Denník N

Severné Teritórium

Do Darwinu ešte ďaleko.

Prechádzame znova cez hranicu Západnej Austrálie, ale nikto nám nevie povedať, či aj tu bude taká karanténna kontrola, ako bola na juhu.   Pre istotu sme sa veľmi nezásobili, takže samozrejme, nebola. Nechápem, tak dole im vadia vínne mušky a tu nie? Či sem sa im nechce lietať?

Zásoby sme doplnili v Katherine. Po takej námahe, v takom teple, sme si dali pauzu a vykúpali sme sa v horúcich prameňoch. Povedala som si, že môžem aj s nádchou, veď 25 – 30°C môže len pomôcť.

Janina tu stretla kamaráta, vystískali sa a zaplávali si po nemecky. S mojou maturitou som im rozumela každé piate slovo.

Mala som pocit, akoby sme sa zo dňa na deň stali rodičmi. Máme 19-ročnú puberťáčku, ktorá si na plné pecky púšťa blbú hudbu. Donekonečna. Keď to už ani Luke nevykrýval, rozdelili sme si čas, tak, aby mal každý svoju hodinu. Počas jej hodiny som sa vrátila do svojej puberty. Spomenula som si, ako som našim púšťala gabber, hardcore techno a podobné chuťovky a ani raz sa nesťažovali. Asi by som sa nemala sťažovať ani ja. Lenže nejde len o hudbu. Tá ženská dokáže narobiť taký bordel, že mi rozum zastáva. Aj bez nej bol problém niečo v dodávke nájsť. Nech som hľadala čokoľvek, vždy som našla len to, čo som hľadala pred troma dňami. Teraz nemám šancu ani na to. Všade sa povaľujú jej košele, tričká a ponožky, neviem prečo nikdy nevyhodí prázdne fľaše a nádoby od Nutelly a ani riad po sebe neumyje. Ja zatiaľ zúrim len v sebe, ale ako sa poznám, nevydržím to dlho. A k tomu všetkému je ešte aj najmúdrejšia na svete. Bóže, to aj ja som bola taká? Keď hej, blahoželám rodičom, že to vydržali a sebe tlieskam, lebo som sa niekam posunula.

Takže môžem zhrnúť, že to bola dobrá skúsenosť. Potvrdzuje, že človek sa mení. Hudbu síce ešte občas počúvam naplno, ale robím aj také nudne dospelácke veci, ako napríklad zbieram bielizeň zo šnúry hneď, ako vyschne a keď sa povie 8.30 tak je to 8.30 a nie 8.43. Chodím skoro spať a skoro ráno vstávam. Ale to asi len tu, pretože žijeme v súlade s prírodou. O siedmej ráno je už v aute horúco a keby aj nebolo, vtáky škriekajú. A o siedmej večer je už tma.

No ale na druhú stranu, iba hňup sa nevyvíja, človeka menia skúsenosti a zážitky. Dokonca aj bunky sa nám neustále vymieňajú. Takže, keď sa človek mení k lepšiemu a o tom je predsa vývoj, inak by to nebol vývoj, ale krpatenie, nemôžem sa sťažovať. Človek sa zlepšuje, rastie a keď raz budem stará a vráskavá, snáď budem aj ten najlepší človek, akým môžem byť.

Národný park Nitmiluk

Na dolnom konci Národného parku Kakadu je Národný park Nitmiluk, kde sme na chvíľu zakotvili, lebo máme radi nekomerčnosť. Kakadu je vraj aj tak krajší v období dažďov, keď je všetko rozkvitnuté a zelené.

Keďže som dobre chápala, aké je krásne stretnúť niekoho, koho máš rada a ešte k tomu hovorí tvojou materčinou, dohodli sme sa, že Sebastian pôjde s nami na prechádzku do Katherine Gorge, rokliny len chvíľu od mesta. Je to aj taká pomyslená brána do parku.

Pôvodne sme sa tu mali stretnúť s D. a D., ale oni ešte zostávajú v Kununurre. Janina išla so Sebastianom a na chvíľu sme sa mohli uvoľniť. Byť 24 hodín denne s cudzím človekom dá zabrať.

Po výlete sa Sebastian vrátil do mesta a my sme pokračovali hlbšie do parku.

Bola som strašne vyčerpaná, ich som poslala na túru a ja som si čítala. Už ani nepamätám, kedy som bola naposledy sama a ja potrebujem samotu viac než čokoľvek iné. A ktovie kedy budem mať znova príležitosť, lebo sa zdá, že sa s Janinou v Darwine nelúčime.

Národný park Litchfield

Prečo sa nezastaviť v ešte jednom národnom parku, keď je cestou? Darwin nám predsa neutečie, teda, iba ak nepríde cyklón, hahaha. Na blbé vtipy by ťa bolo.

V Litchfielde je hneď pri kempe jazierko. Dovolila som si akurát tak omočiť si nohy, musím sa šetriť, nejako sa neviem zbaviť nádchy. Keď ma to čoskoro neprejde, budem zlá.

O obrovské divoké územie sme sa delili len asi s troma ľuďmi. Pokoj, pohoda.

Po oddychu pri jazere sme išli objavovať. Objavili sme kolóniu netopierov, čo mi pripomenulo Woolgoolgu, len stromy boli exotickejšie a v ich sýtej zelenej netopiere bolo len počuť. A cítiť.

Prechádzali sme kamenistou krajinkou, brodili sa cez potoky, rokliny a plošiny, s cieľom kaskáda jazier. Tak tu sú všetci turisti!

Dlho sme sa teda nezdržali.

Zabočili sme do mestečka Batchelor a prvý človek, ktorého sme stretli, bola naša obľúbenkyňa Selena z The Biggest Loser. Mala som chuť zakričať, že sme jej držali palce, ale hanbila som sa.

 

 

Teraz najčítanejšie