Denník N

Yeti na chodbe úradu

Zdroj: flickr.com/hillaryandanna
Zdroj: flickr.com/hillaryandanna

Úradník od deviatej do druhej pije kávu – pokiaľ nie je na práve dvojhodinovej obednej pauze – a čaká, kým dostane všimné, aby otvoril spis a začal vôbec na niečom pracovať. Aj s takými extrémnymi predstavami o fungovaní úradov som sa už stretla. Ako insajder však vidím, že pravda je niekde inde. Samozrejme, je tu mnoho priestoru na zlepšenie, ale väčšina úradníkov si svoju prácu robí poctivo, s nasadením a bez postranných úmyslov. Korupcia však skryto či otvorene na úradoch často skutočne je. Aké máme možnosti, keď sa s ňou stretneme?

Banda bielych chlpáčov

Korupcia je ako Yeti – veľa sa o ňom hovorí, ale málokto ho videl a už vôbec nikto s ním nemá za žiadnych okolností nič spoločné. Niekedy až tretinový únik verejných financií a neustále sa opakujúce kauzy naznačujú, že niečo ako snežný muž či snežná žena, aby sme boli genderovo korektní, zrejme predsa len existujú. Indície sú také, že ich je celá dobre zosieťovaná tlupa. Ak sa však aj nájde nejaký nešťastník, ktorý videl čosi biele chlpaté prebehnúť po chodbe úradu a chce to riešiť, zvyčajne nedopadne dobre. V lepšom prípade si vypočuje, že má zrejme preludy, Yeti predsa neexistuje, že to skôr bola biela myš a nemal by toľko po nociach hýriť. Ak by predsa len Yeti existoval, určite nebol na tejto chodbe. Ak by predsa len bol na tej chodbe a boli o tom rukolapné dôkazy, netreba odstrániť Yetiho, ale toho, čo ho videl. Je to jednoduchšie. Vyčleniť ho z kolektívu, dať mu nezmysluplné projekty, ktoré ho do polroka dostatočne znechutia, alebo ho rovno vyhodiť za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, napríklad za opakovaný príchod do práce o pár minút neskôr (v systéme sa to dá ľahko upraviť).

Koľko klientelizmu je tak akurát?

Ukradnúť plačúcemu dieťaťu z ruky hračku je určite strašná, srdcervúca vec, samotný Rozboril by slzu Vyronil. Alebo neposkytnúť chorému liek, či ukrátiť mladých na vzdelaní kvôli svojej luxusnej  dovolenke – škaredé, že? No uliať si pár euroobalov, ktoré nikomu konkrétnemu nechýbajú, je v pohode. Pár euroobalov, balík značkovačov, papiere, tlač celých kníh kuchárskych receptov, odtiaľ je len krôčik k pozvaniu na párty firmy, ktorej sme pomohli s rýchlym vybavením žiadosti, k lístkom do divadla, na zaujímavú služobku či k priamemu ekonomickému profitu z verejnej zákazky. Kde je hranica? Je veľmi vratká a vnímame ju subjektívne. Obávam sa, že nám nepomôže nič iné, len nulová tolerancia. Nedávno ma pobavil trochu trpký vtip, v ktorom otec karhá syna: „Ako si len mohol ukradnúť spolužiakovi farbičky? Keby som vedel, že ich potrebuješ, doniesol by som Ti ich hocikoľko z práce!“

Keby sme sčítali hodnotu všetkých tých euroobalov, značkovačov, lístkov až po uniknuté financie či zmanipulované verejné obstarávania, koľko by to bolo spolu detských hračiek, koľko zrealizovaných magnetických rezonancií, ktoré môžu zachrániť život konkrétnych pacientov, koľko by to bolo študijných možností pre šikovných ľudí, ktorí nakopnú Slovensko vpred? Uvedomujeme si, že za nekorektne fungujúcu spoločnosť nesieme čiastočne zodpovednosť každý z nás, ktorý máme doma čo i len jeden euroobal, ak sme si ho sami nekúpili, alebo ten, čo videl bežať Yetiho s igelitkou a neriešil to? Nie je pravda, že zo spoločného to nikoho predsa priamo „nebolí“. Za každým chýbajúcim centom z verejného mešca si predstavme konkrétneho človeka, ktorému môže chýbať pomoc v životne dôležitej situácii.

Kto neokráda štát…

Staré socialistické „kto neokráda štát, okráda svoju rodinu“ počúvame dnes v novej forme: všetci kradnú, ak si neprilepším aj ja, čo sa zmení na výsledku? Nuž – všetko. V našich rukách vždy máme zodpovednosť len za svoje konanie. Ak by každý z nás hral so svojím svedomím fér, korupcia neexistuje. Naším prispením len vo väčšej či menšej miere roztáčame už bežiaci kolobeh výhod či klientelizmu. Na jednej strane ako žiadatelia výhod (u lekára, na úrade), na druhej strane aj poskytovatelia verejných úkonov, ktorí nekonajú korektne a uprednostnia tých, ktorí im poskytnú osobný prospech. Aj my ako úradníci v práci. Dostali sme poverenie realizovať za verejné financie verejné úkony, platia nás všetci žiadatelia. Tu jednoducho nik nemôže byť „rovnejší“.

„Benefity“ oznamovateľa

Raz som si podobnú situáciu zažila mimo mojej práce a opačne – bol odo mňa vyžadovaný úplatok za úkon, ktorý mal byť poskytnutý bezplatne v rámci bežnej agendy. Obrátila som sa na políciu. Po viacerých vypočúvaniach a následných miniškoleniach sa nám spolu podarilo zaznamenať opätovné vyžadovanie úplatku. Viete si predstaviť, že mi nebolo všetko jedno – nechať sa vypočúvať, potom robiť agenta provokatéra, následne chodiť na súd. Našťastie, dôkazy boli nepriestreľné a skutok sa stal aj podľa verdiktu súdu. Skutočný výsledok? Fraška. Dva roky podmienka a zákaz činnosti v tej oblasti. Možno viac než odsúdený som si vytrpela ja ako oznamovateľ, keď som sa dlho nevedela u nikoho domôcť toho úkonu, za ktorý som mala pôvodne platiť úplatok, pretože sa vedelo, že ja som tá, čo si toto dovolila urobiť. Ešte dlhé roky po tejto udalosti som mala patálie v tej oblasti čokoľvek vybaviť. Áno, každý sa s každým vo fachu pozná.

Poviem rovno – neviem, či by som do toho druhýkrát išla. Úplatok by som určite nedala, no možno by som v tej situácii iba povedala pár štipľavých slov a išla si vec riešiť inam. Kým nefungujú procesy, ktoré majú viesť od oznámenia korupcie po adekvátny trest, je ten skutočný odsúdený oznamovateľ.

Ochrane oznamovateľa by sa mala každá organizácia venovať osobitnú pozornosť, a nielen na papieri. Je to človek, ktorý riskuje svoje postavenie v snahe zlepšiť chod vecí verejných.

Čo môže urobiť úradník

Na úvod dva nedávne prieskumy. Túto jeseň sme sa v o. z. Dobrý úradník spolu s agentúrou Focus pozreli na to, ako Slováci dôverujú úradníkom. Nadpolovičná väčšina dôveruje úradníkom, na ktorých oceňujú najmä ústretovosť, snahu pomôcť, ochotu poradiť a profesionalitu. Naopak, ako najčastejšie dôvody nedôvery voči úradníkom respondenti uviedli neochotu, nezáujem (24 %), aroganciu (18 %), korupciu a klientelizmus (15 %) a neodbornosť (14 %). Pätnásť percent udelených verejnosťou obavám z korupcie na úradoch určite nie je zanedbateľné číslo.

Ďalší dotazníkový prieskum urobila Rada pre štátnu službu medzi 6000 štátnymi zamestnancami. Výsledky dotazníka ukazujú, že štátni zamestnanci nevedia, ako postupovať, keď majú podozrenie na neetické správanie. Podľa Rady pre štátnu službu iba tretina respondentov uviedla, že má všetky informácie o tom, ako majú postupovať, ak by mali podozrenie na neetické správanie na pracovisku. Za faktory, ktoré majú zásadný vplyv na etické konanie a rozhodovanie považujú najmä etické správanie nadriadených (36 %), kultúru dodržiavania etických zásad v celej spoločnosti (34 %) a ochranu nahlasovateľov neetického a nezákonného konania (29 %). Prijatie etického kódexu považuje za zásadné iba 11 % respondentov.

Prijatie etického kódexu, ale aj jeho dodržiavanie a budovanie celkovej etickej infraštruktúry spoločnosti, však môžu nastaviť všetky spomínané faktory správania. Dobrý etický kódex by mal definovať aj postupy oznamovania a riešenia porušení kódexu. Ak máte kompetencie iniciovať prijatie dobrého etického kódexu, neváhajte. Ak ho máte, nástojte na jeho precíznom dodržiavaní. Máte možnosť dať všetkým pracovníkom do rúk určitý návod aj právny rámec, ako môžu v ošemetnej situácii postupovať – kam sa obrátiť, aby sa vec vyriešila bez toho, aby oni sami pocítili akékoľvek negatívne dôsledky.

Ak ste šéf na správnom mieste, je možné, že sa na vás obrátia vaši podriadení či kolegovia, ktorí boli vystavení pokusom o korupciu alebo si pri svojej práci všimli dôležité súvislosti, ktoré by mohli k nej viesť. Vypočujte si všetky informácie, prešetrite situáciu, vyhodnoťte ich možnú motiváciu a riešte. V každom prípade kolegu bez spoznania všetkých súvislostí nezosmiešňujte a nebagatelizujte veci, s ktorými k vám prišiel.  Verte, že je veľmi zraniteľný a musel zozbierať dosť informácií aj odvahy, kým sa odhodlal ísť so svojím podozrením von. Môže sa stať, že sa podozrenie nepotvrdí alebo že bol kolega osobne motivovaný, no všetky tie ostatné prípady za to určite stoja.

Ak ste pevne rozhodnutí, že váš osobný prospech je pre vás dôležitejší ako práva ostatných ľudí, je jasné, že jeden blog to nespraví. Keď ste vystavení podnetom na korupčné správanie alebo klientelizmus, je to vždy na vašom svedomí – no ja stále skúšam veriť v rovný charakter a snahu o čisté svedomie väčšiny ľudí.

Môžu prísť takzvané ponuky, ktoré sa neodmietajú, spolu so zastrašovaním a následnými obavami o seba a svojich blízkych. Nie každý má dnes odvahu spravodlivo sa nasrdiť, aktívne konať proti zlu, alebo s ním aspoň nespolupracovať. Aj kvôli tým, čo sa vzoprú, musíme všetci vytvárať otvorenú demokratickú spoločnosť, kde strach nemá miesto a kde môžeme dôverovať, že sa každá kauza spravodlivo vyrieši.

 

Martina Jakušová, Dobrý úradník

Foto: hillary h.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Dobrý úradník

Sme skupina úradníkov, ktorým záleží na kvalitnom a etickom fungovaní verejnej správy. Nechceme byť pohltení systémom a proaktívne pristupujeme k jeho zlepšeniu. Chceme prispieť k zlepšeniu štátnej kultúry a nastoľovať nové riešenia vo vnútri systému ako aj meniť vnímanie povolania úradníka verejnosťou. Veríme, že každý z nás môže vlastným pričinením prispieť k budovaniu fungujúceho štátu.