Denník N

Cesta

(foto: Tomáš Tahy)
(foto: Tomáš Tahy)

Na začiatku je rozhodnutie. Najväčší krok je ten prvý. Akonáhle sa naozaj rozhodneš, vieš, že sa to stane.

Už si na ceste, aj keď si stále doma.

Potom si na chrbát dobrovoľne naložíš najväčšie bremeno svojej cesty. Svojho malého veľkého kamaráta. Svoj balvan.

Bude iba tvoj. Budeš s ním padať aj vstávať. Budeš si s ním líhať a zaspávať. Budeš ho preklínať a zároveň potrebovať.

Bude tvojim sprievodcom, učiteľom aj pokušiteľom. Budeš s ním bojovať a bude ťa to bolieť.

Budeš sa ho chcieť zbaviť, no nespravíš to. Bude tvojou súčasťou a často tvojím jediným spoločníkom.

Naučí ťa viac ako si budeš myslieť.

***

Veľkú lekciu dostaneš možno hneď v prvý večer, keď nájdeš svoj nocľah. Potom to zbadáš.

Celú Cestu namaľovanú na stene dlhej úzkej chodby. Mestá, dediny, kopce, polia a lesy. V náznakoch a symboloch.

Vtedy si to uvedomíš. Seba a Cestu. Svoje ciele a svoju pýchu.

Ak prijmeš, že Cesta ťa presahuje, zbavíš sa „cieľa“ a oslobodíš sa.

Keď ráno zbadáš pri ceste tabuľku s počtom kilometrov, nevydesí ťa to. Prestaneš sa ponáhľať.

Od tej chvíle sa ti začnú diať zázračné, zvláštne a úžasné zážitky a stretnutia.

***

Prvé zažiješ možno hneď v prvé ráno v Španielsku, po celodennom prechode cez Pyreneje.

Vyjdeš z ubytovne a stretneš dvoch mladých ľudí. Chlapca s mandolínou a dievča.

Chlapec ti zahrá veselú pesničku o slimákovi. Má ju napísanú v rôznych jazykoch. Preložíš mu ju a zaspieva ti ju po slovensky.

Po rokoch si uvedomíš, že tá pieseň bola o tebe.

Ďalšie dni Cesty stretneš ľudí, ktorých si zapamätáš na celý život.

Zažiješ stretnutia tak blízke, osobné a úprimné, že ti to občas vyrazí dych.

Po pár dňoch spoločnej cesty, rozhovorov a spievania piesní budeš plakať pri lúčení s niekým, koho si pár dní dozadu nepoznal.

Prejdú roky a s niektorými z nich si možno budeš písať. Bude vás deliť veľká diaľka a spájať to, čo ste spolu zažili.

***

Čas ti bude plynúť úplne inak. Prvýkrát v živote zažiješ aké to je POMALY KRÁČAŤ KRAJINOU.

Zvykneš si na to. Zamiluješ si to. Keď potom pôjdeš autobusom a vlakom, bude ti trochu smutno.

Budeš sa tešiť ako malé dieťa z vecí ako pitná voda vo fontánke, tieň pod stromami, kúsok chleba so syrom alebo tuniakový šalát v konzerve.

Posteľ a strecha nad hlavou. Ďalšia dedinka. Nové stretnutie. Sloboda. Čistý vzduch.

***

Či sa rozhodneš ísť sám alebo nie, na ceste zažiješ aj samotu a osamelosť.

Byť sám môže byť nová a zaujímavá skúsenosť. Možno budeš prekvapený, čo všetko sa deje, keď si sám.

Niekoľkokrát budeš naozaj osamelý. Možno ti bude smutno. Uvedomíš si, kto ti vtedy najviac chýba a prečo. Budeš zúfalo potrebovať počuť ľudský hlas. Aj operná speváčka v rádiu ti bude stačiť.

V samote zažiješ „halucinácie“: ovce na vrcholkoch Pyrenejí, vystupujúce z hmly.

Nekonečne otravné „pekelné“ muchy uprostred rozpáleného šíreho poľa.

V samote po dlhej dobe stretneš sám seba a možno aj hlas Toho, ktorý ťa na cestu pozval (viď báseň z múru na konci tohto textu).

***

Krajinou pôjdeš ako slimák. A vďaka tomu z nej uvidíš toľko, ako nikdy predtým.

Všimneš si každý konárik na ceste, značku, strom, tieň, trávu, odbočku, kameň. Les a pole.

Dotkneš sa ich podstaty a pochopíš ich.

Kláštory, dedinky, mestá, diaľnice a kopce.

To všetko spoznáš novými očami. S tým všetkým budeš viesť rozhovor. To všetko v tebe zanechá pocity, myšlienky a emócie.

Asfalt ťa bude bolieť. Les ťa bude chrániť. Pramienok čistej vody ti spraví Vianoce.

Uprostred tejto krajiny stretneš ľudí. Pútnikov z celého sveta. Zaskočí ťa, koľko toho máte spoločného. Ak sa im otvoríš, otvorí sa ti nový rozmer Cesty.

***

Možno spoznáš, že existuje ešte jedna cesta. Schovaná za tou, po ktorej kráčaš.

Tajomná a neviditeľná.

Keď ju zbadáš, zistíš, že ňou kráčaš oveľa dlhšie.

Ak sa ti to stane, pomôže ti to vrátiť sa domov s vedomím, že nič nekončí.

Práve naopak.

***

Venované bráškovi

***

Dust, mud, sun and rain, 
is the Way of Saint James;
thousands of pilgrims and more than a thousand years. 

Pilgrim, who calls you?
What mysterious force brings you here? 

It’s not the Way of the Stars, nor the grand cathedrals.

Neither it is the courage of Navarra,
or the wine of the people of La Rioja.
It’s not the seafood of Galicia;
it’s not the countryside of Castilla. 

Pilgrim, who calls you? 
What mysterious force attracts you?
It is not the people of the way or their rural customs.

Nor it is their history and culture.
It isn’t the cockerel of la Calzada,
Gaudi’s palace,
nor the castle in Ponferrada. 

Everything you see in passing is a joy; 
but the voice which calls me,
makes me feel much deeper.

The force which pulls me, attracts me,
I cannot explain it. 

Only He from above knows it!

***

(báseň od neznámeho autora na múre na španielskej ceste Camino frances, voľný preklad do angličtiny)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie