Denník N

Lajčák vo vláde, Kiska v Marrákeši?

Je tak celkom možné, že na konci dňa bude aj vlk sýty (do Marrákeša pôjdeme, pakt neprijmeme, ale bude aspoň na koho nadávať) a aj ovca zostane celá (minister Lajčák vo vláde).

Minulotýždňové politické hádky na našej politickej scéne o Globálnom pakte o migrácii vyústili do demisie ministra zahraničných veci Lajčáka. Minister podal demisiu po tom, ako Národná rada SR ústavnou väčšinou odhlasovala uznesenie, podľa ktorého SR nesúhlasí s Globálnym paktom.

Schválením predmetného uznesenia, ani podaním demisie ministra, však debaty o pakte neskončili a ďalej sa šíria aj s príznakom špekulácii.

 

Koniec ministra Lajčáka?

Prvou otvorenou otázkou zostáva, či minister Lajčák skutočne skončí ako minister, alebo bude ďalej pokračovať vo funkcii.

Bezprostredne po oznámení demisie sa začali šíriť „fundované“ názory (politikov), že predseda vlády Pellegrini, by mal demisiu ministra Lajčáka neprijať. Tieto odporúčania veľmi rýchlo utíchli, hneď ako ich autorom bolo vysvetlené, že predseda vlády môže demisiu ministra vlastnej vlády zobrať tak akurát na vedomie, keďže pomyselná loptička sa podaním demisie presúva do prezidentského paláca.

Tu sa okamžite začali vynárať nové konšpirácie, že by minister mohol svoju demisiu zobrať späť (ak by ho napr. presvedčil predseda vlády) a pokračoval by vo svojej funkcii. Irelevantnosť tejto úvahy vysvetlil vo svojom článku Ján Drgonec, s ktorého názorom je možné jedine súhlasiť. Podaním demisie sa právo úvahy ministra o vlastnej demisii končí. Od tohto okamihu je jeho osud plne v rukách prezidenta republiky.

Pokiaľ ide o právomoc prezidenta republiky odmietnuť demisiu ministra, zastávam čiastočne odlišný názor, k akému dospel Drgonec (aj keď Drgoncove úvahy sú, vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu v „politických“ kauzách, plne opodstatnené).

Ak je demisia podaná ako politické gesto (čo je zrejme aj tento prípad), tak prezident má právo demisiu neprijať (samozrejme, ak s tým dotknutý minister súhlasí). Iná situácia by bola, ak by minister odstúpil zo zdravotných dôvodov, alebo ak by minister trval na svojej demisii. Tu by prezident nemohol ministra nútiť zotrvať vo funkcii a musel by jeho demisiu (v primeranom čase) prijať.

Už prvé dni nadchádzajúceho týždňa ukážu, akou cestou sa prezident a minister vyberú. To môže do veľkej miery závisieť aj od toho, či budeme mať v Marrákeši svojho zástupcu, ktorý by tlmočil naše stanovisko k paktu.

 

Nikto? Iba, že by prezident?

Počas víkendu sa ozývali aj hlasy, že za SR by mohol do Marrákeša vycestovať prezident republiky (napr. Katarína Cséfalvayová, predsedníčka zahraničného výboru NRSR). Predseda vlády Pellegrini, vyjadril názor, že prezident by do Marrákeša cestovať nemal, ale parlament ani vláda mu v tom zabrániť nemôžu. SNS trvá na svojom, že za SR na konferenciu nepôjde nikto.

Podľa ústavy je prezident hlavou Slovenskej republiky. Reprezentuje (zastupuje) ju navonok i dovnútra. Svoj úrad vykonáva podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi. Ústava na žiadnom mieste neukladá prezidentovi povinnosť žiadať si poverenie na zastupovanie SR v zahraničí od vlády. Rovnako ústava ani takú právomoc vláde, vo vzťahu k prezidentovi, nepriznáva. Ak sa prezident rozhodne, že bude SR zastupovať v Marrákeši, môže tak urobiť z titulu svojej funkcie, a žiaden súhlas si od nikoho pýtať nemusí. Je ale zaužívanou zvyklosťou, že súčasťou prezidentskej delegácie pri zahraničných pracovných cestách je aj príslušný člen vlády, poslanci a pod. Aj v tomto prípade, by prezident mohol vziať ako súčasť delegácie niekoho z členov vlády alebo poslancov NRSR.

Pokiaľ však ide o mandát prezidenta podpísať (hlasovať za) pakt, tu treba jednoznačne konštatovať, že prezident musí rešpektovať rozhodnutie Národnej rady, ktorá s paktom nesúhlasí. A to aj vtedy, keď sa predmetné uznesenie o prezidentovi vôbec nezmieňuje. Parlament totiž uznesením požiadal vládu, aby zaujala nesúhlasné stanovisko k paktu, a aby vykonala príslušné opatrenia spojené so stiahnutím SR z procesu prijímania paktu. Z hľadiska medzinárodnej reputácie SR, by nebolo správne, ak by sme dávali najavo dvojvládie, keď prezident by súhlasil s paktom a následne, by vláda uskutočnila protichodné kroky. Aj keď nejde o medzinárodnú zmluvu, ktorú by musel schvaľovať parlament, je potrebné mať na pamäti, že SR je parlamentnou demokraciou. Je to parlament, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia, pričom funkcia prezidenta je vo vzťahu k zahraničiu spravidla reprezentatívna.

Je tak celkom možné, že na konci dňa bude aj vlk sýty (do Marrákeša pôjdeme, pakt neprijmeme, ale bude aspoň na koho nadávať) a aj ovca zostane celá (minister Lajčák vo vláde).

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie