak britská priemyselná výroba po vojne a US americký náskok v priemyselnej vojne pred vojnou od prelomu 20. storočia dokazujú, že táto nemecká neefektívnosť a sovietska efektívnosť nemá čo do činenia najma so špecifickým nemeckým kapitalizmom, ale s kapitalizmom ako takým. Tento fakt, rovnako ako iné ekonomické fakty, ako to, ako rýchlo došlo k rozvoju sovietskej ekonomiky v rokoch od 1923 až do začiatku 60. rokov a porovnanie medzi životnými nákladmi, produktivitou práce a čistým príjmom medzi západom a východom dokazujú inherentnú efektívnosť plánovaného hospodárstva voči kapitalistickému hospodárstva. Táto inherentná efektívnosť sa ukazuje najlepšie vo vojenskej výrobe, kde existuje veľký dôraz na centralizáciu, koncentráciu a ťažký priemysel. Neefektívnosti v sovietskom plánovanom hospodárstve, ktorých bolo dosť, možno vysvetliť veľmi dobre inherentne byrokratickým a antidemokratickým spôsobom tejto plánovanej výroby, ako aj s tým spojenou byrokratickou konkurenciou, nerovnomernosťami vo výrobe a rôznymi absurdnými vlastnosťami sovietskeho hospodárstva. Sovietsky zväz tak prežil a vyhral napriek svojmu stalinizmu, nie vďaka nemu, ale vďaka svojmu marxizmu.

Hlavné faktory v porážke Červenej armády v počiatočných mesiacoch Barbarossy boli: po prvé a najmä stalinistické čistky v armáde, ktoré ju spravili takmer nebojaschopnú a pripravili ju o väčšinu jej veliteľov a to na každej úrovni, po druhé stalinistické výpravy ako vo Fínsku, po tretie, presun hranice na západ, po štvrté prebiehajúca reorganizácia armády, po piate stalinistické trvanie na mieri s Nemeckom, ktorý spôsobil úplnú nepripravenosť armády na útok, jej prekvapenie a počiatočný zmätok a dezorganizáciu. Ďalšie dôležité faktory nespôsobené priamo stalinizmom bola zlá koordinácia a komunikácia medzi jednotkami.

Najmä čistky v Červenej armáde možno označiť za osudové, keďže pripravili Červenú armádu o velenie a o taktickú zdatnosť. Nestačí mať len výzbroj a vojakov, potrebné je tiež bojovať, pohybovať sa a nasadiť správnu taktiku. Toto nebolo častokrát možné kvôli čistkám v armáde. Výprava vo Fínsku spôsobila okrem iného zbytočné straty, ako aj prispela k rozhodnutia reorganizácie armády, ktorá bola plne v prúde počas operácie a ktorá spôsobila všeobecnú dezorganizácia a choas v jednotkách. Dôležitým faktorom v počiatočnom zmätku a prekvapení, ktorá viedla k ťažkým stratám letectva v počiatočných dňoch, bola neochota Stalina a byrokracie uvedomiť si, že vojna prichádza, neochota mobilizovať, ako aj neochota na začiatku vôbec uveriť hláseniam z fronty, že jednotky sa nachádzajú pod útokom. Tieto faktory viedli k tomu, že už na úplnom začiatku operácie vládol všeobecný chaos v Červenej armáde a naozajstná koordinácia a boj jednotiek bol častokrát nemožný. V neskorších mesiacoch situáciu zhrošila len neochota Stalina nariadiť ústup jednotiek pri hrozbe obkľúčenia a rozkazy na neustále nepripravené a nevhodné protiútoky, ktoré charakterizovali taktiku Červenej armády až do roku 1944. Napriek tomu však Barbarossa neviedla k porážke Sovietskeho zväzu a to najmä kvôli nedostatočnej príprave a chybnému plánu nemeckej armády, kvôli podceneniu počtu jednotiek Červenej armády a jej schopnosti obnoviť straty, ako aj kvôli počasiu a všeobecnej morálke v armáde a v obyvateľstvu, ktorá sa proti predpovediam nacistov nerozpadla. Nacistické vojská boli tak zastavené pred Moskvou a osud ľudstva, ako aj Druhej svetovej vojny bol v podstate rozhodnutý. Napriek tomu, že sa môže zdať, že “skutočným” rozhodujúcim momentom vo vojne bola Bitka o Stalingrad alebo Kursk, opak dokazuje už len skutočnosť, že nemecká armáda od bitky o Moskvu progresívne obmedzila rozsah svojich ofenzív, až kým neprešla úplne do defenzívy. Stalingrad, alebo Fall Blau, bola obmedzená ofenzíva, ktorej cieľom nebolo skutočne poraziť Sovietsky zväz, zatiaľ čo Bitka o Kursk bola ofenzívna operácia s veľmi obmedzeným strategickým účelom.

Mnohí budú na tomto mieste namietať a tvrdiť, že skutočným rozhodujúcim príspevkom v Druhej svetovej vojne, bez ktorej by nebolo sovietske víťazstvo možné, je Lend-Lease. Otázka Lend-Lease je jedna z tých udalostí, v ktorých nie je možné tak jednoznačne určiť, či bola rozhodujúca alebo nie, narozdiel od napríklad Bitky o Moskvu, alebo Bitky o Francúzsko. Lend-Lease samotný nemal rozhodujúci vplyv na bojaschopnosť sovietskej armády v priamom zmysle slova, teda vo výzbroji tankových jednotiek, letectva a frontovej pechoty. Mal však veľký nepriamy dopad a dopad na tzv. podporné jednotky. Asi najväčším príspevkom USA v sovietskej armáde boli US americké nákladné vozidlá. Aj keď aj v tomto bode existujú protichodné čísla, minimálne v oblasti ťažkých nákladiakov boli US americké nákladné vozy dominantné. Veľkú úlohu hrali rovnako iné podporné vozidlá, ako Jeepy a obrnené transportéry. Iné výrobky hrali dôležitú úlohu, ako palivo pre stíhačky, výbušniny, pre Sovietov nedostatkové kovy, potraviny atď. Je ťažké zhodnotiť, či by bez týchto výrobkov Sovietsky zväz prehral vojnu, pravdepodobnejšie by to bolo, ak by na Sovietsky zväz zaútočilo aj Japonsko. Možno však jednoznačne povedať, že bez tejto podpory by vojna na východe trvala dlhšie, možno o šesť mesiacov, možno o rok. Aj v prípade, ak by táto podpora hrala rozhodujúcu úlohu pri výhre Sovietskeo zväzu nad Nemeckom, tento fakt nemožno propagandisticky tak interpretovať, ako by to dnešní buržoázni marxisti a intelektuáli radi spravili. Je dôležité si uvedomiť, ktoré iné udalosti a okolnosti spôsobili, že k Lend-Lease vôbec došlo. Rozhodujúcu úlohu v tomto ohľade hral F.D. Roosevelt. Ako niektorí vedia, jeho zmierlivý a priateľský postoj voči Sovietskej únii si mu neskôr vyslúžil povesť sovietskeho agenta a zradcu USA. Roosevelt, bol podobne ako Woodrow Wilson v Prvej svetovej vojne vo veľkej miere zodpovedný za stiahnutie USA do vojny. Netreba byť príliš slušný k mŕtvym, ich zámerom bolo v starej rímskej tradícii vyprovokovať nepriateľskú agresiu a vynútiť tak casus belli. Tento casus belli napokon možno spôsobil víťazstvo nad fašizmom, ale stále to bol casus belli. Roosevelt takýto casus potreboval, aby prekonal domáci odpor v Kongrese a Senáte a v domácom obyvateľstve. Napriek všetkému bola USA stále izolacionistická a tento postoj nebol obmedzený len na Demokratov, odpor voči vstupu vojny u Republikánov bol asi ovplyvnený aj tým, že boli v opozícii, stále je však nutné podotknúť, že bez Demokratov a Roosevelta by žiadny Lend-Lease nikdy nevznikol a USA by nevstúpili do vojny. Je preto iróniou svetových dejín, že prvý sociálny demokrat v USA zachránil stalinizmus a sociálnu demokraciu v Európe. Vplyv USA na Druhú svetovú vojnu nebol síce od začiatku bezprostredne citeľný, avšak USA hrali významnú rolu od začiatku v bitke o Atlantik a cez Lend-Lease aj na východnom fronte. Ďalši fakt dokazuje úplne opačný propagandistický obraz Lend-Leasu a to ten fakt, že Lend-Lease bol dar. Z kapitalistického hľadiska sa jednalo síce o dar vlády inej vlády financovaný pôžičkami, avšak z iného hľadiska to bol dar jednej spoločnosti inej spoločnosti a možno ho interpretovať ako dar americkej pracujúcej triedy sovietskej pracujúcej triede v boji proti spoločnému nepriateľovi, fašizmu. Jeden z mála príkladov veľkej medzinárodnej spolupráce USA a Sovietskeho zväzu a medzinárodného proletariátu v boji proti fašizmu.

Ďalši fakt dáva Lend-Lease do úplne iného propagandistického svetla. A to je útok na Pearl Harbor. Ako vieme, Pearl Harbor bol výsledok dilemy vovnútri Imperiálnej armády, dilemy medzi pozemným vojskom a námorníctvom o tom, kam imperialisticky expandovať. Zatiaľ čo pozemné vojsko preferovalo útok na Sovietsky zväz, námorníctvo preferovalo útok na USA. Útok na Sovietsky zväz sa však stal už v roku 1939 a bola ním Bitka pri Chalkin Gole. Táto bitka, aj keď bola takticky nerozhodná, vyústila do správneho úsudku, že útok na Sovietsky zväz by nebol veľmi úspešný a pravdepodobne by nesplnil strategické ciele impéria. Aj keby bol koordinovaný s nemeckým útokom na Sovietsky zväz, je otázne, či by vyústil do víťazstva, keďže Sovieti udržiavali počas celej vojny veľký kontingent na mandžursko-sovietskej hranici, pričom Japonská armáda bola roztrúsená po celej východnej Ázii. Aj keby počiatočný útok bol úspešný, je otázne, či by vyústil do splnenia cieľov japonského vojska a či by spôsobil porážku Sovietskeho zväzu vo vojne. Táto alternatíva je jediná alternatíva, v ktorej môžeme racionálne predpokladať, že porážka Sovietskeho zväzu, bez pomoci Lend-Leasu bola možná. Čo by však bolo výsledkom tejto porážky? Netreba zabúdať, že bez Sovietskeho zväzu boli Spojenci veľmi oslabení a že aj keby Británia zostala vo vojne a Usa by vstúpila do vojny, vylodenie v Taliansku a v Normandii bolo založené na fakte, že väčšina nemeckej armády bola viazaná na východe. Bola by USA a Británia schopná poraziť Nemecko bez Sovietskeho zväzu? Podľa mňa všetky fakty nasvedčujú tomu, že nie. Ďalšou zaujímavejšou otázkou je, či by USA bola schopná poraziť Japonsko v situácii, v ktorej by musela bojovať proti Nemecku bez Sovietskeho zväzu a v ktorej by Japonsko bolo posilnené. Ak k tomu prirátame možnosť, že Británia by prehrala bitku o Atlantik aj so zapojením USA a Japonsko by po výhre nad Sovietskym zväzom nezaútočilo na USA, môžeme len špekulovať o tom, či by USA vôbec vstúpili do vojny. A bola by Veľká Británia schopná vyhrať v Atlantiku bez USA? V takom scenári je takmer isté, že by Spojenci prehrali vojnu. Lend-Lease bol teda nakoniec minimálne nevyhnutný pre prežitie Veľkej Británie, ak nie pre prežitie USA. Fašizmus by v takom scenári, bez Sovietskeho zväzu, ovládol celú Euráziu a pravdepodobne celý svet.

V reálnych dejinách sa udiali ešte najmenej dve až tri dôležité udalosti, ktoré rozhodli o výsledku vojny a nasledujúcej politickej mapy sveta. Tá prvá je bitka, ktorá bola zo všetkých veľkých bitiek asi najviac ovplyvnená šťastím a to je bitka o Midway. Midway bola podobne ako Sedan veľkým prekvapením pre všetkých zúčastnených. Podobne ako pri Sedane možno vinu zvaliť na obe strany, v tomto prípade len so zmenenými rolami, pričom veľkú rolu v US americkom víťazstve hralo jednoduché “šťastie”. Japonský plán pre bitku o Midway bol podobne ako francúzsky defenzívny plán v roku 1940 nedostatočný a počítal s nesprávnymi odhadmi nepriateľských schopností a síl. Podobne ako Francúzsko Japonsko trpelo prílišným sebavedomím a podobne ako Nemecko v Barbarosse podcenilo svojho nepriateľa. Výsledok bitky o Midway možno do určitej miery sledovať späť k bitke v Korálovom mori a k útoku na Pearl Harbor. Zatiaľ čo jedným z veľkých zlyhaní útoku na Pearl Harbor bolo, že Japonci nepotopili žiadnu lietadlovú loď, zlyhaním bitky v Korálovom mori bolo, že Japonci utrpeli ťažké straty a mysleli si, že potopili obe lietadlové lode, zatiaľ čo potopili len jednu. Straty a škody utrpené v bitke v Korálovom mori, rovnako ako predpoklad, že Američania budú mať len dve lietadlové lode pri Midwayi spôsobili, že namiesto šiestich japonských lodí proti dvom US americkým stáli pri Midwayi štyri japonské proti trom US americkým. Japonský plán bol pritom založený na ďalších nesprávnych predpokladoch, ako že US americké lode bude potrebné nalákať až po útoku na Midway a že USA nebude mať informácie o útoku. US americké námorníctvo však malo presné informácie o útoku vďaka dekódovaným správam a malo vytvorenú stratégiu na protiútok. Japonské námorníctvo tak išlo do útoku so zlým obrazom o situácii a pomere síl, kde boli nepriateľské sily vyrovnané tým japonským (keďže US americké lietadlové lode niesli viac lietadiel), nedostatočnými informáciami a kombinovali to s nedostatočným prieskumom a prílišným sebavedomím. Šťastie prišlo do hry vtedy, keď US americké prieskumné lietadlá šťastím zistili presnú polohu japonských lietadlových lodí a US americké letky šťastím zaútočili na japonské lietadlové lode úplne nepripravené a zasiahli ich tak presne, že na mieste tri zo štyroch (prakticky) zničili. V týchto rozhodujúcich minútach bol rozhodnuté o ďalšom vývoji vojny v Pacifiku a o “skorom” víťazstve USA. Aj keď od USA delili od víťazstva dlhé roky, menej úspešné kampane a fanatická obrana Japonska, niečo, čo US americké vojská skutočne nezažili v západnej Európe, od teraz bola “iniciatíva” na strane USA.

Bez Midwayu by žiadna operácia v Guadalkanáli nebola, minimálne nie v tom istom roku a vojna v Pacifiku by bola predĺžená minimálne o rok. Dôležité spomenúť je, že napriek omnoho väčšej priemyselnej základne USA voči Japonsku, japonský plán s tým počítal a bol postavený len na predpoklade, že zničí existujúcu US americkú flotilu v Pacifiku a vynúti si tak mier s USA alebo čas, kým nezačnú plynúť do Pacifiku nové lode. Bez lietadlových lodí by US americká flotila bola prakticky “bezbranná” a ak by japonské námorníctvo vedelo pripraviť úspešný amfibijný útok na Midway, pričom s takými útokmi proti USA mala už skúsenosti, alebo dokonca na Hawaii, vedela by predĺžiť vojnu minimálne o rok. Víťazstvo nad USA pri Midwayi bolo podobne ako nad Nemeckom vo Francúzsku, pravdepodobne ešte viac, isté, nebyť chýb a nešťastia, ktoré sa stali v realite. Podstatné pri alternatívnej výhre Japonska pri Midwayi je však si uvedomiť, čo by to znamenalo pre celkovú US americkú stratégiu a takzvanú “Europe First” stratégiu. Napriek vyhláseniu “Europe First”, celkové rozdelenie US amerických síl vyzeralo až do decembra 1943 vyrovnane, s prevahou pre námorníctvo v Pacifiku. Verejná mienka v USA sa na “Europe First” nepozerala pozitívne a ako väčšiu hrozbu považovala Japonsko, ktoré by mohlo za istých okolností ohroziť západné pobrežie USA, pričom k sporadickému bombardovaniu západného pobrežia došlo a dokonca k invázii Aleutských ostrovov. V prípade víťazstva pri Midwayi a pravdepodobnému zabratiu Midwayu (ktoré nemuselo prísť hneď a ľahko), ešte viac pri pravdepodobnom zničení základne na Hawaii, alebo zabrati Hawaiiu, by došlo veľmi pravdepodobne k prehodnoteniu stratégie “Europe First” a väčší dôraz by bol kladený na porážku Japonska v Pacifiku. Táto porážka by pravdepodobne došla najskôr v roku 1943, ak nie neskôr.

Tento vývoj by pravdepodobne oddialil inváziu v Normandii o šesť mesiacov až o jeden rok. Ak predpokladáme, že úroveň podpory Sovietskeho zväzu a jej úspech by zostal rovnaký, znamenalo by to inú až úplne inú povojnovú mapu Európy. Môžeme predpokladať, že so šesťmesačným oddialením Overlordu by minimálne došlo k dobytiu celého Nemecka Červenou armádou a s ročným oddialením Overlordu by pravdepodobne došlo k dobytiu celej západnej Európy Červenou armádou. S takouto politickou mapou Európy by sme len ťažko mohli hovoriť o Studenej vojne a dnes by sme pravdepodobne žili buď v stalinizme, v komunizme, keďže výrobné sily v západnej Európe by veľmi pomohli rozvoju stalinizmu alebo by viedli k víťazstvu stalinizmu vo vojne alebo v Studenej vojne a k jeho rozpusteniu alebo revolúcii proti nemu, alebo by sme žili v postsovietskom kapitalizme v celej Európe, čo je menej pravdepodobná varianta. Za každých okolností, oddialený Overlord by zmenil Európu, ako ju dnes poznáme.

Operácia Overlord v tom spôsobe, v akom ju poznáme, ju sama o sebe rozhodujúci obrat vo vojne a niečo, čo by sme si mohli ľahko inak predstaviť. Je nutné si uvedomiť, že vylodenie v Normandii bola a je najväčšia (?) amfibijná operácia v dejinách. Dejiny amfibijných operácií v Druhej svetovej vojne až do Overlordu nevyzerali ale veľmi ružovo. Z nevyhnutnej povahy amfibijnej operácie vyplýva, že to je jedna z najkomplexnejších a najťažších ofenzívnych operácií. Aj keď si niektorí myslia opak, ľudia nie sú obojživelníci a to je poznať na takomto type vojny. Obrana proti amfibijnému útoku je prirodzene výhodná, stačí nepriateľa nepustiť na pláž alebo “hodiť späť do mora”. Ak je obrana dobre pripravená, blízko pri pláži (čo je ďalšia nevýhoda amfibijných operácií, že nemôžu sa vylodiť na útesy a iné prirodzené formácie) a ak útočník nemá úplnú námornú a leteckú nadvládu, je amfibijný útok prakticky nemožný. Toto dokazuje asi najlepšie spojenecké vylodenie pri Dieppe. Tu bola sila niekoľkokrát prevyšujúca obraňujúcu silu v meste úplne zničená. Takmer všetky ostatné amfibijné operácie, až na inváziu Sicílie dokazujú veľké ťažkosti, ktoré sú spojené s týmto typom útoku. Stačí sa pozrieť na hocijakú bitku v Pacifiku a vidno, že aj v prípade nadvlády na mori a vo vzduchu, je amfibijná operácia spojená s veľkým počtom strát a ťažkostí. Tento bod asi najlepšie dokazuje bitka na Okinawe, alebo prípravy na inváziu Japonska, Operácia Olympic. Na Okinawe mali US americké jednotky jednoznačnú námornú, leteckú nadvládu a jednoznačnú výhodu v počtoch a vo výzbroji. Napriek tomu utrpeli veľmi ťažké straty a bitka sa predĺžila o niekoľko týždňov. Alebo v prípade vylodenia v Anziu v Taliansku došlo k päťmesačnému oneskoreniu cieľov vylodenia, ktorým bolo ukončenie zadrhnutia pri Monte Cassinu. Pri vylodení Normandii, najväčšiemu vylodeniu v dejinách, prebehlo všetko zo strategického hľadiska relatívne hladko a v porovnaní s ostatnými vylodeniami s relatívne nízkymi stratami. Pritom toto vylodenie mohlo a vo väčšine ostatných možných svetov by dopadlo omnoho horšie. Pri úspechu v Normandii pomáhali najmä neschopnosť nemeckej strany a šťastie. Ako často počujeme, za úspechom v Normandii stálo veľké úsilie miesto vylodenia utajiť, avšak ako v prípade Sedanu, Nemci mali dostatok šancí, toto miesto zistiť, uhádnuť, alebo v čase vylodenia správne reagovať. Nemecký plán obrany počítal po predošlých skúsenostiach s obranou na pláži ako s najefektívnejšou taktikou. Útočník tak mal byť zastavený na pláži a následne mali byť proti nemu alebo proti eventuálnym prienikom uskutočnené protiútoky mobilnými jednotkami. Rommel preto žiadal tieto mobilné jednotky premiestniť čo najbližšie k pobrežiu, vyhovené mu bolo však len čiastočne. Na obranu pobrežia mali byť vybudované opevnenia a nasadené stacionárne pechotné jednotky. Normandia bola však po ohľade opevnení a jednotiek jednou z najhoršie, ak nie najhoršie bránenou časťou pobrežia. Napriek tomu to bola ale očividne po pobreží medzi Dieppe a Le Havre najlepšie určeným, ak nie najlepším miestom pre vylodenie. Na rozdiel od iných častí pobrežia tu neboli žiadne pobrežné mestá, veľké pláže a málo prírodných prekážok. Dve veľké prístavy, Le Havre a Cherbourg, sú v relatívnej blízkosti, pričom Cherbourg sa dá výhodne dobyť odtrhnutím jednotiek na poloostrove od východného pobrežia poloostrova. Úsek, kde sa Spojenci vylodili, boli bránené veľmi slabými jednotkami, jednou divíziou, ktorá pozostávala zo zajatcov z východnej Fronty, druhou divíziou pozostávajúcu z konskriptov z Volkswehru a zo starších ročníkov a jednou regulérnou divíziou. Obrany pobrežia boli nedokončené a všade nedostatočné, pričom skutočných opevnení existovalo málo, delostrelectva, ako aj obrnených vozidiel a protilietadlových diel bolo málo. Na najťažšie bránenej pláži, Omaha, existovalo len 85 guľometných pozícií. V deň vylodenia naviac k tomu všetkému došlo ešte pred vylodením k zosadeniu parašutistov na miestne veliteľstvo, ktoré tento incident neinterpretovalo ako nič vážne. Vylodenie samotné bolo ohlásené hodinovým bombardovaním pobrežia, napriek tomu zostala väčšina pláží a úsekov nebránená. Na deň vylodenia nedošlo k žiadnemu protiútoku, ako bolo v nemeckej stratégii plánované. Napriek tomu, že na viacerých úsekoch vylodenia vládol v spojeneckých vojskách zmätok a dezorganizácia, straty zostali relatívne malé. Vylodenie v Normandii bolo z nemeckej strany obrovským zlyhaním. Toto zlyhanie bolo nasledované ďalšími zlyhaniami a strategickými chybami. Počas celej existencie západnej fronty boli nemecké sily na západe neadekvátne a nezodpovedali tomu, že Nemci nasadzovali proti Sovietom. Nemecká morálka bola na západe vcelku neporovnateľná s východom, aj preto, že omnoho väčšie množstvo Nemcov sa Američanom a Britom ochotne vzdalo ako Sovietom. Nemci to západným Spojencom robili jednoznačne “ľahšie” ako Sovietom. Zjavná preferencia Hitlera a väčšina nacistov pre USA a Britániu pred Sovietskym zväzom z rasistických (Britov a Američanov považovali za rasy s germánskou a nordickou krvou) a antikomunistických dôvodov sa najlepšie ukazuje v masovom vzdávaní sa nemeckej armády na jar roku 1945 a v priateľskom prístupe nemeckého obyvateľstva voči západným Spojencom. Samozrejme, tento priateľský prístup mal svoje objektívne opodstatnenia, ako jednoznačne lepšie zaobchádzanie civilistami na západnom fronte, aj keď netreba zabúdať nato, že omnoho väčšie množstvo civilistov zabili západní Spojenci v strategickom bombardovaní, než Sovieti v útokoch a v rozšírených, no oficiálne trestaných prípadoch znásilnenia a oficiálnej “antifašistickej” represii. Netreba zabúdať ani na povojnové etnické čistky Nemcov z rozsiahlych území na východe, ktoré dnes patria Českej republike, Poľsku, Rusku a iným krajinám (ako aj Slovensku). Skrátene povedané, nebyť zjavnej nemeckej inkompetencii pri vylodení v Normandii a následnej nedostatočnej obrane a nezmyselných ofenzív na západnom fronte, ako aj masovému rozpusteniu armády v marci a apríli 1945, povojnová mapa Nemecka a Rakúska by možno vyzerala inak.

Posledný zhluk bodov, ktorý bol vyčítaný Rooseveltovi a Trumanovi hneď po vojne jeho nástupcami, ako aj ktorý tvorí jednu z najnegatívnejších a súčasne najpozitívnejších častí Druhej svetovej vojny, je postoj USA k Číne, podpora Sovietskeho zväzu v Číne, postoj k Čínskej Komunistickej strane a konečná kapitulácia Japonska. O čínsko-japonskej vojne dodnes neexistuje v západnej literatúre dobrý prehľad a vedecký pohľad. Veľká časť z toho je ovplyvnená tým, že v Číne ešte stále existuje starý nepriateľ zo Studenej vojny. Bez toho, aby sme zachádzali do detailov diskusie o Činskej občianskej vojne, je potrebné si uvedomiť po prvé, že veľkú rolu v udržaní Nacionalistickej vlády v Číne počas vojny a po vojne hrala USA a iné imperialistické mocnosti, že Činska komunistická strana v tomto čase, ako typická Moskve poslušná strana, hrala svoju úlohu v “protiimperialistickej” vojne a neprincipiálne kolaborovali s Kuomintang, zatiaľ čo v domácej politike viedla oportunizmus, zvrátila mnoho pokrokov v oblasti rozdelenia pôdy, kolektivizácie a zlepšenia postavenia a práv žien v spoločnosti a jej cieľom bolo vytvoriť a zostať vo vládnej koalícii s Kuomintangom. Podobne ako Kuomintang, aj Čínska komunistická strana bola závislá na zahraničí, na Moskve a o to viac v Občianskej vojne. Podobne ako v rokoch 1927-1933, aj po roku 1945 bol vývoj Občianskej vojny diktovaný dvoma faktormi: nepriateľským postojom Kuomintang napriek veľmi priateľskému postoju čínskych stalinistov a podporou Sovietskeho zväzu. Pre víťazstvo Čínskej komunistickej strany v Číne je preto rozhodujúca jednak neschopnosť, neefektívnosť a korupcia Kuomintang, ako aj podpora Sovietskeho zväzu, jeho prítomnosť v Číne a obsadenie Mandžurska Sovietskym zväzom v auguste 1945. Pre obsadenie Mandžurska Sovietskym zväzom bola zasa rozhodujúca podpora a pomoc USA, ktorý nevideli tento krok ako kontraproduktívny pre svoju zahraničnú politiku, ale ako produktívny v porazení Japonska. Aj v prípade kapitulácia Japonska je dnešná perspektíva rozdielna od vtedajšej perspektívy. Z vtedajšej perspektívy sa zdala invázia Japonska a pokračujúca vojna v Pacifiku takmer istá. Armáda samotná, ako aj vojaci a civilná populácia boli všetci odhodlaní pokračovať vo vojne do poslednej kvapky krvi. Svoju stratégiu, ktorá sa môže zdať z dnešného pohľadu ako fanatická a z rasistického ako sprostá, bola motivovaná analýzou US amerického politického systému, verejnej mienky a morálky. Japonská morálka bola úplne inej kvality ako morálka USA. Až do kapitulácie Japonska nedošlo k žiadnemu incidentu kapitulácie celej japonskej jednotky. Japonská armáda sa pripravovala na inváziu a nebola ochotná kapitulovať, ani po zhodení prvej alebo druhej atómovej bomby. Len veľmi osobný zásah japonského cisára doviedol armádu postupne ku kapitulácii a tak k zamedzeniu niečoho, čo by bola pravdepodobná najkrvavejšia bitka v ľudských dejinách. Zatiaľ čo USA odhadovali, že budú musieť zabiť 5 až 10 miliónov Japoncov, vojakov, aj civilistov, kým donútia Japonsko ku kapitulácii, japonská armáda odhadovala 20 miliónov vlastných mŕtvych, kým to Spojenci vzdajú a dôjde k mieru. US americké velenie sa invázie Japonska veľmi obávalo. Operácia Olympic sa mala udiať v novembri 1945 na južnej časti južného japonského ostrova Kyushu. Oblasť útoku bol však známy aj japonskej armáde a tá pripravila na tejto veľmi výhodnej prírodnej oblasti dobrú obranu. Dvoma najväčšími obavami USA bolo, že útočiace jednotky a obranujúce jednotky boli približne rovnaké a že k obrane Japonska bolo pripravených veľké množstvo kamikaze lietadiel, ktoré spôsobili značné straty na Okinawe. Isté boli ťažké straty, možné bolo prvotné zlyhanie invázie. Intervencia cisára, tohto nepravdepodobného “nepriateľa” japonského fašizmu, nie zhodenie atómových bomb, jedno z tých opatrení, ktoré ako poznamenali Spojenci, ak by boli na stran porazených, by boli považované za vojnové zločiny, zamedzilo tomuto veľkému krviprelievaniu a pravdepodobnému pokračovaniu vojny o ďalšie dva roky, ako aj úplne inému dnešnému obrazu Japonska. Japonský fašizmus, tak špecifický pre svoj špecifický kapitalizmus, vyvinutý štátne a bez koloniálneho vykorisťovania západom, fašizmus, ktorý bol v určitom ohľade perfektným a najvernejším fašizmom, pretože najlepšie využil kvality fašizmu a podmienok svojej krajiny, pretože nebol tak veľmi založený na rasizme, ako nemecký fašizmus, ani na iredentizme a historickom revizionizme, ako taliansky, maďarský a dnešné moderné fašizmy, ale na jednoduchom imperializme a šovinizme, ktorý bol brutálnejší než hocijaký iný fašizmus a ktorý zažil najlepší prechod do “liberálnej demokracie”, kde bývalí fašisti v novej buržoázne strane dominovali a dodnes dominujú krajinu podobnej Mexiku a kde v podstate vládne už 80 rokov len táto strana, bol tak ironicky ukončený pacifisticky svojim cisárom.

Skúmať dejiny znamená pochopiť ich. Pochopiť ich znamená rozumieť, že mohli byť úplne iné. Rozumieť, že mohli byť úplne iné znamená zabrániť ich opakovaniu. Ak nás Druhá svetová vojna naučila niečo, tak to je to, že kapitalizmus, imperializmus, šovinizmus a rasizmus vedú len k ničeniu životov, zbytočnému utrpeniu, útlaku a koncu sveta, koncu ľudskosti, ktorú musíme v tých cvíľach hľadať a nájsť. Len medzinárodná pracujúca trieda, spojená v tejto skúsenosti utrpenia bratským a sesterským zväzkom krvi, dokáže vyviesť ľudstvo z tejto slepej uličky. Ak sa nebudeme vedieť naučiť z dejín, dejiny sa budú opakovať. A tentokrát to bude produktívnejšie, väčšie, horšie, brutálnejšie. Chceme to naozaj len preto, lebo sa radi na vojnu pozeráme vo filmoch a pretože cítime nejaké nepresné a falošné emócie pri pohľade na svoju národnú vlajku?