1983 a traja Jánovia

Toto je môj prvý blog v mojom živote. Pred pár dňami, potom ako som spanikáril, keď som si s hrôzou uvedomil, kam sa uberá vývoj krajiny v ktorej žijem ja, a aj moja rodina, a tri dni a noci som v kuse písal komentáre na Facebooku, vediac že kurz krajín mení zmena myslenia ľudí –  som to vzdal. Ľudské zdravie má svoje limity a tak som definitívne účet na Facebooku vymazal.  Prečo som spanikáril?

Lebo milujem históriu.  Od prvej knihy, ktorú som dostal vo svojej mladosti – od Vojtecha Zamarovského o objavovaní sveta moreplavcami – som zachytával historické vzorce správania a premietal ich do súčasnosti a stále to robím. V práci komunikujem paralely technologického vývoja a aplikujem ich do súčasného technologického boomu, aj s paralelou ich významu na ľudstvo.  Lebo mnoho vecí je síce nových, no častokrát, reakcie človeka sú prekvapivo rovnaké a opakujúce sa, vedúce k tým istým chybám.  Preto som spanikáril, z toho čo sa udialo na Ukrajine, na slovenskej politickej scéne a všeobecne v stave sveta, ktorý zabudol, ako ťažko dosiahol civilizačný pokrok a za akú cenu a ako rýchlo to môže stratiť.  Rýchlejšie je dom spáliť ako ho postaviť.  Polovicu života som prežil v totalite, a viem čo som mohol a čo nemohol. Máme dve deti, a tak sme s manželkou pár dní premýšľali – je čas odísť, a všetko čo tu máme radi opustiť? Pracujem v Mníchove, a vlastne na celom svete, takže by to nebol pre mňa najmenší problém. Zatiaľ neodchádzame, a toto je moja forma boja, aby som si raz nepovedal, že som neurobil nič preto aby som nemusel odísť. Možno naivná no predsa skúsim. Lebo všetko začína v myslení ľudí, ktoré formuje spoločnosť. Patent na rozum nemám. Som hriešny, omylný, emotívny, častokrát cynicko-sarkastický, ublížil som mnohým, a predsa sa nadejem, že sa nad to povznesiete a pokúsite sa oddeliť predložené myšlienky v mojich blogoch, ktoré budú nasledovať – od ich nedokonalého autora.  Slovensko totiž nemá inú nadej ako zmenu vlastného myslenia, a tá začína vedomosťami, z ktorej sa vyvíja múdrosť , ktorá následne riadi naše uvažovanie aj naše činy. A blog je asi lepší ako Facebook.

Po vystresovanom týždni, som potreboval vypnúť a tak som siahol po aplikácii Netflix, aby mi poskytla nejaký pasívny obsah zábavy, ktorý zaženie moje chmúrne myšlienky. Nepodarilo sa.  „Je mi jedno, kto tu vládne, pokiaľ je mier!“ Táto veta zaznela v druhej časti poľského seriálu „1983“, ktorý začal vysielať Netflix. Seriál vynikajúco opisuje život v novodobej diktatúre, a tak v kontexte udalostí a zmien v ktorých žijeme, som sa rozhodol pozrieť hlbšie na obsah tej vety.

Mier v  porozumení ženy, ktorá ho vyslovila znamenal toto „keď nebudem protestovať proti zlu, nič sa mi nestane“. Keď tak bude robiť aj moja rodina, nič sa nám nestane. Niečo podobné som zažil párkrát vo svojom živote. Keď stojíme na autobusovej zástavke a niekoho bijú a my máme mier, lebo keď nezasiahneme, nič sa nám nestane. A videl som tam stáť mnohých z tejto spoločnosti so mnou. Toto je druh mieru po ktorom túžime, a je tak charakteristický pre mnohé z toho, čo som videl celý môj život, v mojom vlastnom strachu a v mojej vlastnej zbabelosti. Lebo áno, to čo nazývame mierom, je maskou nášho vlastného strachu a zbabelosti. A predtým ako sa definitívne rozhodnem, a vezmem moju rodinu odtiaľto, chcem dať možnosť nám všetkým sa zbaviť tejto masky. Takže budem písať blogy. O historických paralelách, na ktoré sme zabudli, alebo o ktorých sme nevedeli, o našich pomýlených definíciách. Vopred sa ospravedlňujem, za všetky možné nepresnosti, urážky, emócie, cynizmy, sarkazmy. Úprimne mám jediný motív – zmeniť náš strach na odvahu, aby sme mohli nájsť skutočný mier, a aby som nemusel moju ženu, deti a psa zobrať s krajiny, ktorú naozaj milujeme.  Ale možno inak, ako tí čo sa bijú do pŕs a strašne veľa o tom kričia.

Boli traja Jánovia, ktorí žili bez strachu z pravdy a preto žili v mieri, o ktorom všetci snívame. O mieri vo vnútri, v duši.  Prvý bol Ján Krstiteľ. Ján Krstiteľ bol biblický prorok, obľúbenec kráľa Heroda, ktorému pre lásku k pravde povedal,  že sa mu nepatrí mať ženu, ktorá nie je jeho manželkou. Viem, pre mnohých smiešna predstava v našom postmodernom svete, ako príčina smrti, no Jána Krstiteľa stála život. Lebo ten kto sa bál bol Herodes a nie Ján Krstiteľ. Druhý Ján, Ján Palach, mier Jeho svedomia, bol viac ako gulášový socializmus, ktorý za mlčanie a ohnutie chrbáta prinášal nesporné materiálne výhody, ktoré tiež mnohí z nás nazývali „mierom“.  Iste, pre mnohých v našom postmodernom svete, je obeť Jana Palacha smiešna. No bez Jána Palacha, by nenastal taký rozmach disidentského hnutia, ktorý viedol až k Novembru 89, keď sme sa my sami mohli zbaviť nášho vlastného strachu a zbabelosti. Na chvíľu. Ján Palach sa neupálil kvôli tým ktorí nás napadli, ale kvôli nám, ktorým to bolo jedno, pod heslom: „Je mi jedno, kto tu vládne, pokiaľ je mier!“

Tretí, náš Ján Kuciak. O ktorom už bolo napísané mnohé.  Ján Kuciak, ktorý je pre mňa prvým v mojej generácii, ktorý je kombináciou toho čo predstavoval Ján Krstiteľ a Ján Palach. Lebo veril v toho istého Boha ako ja. Boha pravdy. Lebo pravda, je základným predpokladom mieru. Symbióza dobra a zla nemôže byť nikdy mierom, lebo symbióza dobra a zla je lož. Aj vtedy keď navrhuje a schvaľuje antisemitské zákony a pritom miluje režim, ktorý antisemitizmus miloval. Bojujme za pravdu a budeme mať mier. Ak nemáme bojovať o zmenu myslenia, dajte mi vedieť a ja to vzdám, zatiaľ budem písať blogy. Shalom.