Lakovky

Tma, okolo mňa čierňava, hustá a škaredá. Spustilo sa to v jeden deň, presne vtedy, keď som manipulovala s hodinami. Výmysel, odrazu z minúty na minútu bolo o hodinu menej. A nič iné len tma, ráno i teraz. Len pred chvíľou som opustila brány pracoviska a už zasa. Je tu, sprevádza ma na každom kroku. Najradšej by som privrela oči a nevidela ju.

Zebra, široké biele pruhy na čiernom asfalte. Lákajú moje oči, hľadím na ne a kráčam. Kroky, počujem ich, klopkanie podpätkov sa mi odráža od ušných bubienkov. Nie som tu sama, kdesi po mojej pravici, bude to muž. Jeho kroky sú dlhšie a tichšie, takmer ich nepočuť. Možno len to vŕzganie, jedna jeho topánka sa hlási o slovo.

Prichádzam na ostrovček, okolo mňa samá zebra. Zasa to isté, akoby toho nebolo dosť. Mám na výber, povolené sú všetky smery. Nechcem, potrebujem sa odtiaľto dostať preč. Ale rýchlo, musí to byť okamžite. Semafor nechápe moje potreby, svieti červená, je mu to celkom jedno. Stoj, oznamuje mi prísnym pohľadom. Situácia sa nemení, už nie som sama, okolo mňa plno ľudí. Jedna z davu, je to moja aktuálna pozícia.

Zelená, noha vpred, štartujem. Oči, patria mi, ale nedajú si povedať, pohľad zapichnutý do zeme. Čižmy, tenisky, lodičky, s podpätkom i bez. Biele, hnedé, čierne, nájdu sa i červené. Už sa v tom neorientujem, dokonca sa v nich strácam. Je ich veľa, toľko, že ich nedokážem akceptovať. Mám to pred očami, už zasa, len ja a on. Lakovky, bielo-čierne s jemnými bodkami v prednej časti, vtedy sa také nosili. Zdobili nohy toľkých dievčat, rovnako ako moje. Presne ako v ten deň, kráčala som popri ňom, uvoľnená, veselá. Moja ruka zavesená do jeho, toľko som mu toho potrebovala povedať. Bol úžasný, počúval každučké moje slovo. Okraj cesty, hnedé kožené topánky, ich najmenšie detaily popíšem aj dnes.

Nie, nechcem ich mať pred očami, potrebujem zabudnúť, raz a navždy. Nedokážem to, nie som dosť silná, ešte aj tá tma. Je to také frustrujúce, keby tam nebola moja noha. Bola, stalo sa, jednoducho som tam vbehla. Nemal to spraviť, ale on musel. Ľúbil ma, len tak, ako to dokáže otec. Nie obyčajný, ale výnimočný, jednoducho môj. Spravil to pre mňa, obetoval seba, aby ochránil mňa. Húkačka, okolo mňa plno cudzích ľudí. Hovorili veľa, ale nepomohli mi. Zostala som sama, bez ocka, pred očami sa mi mihali topánky, tie jeho. Potom neskôr aj tie moje, pekné lakovky. Znenávidela som ich, nezniesla som na ne ani pohľad.

Som na druhej strane, do hustej tmy svieti niekoľko pouličných lámp. Na mesto sadá hmla, postupne a vytrvalo. Nemám ju rada, ale odrazu sa mi páči. Akoby som ju potrebovala, možno zastrieť nepríjemné spomienky.