Strielame sa do kolena a ešte si platíme za daľšie náboje

Je to už mesiac čo report Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu v rámci OSN šokoval svet. Všetky seriozne tlačové médiá ho umiestnili na titulnú stranu, živo sa o nom diskutovalo v televíznych debatách, školy zaviedli špeciálne vyučovanie, športové prenosy boli doplnené čítaním reportu a v krčmách po celom Slovensku sa posledný mesiac nediskutovalo o ničom inom ako o zvládnutí klimatickej zmeny.  

Státisíce ľudí vyšli do ulíc, odbory vyhlásili štrajk, učitelia vyvesili na školy bannery s nápismi „prečo viesť naše deti k poznaniu sveta, ak ho politici ignorujú“. Zamestnanci baní, elektrární, velkochovov a leteckého priemyslu odmietli nastúpiť do práce a žiadali spravodlivý prechod k udržateľnému spôsobu výroby energie, produkcie potravy a spôsobu transportu. 

Za posledný mesiac sa politický tlak tak vystupnoval, že aj politici naprieč politickým spektrom museli reagovať na závery reportu, v ktorom sa píše, že máme posledných dvanásť rokov, aby sme realizovali systémové a rapídne zmeny v spôsobe ako produkujeme, transportujeme a využívame zdroje. Ak to nespravíme, tak nastanú nenávratné zmeny, ktoré budú znamenať ohrozenie stoviek milionov ľudí, vyhynutie mnohých druhov rastlín a zvierat, praktické zmiznutie korálov a vo svojej podstate, náš spôsob života a s ním súvisiace bezpečie ako ho poznáme dnes, bude navždy minulosťou. 

Tieto závery spolu s vyhlásením autorov reportu, že ľudstvo má technické kapacity a možnosti zvládnuť klimatickú zmenu v zákonoch fyziky a chémie, ale chýba politická vôla ich presadiť, našli masívnu odozvu po celom svete a riešenie klimatickej zmeny sa stalo prioritou č.1.

Toto by mala byť minimálna adekvátna reakcia racionálnych bytostí rešpektujúcich vedecké fakty na správu, ktorá nás varuje pred katastrofou globálnych rozmerov. 

My sme však riešili rigoroznu prácu predsedu parlamentu, posielali reportérov sledovať tenisový turnaj na druhú stranu sveta a začali sme bojovať za dlhé letné večery pri striedaní času. Do toho aj nadalej masívne odlesnujeme, sadíme monokultury, dotujeme uhoľné elektrárne, budujeme nové automobilky a vymýšľame nové recepty ako pridať párky na pizzu. Lietame na víkend do Berlína za Euro, jazdíme dva kilometre autom do Lidla na nákup pečiva a inštalujeme klimatizáciu, pretože nám je neznesitelne teplo (ha). 

Na akékoľvek otázky o ochrane životného prostredia odpovieme, že triedime odpad, aj napriek tomu, že sme v tom takmer najhorší v EU a väčšina odpadu nám hnije na skládkach. V prípade, že ideme omnoho dalej, tak povieme, že kupujeme bio, eko, fair trade, čistíme si zuby bambusovými kefkami, kupujeme výrobky bez obalu, vyrábame penaženky z kartonov, alebo dokonca si kúpime elektrické auto od výrobcu, ktorý vyrába aj spaľovacie motory. Všetko milé a pekné záležitosti za ktoré si štedro zaplatíme, uľavíme svedomiu, ale v skutočnosti je ich dosah taker zanedbateľný (aj napriek tomu, veľká vdaka všetkým ktorí to robíte).

V skratke, strielame sa do kolena a pýtame si nové náboje od bohatých ľudí, ktorí sa tešia, pretože im za to ešte rozprávkovo platíme. A to dokonca viac krát, či už cez danové úľavy, dotácie, alebo nepriamo cez vyššie náklady na zdravotnú a sociálnu starostlivosť platenú z našich daní, starostlivosť o lesy, pôdu a vodu.

Človek tak potom jednoducho prepadá skepse, apatii a nedôvere k vláde a inštitúciám, ktoré sa na tom celom podielajú. 

Situácia sa zdá na prvý pohľad beznádejná, apokalyptická a núti nás k prirodzenej rezignácii a odovzdaniu sa pod tarchou budúcnosti.

To by však bolo obrovskou chybou založenou na nesprávnej interpretácii záverov reportu. 

To podstatné, avšak menej titulkové je, že stále máme reálnu šancu situáciu nielen zvládnuť, ale dokonca posunúť ľudstvo a kvalitu života ako takú. Je to v našich silách, problémom je len nedostatok politickej vôle presadiť zmeny, ktoré nevyhnutne musia zasiahnuť tých najbohatších ľudí sveta.

Avšak ako získať pozornosť voličov a voličiek, ak nás tu valcujú titulky a kampane o triedení odpadu, bio-eko výrobkoch a všetko sa točí len okolo tzv. „voľby penaženkou“, ktorá apriori vylučuje veľkú časť spoločnosti podielať sa na riešení (a zároven v skutočnosti rieši len málo)? 

Inšpiráciou nám môžu byť príbehy a aktivity jednotlivcov a skupín naprieč celým svetom usiľujúce sa nenásilnými priamymi akciami a právnymi cestami upriamit pozornosť k systémovým riešeniam. 

Greta Thunberg je síce len 15 ročná študentka vo Švédsku, avšak to jej minulý mesiac nebránilo v proteste pred parlamentom, počas ktorého sa dožadovala rýchleho a systémového konania v prospech riešenia príčin klimatických zmien. Jej silným argumentom v liste, ktorý poslala médiám, bolo “ prečo by som mala chodiť do školy, vzdelávať sa vo faktoch a vede, ak politici fakty a vedu ignorujú?“.

V USA sa skupinka 21 detí v rozmedzí 8 – 21 rokov rozhodlo žalovať vládu, pretože im ich vláda svojou aktivitou priamo ničí ich budúcnosť, pretože im neposkytne bezpečie, slobodu a ochranu majetku. Priamo svojou aktivitou podkopáva ich budúcnosť a zlyháva v zabezpečení vody, pôdy a stabilného klimatického prostredia v ktorom sa možu rozvíjať nielen oni, ale spoločnosť a jej hodnoty ako také. Obdobné žaloby sú podané v Belgicku, Pakistane, Rakúsku, na Novom Zélande, alebo v Holandsku, kde sa podarilo uspieť. 

Následne vláda v Hágu oznámila uzatvorenie všetkých svojich uholných elektrární do roku 2020. K podobnému kroku sa odhodlalo aj Španielsko, ktoré zatvorí veľkú väčšinu svojich uhoľných baní a elektrární, pričom do baníckych regionov investuje stovky milionov eur na spravodlivú tranzíciu (fosílny priemysel drží často zamestnacov ako rukojemníkov svojej činnosti). 

V Českej republike sa už dva krát konal Klimakemp, inšpirovaný nemeckým hnutím Ende Gelende. Prakticky ide o plánovanú organizovanú aktivitu počas ktorej sa stovky ľudí (v Nemecku tisíce) stretnú nedaleko miesta tažby, alebo spaľovania uhlia a nenásilným spôsobom vniknú do priestorov tažby, alebo inej uhoľnej infraštruktúry a na krátky čas zastavia jej prevádzku. Navyše sa snažia ukázať ako vyzerá alternatíva k spoločnosti tým, že ľudia sú organizovaní nehierarchicky, využívajú sa obnoviteľné zdroje energie, spoločne sa varí, stará o latríny a hlavne sa odsudzuje násilie či už vo fyzickej, alebo mocenskej podobe. Klimakemp resp. Globálne klimatické hnutie ku ktorému sa neformálne hlási, tak upozornuje na problémy spaľovania ulia, ktoré výrazne prispieva ku klimatickej zmene na úkor zdravia a budúcnosti ľudí, avšak v prospech úzkej skupiny ľudí, či už to sú akcionári RWE v Nemecku, alebo SEVEN v Českej republike.

Nedávnym príkladom je boj o prales Hambach, ktorý má viac než 12 000 rokov a je ohrozený tažbou uhlia. Už roky v nom sídlia aktivisti, ktorí bránia výrubu, avšak v oktobri sa stalo niečo nevídané. K hard core aktivistom sa pridali ľudia z celej Europy a bránili les pred výrubom a rozšírením bane niekoľko dní, pričom pri poslednej demonštrácii bolo na mieste viac ako 50 000 ľudí. Traktoristi, aktivisti, podnikatelia, ale aj lokální robotníci sa postavili za našu budúcnosť a dokázali ubrániť les do času vynesenia rozsudku súdu, ktorý zakázal výrub stromov. Akcie RWE následne klesli o 8,5 %, čo znamenalo stratu v milionoch eur (toľko k trhom a výnosnému biznisu). 

Tieto príklady sú len jedným z mnohých inšpiratívnych a odvážných aktivít, ktoré môže robiť každý z nás. Je fajn triediť odpad, kupovať bambusové kefky, bio a eko výrobky, ale pre dosiahnutie reálnej zmeny, potrebujeme začať brať situáciu s radikálnou zmenou prostredia v ktorom žijeme vážne, spraviť z nej prioritu, a to zvládneme len kolektívnou politickou aktivitou.

A potrebujeme ju hned teraz.