Publikum v Redute počulo Bernsteinovo Divertimento pre orchester, Schumannov Koncert pre klavír a orchester a mol a Stravinského Žalmovú symfóniu: všetko diela pôsobivé, ponúkajúce príležitosť ukázať všetky zvukové a výrazové možnosti ansámblu. Výkon filharmonikov bol po mnohých stránkach kvalitný, hoci nie vždy celkom využili potenciál jednotlivých skladieb.

Ako prvé zaznelo Divertimento pre orchester Leonarda Bernsteina, skladateľa známeho rôznymi fúziami tanečnej, džezovej či populárnej hudby a „klasiky“. Inak tomu nie je ani v prípade Divertimenta: v osemčasťovej skladbe nachádzame Mazurku, Sambu či Blues. Každá z častí má teda celkom iný charakter, celkovo však dielo pôsobí veľmi živo, temperamentne – a zodpovedajúc svojmu názvu, zábavne. Slovenská filharmónia si s touto kompozíciou poradila dobre, jednotlivé časti správne vystihla a prevedeniu nechýbala efektnosť. Z môjho pohľadu vyzneli najlepšie skôr lyrickejšie časti, v ktorých James Judd vhodne podčiarkol ich pôvab a šarm. K slabším stránkam interpretácie naopak radím, okrem niekoľkých zaváhaní najmä v sekcii plechových dychových nástrojov, fakt, že mi v živelných častiach občas chýbal určitý vtip, s ktorým sa mi dielo spája. Teleso možno skôr stavilo viac na symfonickú povahu kompozície než na jej tanečnosť a odľahčenú atmosféru.

Foto: Ján Lukáš

Koncert pre klavír a orchester a mol od jedného z najvýznamnejších skladateľov 19. storočia Roberta Schumanna je v rámci klavírnej literatúry veľmi obľúbeným dielom. Vo štvrtok sme ho počuli v podaní mladého, len 26-ročného britského klaviristu Benjamina Grosvenora. Vzhľadom na mladý vek interpreta ma ešte viac udivuje to, čo som na jeho interpretácii oceňovala najviac: presvedčivá prirodzenosť, určitá úprimnosť hry, v ktorej zrelo, bez vypočítavosti hľadal viac ako povrchný efekt. Grosvenor navyše podal veľmi komplexný výkon. Síce by som ho totiž nezaradila ku klaviristom, ktorí vyslovene očarujú niektorou konkrétnou dispozíciou, napríklad technickou brilantnosťou alebo pestrou zvukovou škálou, v celku však všetky aspekty jeho hry veľmi dobre fungujú a vytvárajú základ pre naozaj hodnotné interpretácie. Sólista skutočne nenásilným spôsobom vystihol výrazové nuansy diela, jeho poetiku, citlivejšie aj dravšie úseky. Slovenská filharmónia mu bola dobrým partnerom, privítala by som však možno o niečo odvážnejší prístup k silnejšej dynamike, oproti Grosvenorovi pôsobila trochu zdržanlivo.

Foto: Ján Lukáš

Záver už patril dielu zodpovedajúcemu názvu cyklu, vokálno-symfonickej skladbe Igora Stravinského Žalmová symfónia. Kompozícia z roku 1930 sa radí k nemnohým Stravinského dielam so sakrálnym námetom, materiálom pre party zboru sa v tomto prípade stal oslavný žalm 150. Autor v diele vynecháva klarinety a tiež husle a violy: tým dosahuje zaujímavý, tmavší zvuk. Na štvrtkovom prevedení Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru, pripraveného Jozefom Chabroňom, ma zaujali najmä úseky v tutti znení, ktoré skutočne mali očakávaný účinok a hĺbku. Tiež som ocenila veľmi precízne artikulované frázy, či už v podaní orchestra alebo priamo zboru. Z môjho pohľadu by však k o niečo silnejšiemu vyzneniu pomohla o niečo plynulejšia výstavba línii a kompaktnejšie znejúce piana zboru. V konečnom dôsledku však interpretáciu a aj celý koncert vnímam celkom pozitívne, ako vydarený počin Slovenskej filharmónie na štandardnej úrovni.

Lucia Maloveská

Foto: Ján Lukáš

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix