Denník N

Pre deti s anorexiou máme len 5 lôžok. A deti s psychiatrickými diagnózami posielame do liečební na druhý koniec Slovenska.

Počet detí s psychiatrickou poruchou na Slovensku dlhodobo rastie, najčastejšie sú deťom do 14 rokov prvý raz ambulantne diagnostikované poruchy správania a emočné poruchy. Od roku 2009 do roku 2017 sa však takmer trojnásobne zvýšila i diagnóza poruchy príjmu potravy. S diagnózou mentálna anorexia, bulímia a ďalšie formy porúch príjmu potravy bolo u nás v roku 2017 vyšetrených 1 875 osôb. Z toho 717 vo veku do 14 rokov a 541 vo veku 15 až 19 rokov.

Počas festivalu Jeden svet si diváci mohli pozrieť nový film Chuť žiť. Rozpráva príbeh troch anorektičiek, z ktorých jedna rozbehla projekt s rovnakým názvom. S lekármi a odborníkmi na výživu navštevuje školy. Film vznikol z iniciatívy pracovníkov Kliniky detskej psychiatrie a občianskeho združenia Duševné zdravie detí s finančnou podporou ministerstva zdravotníctva. S lekárkou, ktorá vystupuje vo filme a zúčastnila sa i diskusie po premietaní, s MUDr. MARTINOU PAULINYOVOU PhD. z  Kliniky detskej psychiatrie LF UK a Národného ústavu detských chorôb v Bratislave, sme sa porozprávali.

V rozhovore sa dočítate:

  • nemáme denný stacionár pre detských psychiatrických pacientov
  • deti posielame na liečenie na druhý koniec Slovenska
  • ktoré dievčatá prepadnú mentálnej anexií či bulímií častejšie
  • ako sme na tom s ich liečením v porovnaní s lídrom V. Britániou
  • detskí psychológovia sú najmä súkromní, nie každý rodič si ich dovolí
  • ako môžu anorexiu rozpoznať rodičia včas a čo môžu robiť.

Prečo ste sa zamerali práve na liečbu poruchy príjmu potravy?

„Poruchy príjmu potravy sú podobné závislostiam a mňa vždy  zaujímalo, prečo  sa človek stane závislým a ako sa môže zo závislosti vyliečiť. Keď som nastúpila na kliniku detskej psychiatrie ako doktorandka, zaujali ma pacienti s poruchami príjmu potravy. Mala som i osobné dôvody, keďže kamarátkina dcéra mala tento problém.“

Poruchy príjmu potravy málokto chápe ako problém závislosti. Autori projektu Chuť žiť, ktorí sa snažia šíriť osvetu o tomto ochorení, si nechali spracovať prieskum, podľa ktorého si až tretina ľudí myslí, že anorexia nie je choroba, len módny výstrelok.

„Výskum posledných rokov naznačuje, že je viacero podobností medzi poruchami príjmu potravy a návykovými poruchami ako drogová závislosť a alkoholizmus. V širšej definícii závislostí sa okrem alkoholu a drog nachádzajú aj potraviny. A to kvôli účinkom týchto látok na mozog, presnejšie na centrum odmeny. Centrum odmeny v mozgu stimulujú veci ako pochvala, starostlivosť o naše telo, cvičenie, náklonnosť niekoho k nám. Ale aktivuje sa aj vplyvom drog či zneužívaním potravín. A pretože stimulácia centra odmeny zároveň blokuje nežiaduce emócie, vzniká návykový cyklus. Drogy či jedlo sa stávajú zúfalo žiadanou látkou. U vysoko zodpovedných ambicióznych dievčat, čo sú práve pacientky s poruchami príjmu potravy, môže ísť o mechanizmus, keď sa im uľaví vtedy, keď kontrolujú svoj príjem potravy.“

Hovoríte, že ide o ambiciózne dievčatá. Vy ste skúmali, aký je temperament pacientiek. Vyplynulo, že ich charakterizuje vyššia úzkosť, strach z dospievania. Ako sa píše na portáli Národného ústavu detských chorôb ide o veľmi bystré dievčatá, často umelecky nadané, a perfekcionistky, ktoré sú precitlivené na kritiku a nastavené na výkon. Je to tak?

„Pri mentálnej anorexii ide často o dievčatá, ktoré sú úzkostlivejšie, zamerané na výkon a sú veľmi zodpovedné aj ambiciózne. Zvažujú riziká a majú tendenciu byť opatrné a predvídavé. Regulácia emócií a regulácia jedla je prepojená aj pokiaľ ide o štruktúry mozgu, presnejšie prenášače – neurotransmitery. Ak sa takéto dievčatá v období dospievania dostanú do neprimeraného stresu, ako napríklad strata blízkeho, choroba, alebo šikana, teda do  situácie, ktorú nemajú pod kontrolou, prinesie im  úľavu či pocit úspechu práve to, že získajú kontrolu nad svojou hmotnosťou, nad príjmom potravy. A to sa stáva pre ne drogou. Treba dodať, že vrodená vysoká miera úzkostlivosti u niektorých vyústi až do obsedantne kompulzívnej poruchy, charakteristickej nutkavými myšlienkami či rituálmi. Môžu sa týkať stravovania, ale aj iných oblastí, napríklad hygieny. Toto ochorenie môže anorexiu sprevádzať.“

Ako sa zmenila situácia v liečbe dnes a v čase, keď sa liečila dcéra vašej priateľky?

„V tom čase sme u nás na Psychiatrickej klinike Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou na Kramároch mali len akútne lôžka a mohli sme liečiť len akútne stavy. Ak dievčatá potrebovali liečbu opakovane alebo dlhodobo, posielali sme ich do liečební, kde liečba nebola špecifická a kde boli dlhý čas ďaleko od rodičov. To bolo traumatizujúce pre ne a aj pre mňa ako ich lekárku. V súčasnosti už na klinike vznikla Jednotka porúch príjmu potravy, kde máme možnosť liečiť pacientky komplexnejšie. Po týždni akútnej hospitalizácie máme možnosť v liečbe pokračovať na doliečovacom  lôžku. Ale čo nebolo vtedy a nie je ani teraz, je posthospitalizačná starostlivosť, ktorá sa ukazuje ako nevyhnutná. Jej ideálnou formou je denný stacionár.“

Sú u vás na oddelení dievčatá z celého Slovenska?

Áno. Mávame pacientky z celého Slovenska. Ideálne by bolo, keby Jednotka porúch príjmu potravy, kde sa  poskytuje komplexná starostlivosť, vznikla aj na strednom aj na východnom Slovensku.“

Sú u vás dievčatá z celého Slovenska, liečba trvá dva-tri mesiace, počas ktorých sú dievčatá často ďaleko od rodičov, prerušia školu, vzťahy s priateľmi. To by denný stacionár vyriešil?

„Priemerná doba liečby trvá 2-3 roky. Toľko nemôže byť dieťa v nemocnici. V prípade starostlivosti v dennom stacionári by mohli dievčatá viesť normálny život, neboli by oddelené od rodiny, chodili by do centra na deň-dva počas týždňa a popri tom by chodili riadne do školy. V centre by bolo pod kontrolou ich stravovanie  a pokračovali by v psychoterapii. A bolo by možné zapojiť aj rodinu. Je dokázané, že rodinná terapia je najúčinnejšou formou liečby. Pri tejto chorobe treba zmeniť kognitívne vzorce, sebavnímanie a vzťahy. Až následne sa zmení stravovacie správanie. To vyžaduje čas. Avšak na Slovensku nechýba  stacionár  len pre deti s poruchami príjmu potravy, my vôbec nemáme denný stacionár pre detských psychiatrických pacientov.“

Čo to znamená v praxi?

„Z našich skúseností vyplýva, že nemáme dostatočnú doliečovaciu časť liečby. Detskí pacienti majú len dve možnosti na doliečenie a to, psychiatrickú nemocnicu v Kremnici a liečebňu v Hráni, čo je až za Trebišovom. Na západnom Slovensku nemajú detskí psychiatrickí pacienti žiadnu možnosť doliečovania.“

To znamená – podobne ako sme hovorili pri poruchách príjmu  potravy, že deti trávia mesiace na lôžkach v nemocnici a potom ich odosielate na doliečovanie ďaleko od rodičov?

„Deti sú hospitalizované toľko, koľko vyžaduje ich akútna liečba. Následne vzniká problém. Doliečovanie  tak ďaleko od domova a blízkych je pre deti traumatizujúce, okrem toho je náročné zapojiť rodinu do liečebného procesu, čo je u detského pacienta veľmi potrebné. Podobná situácia nastáva, keď sú pacienti s poruchami príjmu potravy z východného Slovenska liečení u nás.“

Ako by to bolo ideálne?

„Hospitalizácia len na dobu akútnej stabilizácie, potom prechod do denného stacionára, kde by pacienti pokračovali v liečbe, no bývali by doma. V dennom stacionári majú pacienti terapeutický program kombinovaný so školou od rána do 15:00, potom sú doma s rodičmi a s kamarátmi. Dôležité je, aby liečba pokračovala až do komplexnej úpravy stavu, to je niekedy viac ako rok. Denné stacionáre nadväzujúce na nemocničnú liečbu by mali byť v každom kraji.“

V ČR už stacionár pre pacientov s poruchami príjmu potravy je.

„Áno, pre dospelých pacientov. Niekedy tam vezmú aj dievčatá pod 18 rokov, ale nie to pravidlo. U nás nie sú denné stacionáre  ani pre dospelých pacientov s poruchami príjmu potravy.“

MUDr. Martina Paulinyová (vľavo) s Gabinou Weissovou, keď v rámci projektu Kričím telom obchádzali Slovensko a hovorili o probléme anorexie s verejnosťou.                                                                              Foto: Zdenko Hanout

Zomiera až 10 percent pacientiek

Podľa Národného ústavu zdravotníckych informácií a štatistík (Psychiatrická starostlivosť, 2017) sme pri diagnóze poruchy príjmu potravy u detí do 14 rokov zaznamenali od roku 2009 takmer trojnásobný nárast. Lôžka pre tieto deti sú len u vás na Národnom ústave detských chorôb a ako odznelo na diskusií na festivale Jeden svet – je ich pre celé Slovensko šesť. To je šokujúce.

„Poruchy príjmu potravy sa liečia na celom Slovensku v rámci psychiatrických porúch, ale u nás na klinike je liečba špecializovaná a komplexná.  Aktuálne máme k dispozícii 5 lôžok. Neviem presne aká je situácia na ostatných pedopsychiatrických lôžkach, z rozhovorov s kolegami však vyplýva, že nie je priaznivá z dôvodu stúpajúceho počtu týchto pacientok. Tlak na prijímanie pacientov do nemocnice sa zvyšuje.“

Koľko detí  teraz u vás čaká na lôžko a aká je čakacia doba?

„Máme niekoľko dievčat na čakacej listine, ale akonáhle ide o akútne stavy, umiestňujeme ich na detskej klinike. No v tomto prípade nie sú v našom špecializovanom režime.“

V Čechách poskytuje organizácia Anabell dokonca telefonické, online či terénne poradenstvo. Sociálni pracovníci komunikujú na internete v skupinách, kde si dievčatá vymieňajú skúsenosti…

„Zúčastňujem sa  na konferencii, ktorú každoročne organizuje Psychiatrická klinika 1. LF UK a Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe a sociálne médiá, internet a poruchy príjmu potravy sú vždy veľkou témou. Pri tejto chorobe je veľmi nízka miera motivácie pre liečbu. Detské pacientky prinesú rodičia, ale dospelým pacientkám trvá niekedy veľmi dlho, kým sa rozhodnú liečiť. Mať dosah na tieto pacientky cez sociálne siete je veľká pomoc. Centrum Anabell rozbieha aktivity aj na Slovensku. A okrem toho tu je projekt Chuť žiť.“

Projekt Chuť žiť rozbehla Valentína Sedileková. S lekármi a nutričnými poradcami prešla tento rok 27 miest. A má veľké plány – pomôcť otvoriť denné sanatórium. Vy ste už v roku 2011 obchádzali Slovensko v projekte Kričím telom s  Gabinou Weissovou, ktorá tiež chorobu prekonala a napísala o tom knihu. Dievčatá po liečbe či v doliečovacom procese však nemôžu suplovať systém. Nebojíte sa o ne?  Gabina v knihe spomína množstvo žiadostí o pomoc, čo ju zaplavili.

„Bojím sa o ne a máte pravdu, že nemôžu a ani by nemali suplovať systém. Aj v Anabell sú šikovné dievčatá, na ktoré sa dá obrátiť, sieťujú odborníkov, robia skvelú prácu, ale ani oni nemôžu suplovať systém.“

Povedali ste, že vás stále šokuje ako dlho trvá liečba porúch príjmu potravy, že sa k vám dieťa vráti aj šesť ráz v priebehu troch rokov…

„…a ja mám vtedy pocit, že systém našej liečby je  nedostatočný. Boli sme s kolegyňou na pobyte na klinike Maudsley v Londýne, ktorej prácou sa inšpirujú v USA, v niektorých európskych krajinách i v Čechách. Liečba tu prebieha takmer výhradne formou denných pobytov pacientok s terapeutickým režimom kombinovaných s rodinnou terapiou a následne ambulantným sledovaním. Aj tu sa nám potvrdilo, že komplexná a  na mieru “šitá” liečba musí byť dlhodobá, minimálne rok. A je dôležité, aby začala zavčasu a bola efektívna, lebo inak nastáva chronifikácia. To znamená, že z dievčat vyrastú dospelé ženy s chronifikovanou anorexiiou alebo bulímiou. Je riziko, že budú trpieť celý život a neraz dospejú k invalidite. Úmrtnosť na túto poruchu je až 10%, najvyššia zo všetkých psychických porúch.“

Môžete porovnať liečbu u nás a v Anglicku?

„Centrum v Maudsley pracuje na báze denného stacionára a má tím odborníkov od pediatra, cez psychológa, detského psychiatria, liečebného pedagóga. Pacientku vidia viacerí odborníci, čo je skvelé, lebo je to objektívne. I pri diagnostike lekár robí s pacientkou rozhovor a dvaja kolegovia z tímu to sledujú cez nepriehľadné sklo a robia zápis. Potom sa o pacientke radia a rodine urobia ponuku liečby. Každá pacientka má rodinnú terapiu a okrem toho  je zaradená do terapeutických skupín. Po asi 8 týždňoch liečbu hodnotia a prípadne upravujú.“

A liečba v Národnom ústave detských chorôb?

„Vo vstupnom vyšetrení stanovíme hmotnostný deficit a BMI, nasleduje psychologické vyšetrenie so zameraním na osobnosť pacienta a psychodynamiku rodinných vzťahov. Na liečebnom programe sa podieľa detský psychiater a psychológ, keď je to potrebné aj sociálny pracovník, diétna sestra a stredný zdravotný personál. Terapeutický tím spíše s pacientkou terapeutickú zmluvu. V nej si odsúhlasíme hmotnosť, ktorú by mali dievčatá počas pobytu na oddelení dosiahnuť a individuálný terapeutický režim. Dodržiavanie pravidiel odmeňujeme – môže prísť návšteva, môžu používať mobil. Počas hospitalizácie prebieha intenzívny terpeutický program: individuálna a skupinová psychoterapia, arteterapia, pacienti sa učia relaxovať, majú hodiny autogénneho tréningu každý deň. Absolvujú stretnutie s nutričnou špecialistkou. Pomáhame pacientom  meniť ich kognitívne vzorce a učíme ich pracovať s emóciami. Každý týždeň absolvujú aj hodinu pohybovej terapie. Pred prepustením sa rozprávame s pacientkou a rodičmi a pomáhame im vytvoriť plán stravovania a denný režim a určíme podmienky ambulantnej liečby. Ďalej ich sledujeme ambulantne a jeden až dvakrát do mesiaca sa stretávajú v rámci terapeutickej skupiny s hospitalizovanými pacientkami.“

Na jedálničku je bežná nemocničná strava? Ležala som s dcérou na Kramároch a z toho jedla by som, popravde, nepribrala.

„Denne dievčatá jedia tri hlavné a tri vedľajšie jedlá. Keď hmotnosť nerastie, dostanú ešte prídavok k desiatej a olovrantu. Majú povolené jedno z jedál označiť ako výnimku a inak musia jesť všetko, aj prílohy, aj mäso, aj sladké jedlá. Strava je pestrá vyvážená a kaloricky nastavená adekvátne ich veku a výške a ich potrebe pribrať.“

A ako je to s rodinnou terapiou? Ochorenie zasiahne celú rodinu.

Spolupráca s rodičmi je kľúčová. Počas hospitalizácie dievčat sa snažíme byť v kontakte s ich rodičmi a aspoň v rámci možností pracovať aj s nimi. Organizujeme stretnutia svojpomocných skupín, kam prichádzajú i rodičia vyliečených pacientov, alebo pacientov v ambulantnej liečbe. Pokladám to za veľmi potrebné, pretože si vymieňajú skúsenosti. Rodinnú terapiu však zatiaľ neposkytujeme, hoci by sme veľmi radi, no nemáme kapacity. Pokiaľ sa nám podarí získať financie na školenia v zahraničí, máme v pláne ju poskytovať. “

„Deti sú hospitalizované toľko, koľko vyžaduje ich akútna liečba. Následne vzniká problém. Doliečovanie  tak ďaleko od domova a blízkych je pre deti traumatizujúce, okrem toho je náročné zapojiť rodinu do liečebného procesu, čo je u detského pacienta veľmi potrebné,“ hovorí doktorka Paulinyová.

Potrebujeme psychológov hradených z poistenia

Prieskumy, aj ten, ktorý ste robili na oddelení, hovoria, že u väčšiny pacientiek je narušené rodinné prostredie. Vy však nerada spájate ochorenie s rodinnými dôvodmi, lebo to rodiny stigmatizuje.  Ako je to teda?

„Veľa na túto tému diskutujeme s kolegami. Ovplyvnili ma štúdie, prístup nemocnice v Maudsley a vlastná skúsenosť s rodinami. Problémy rodiny alebo prístup rodičov môže mať podiel na rozvoji ochorenia ako „spúšťač“. Štúdie však nepotvrdili, že by bol nejaký typ rodiny či nejaký výchovný prístup typický pre rodiny pacientov s poruchami príjmu potravy. Rodiny sú rôzne a príčina týchto porúch multifaktorálna.

Moja skúsenosť je, že rodičia pacientiek sa často veľmi obviňujú, čo komplikuje proces liečby. Ani odborník nevie efektívne pracovať s rodičmi, ak sa na nich pozerá spôsobom “ale ste to pokazili”. Rodičia robia chyby, ale kto ich nerobí. A napriek chybám, je rodina pre dieťa základňou. Preto sa snažím skôr obnoviť sebadôveru rodičov a viesť ich k tomu, aby boli pre dievčatá oporou. Sú rovnako ako rodičia závislých detí veľmi bezmocní, vystrašení a majú tendenciu v stravovaní deťom ustupovať.  Sú radi, ak dieťa aspoň niečo zje, a to je v prospech choroby. Rodičia pacientiek s poruchami príjmu potravy by mali dieťa chápať, súcitiť s ním a podporovať ho, ale v stanovení hraníc v stravovaní by mali byť, naopak, veľmi pevní.“

No i vo vašej štúdii bola veľká skupina rozpadnutých rodín, kde často i bez ochorenia dieťaťa vidíme, že sa rodičia o dieťa sporia, dohadujú sa, kto je lepší rodič. A v tomto prípade možno i o to, kto je na vine, že dieťa ochorelo. Ako sa pracuje s týmito rodičmi?

„Je to fenomén, s ktorým sa  v poslednom období stretávame často. V niektorých prípadoch je konflikt medzi rodičmi natoľko hlboký, že rodinná liečba nie je možná. Niekedy však práve choroba rodičov spojí. Sústredia sa na dieťa a začnú spolu komunikovať. Platí, že čím sú dievčatá mladšie, tým viac rodinu potrebujú. V tomto veku sa formuje veľká časť osobnosti a rodinné prostredie, vzťah postavený na dôvere a pocit opory je veľmi dôležitý. Ak nie je nablízku rodič, dôležitá je náhrada v podobe učiteľa, príbuzného, terapeuta. Ak ide o staršie dievčatá, vediem ich k tomu, aby si uvedomili situáciu a samé našli motiváciu pre  liečbu. Podstatné je, aby mali dobrého terapeuta.“

A tých máme dosť?

„Máme sieť psychológov a psychoterapeutov, kam dievčatá posielam po odchode z nemocnice. Ale aj tá je vyčerpateľná. Bolo by vhodné, aby sa systémovo pracovalo zo strany štátu na vzdelávaní odborníkov, ktorí sú nevyhnutní pre starostlivosti o deti s poruchami príjmu potravy a všeobecne o deti so psychickými poruchami. Sieť psychológov pozostáva väčšinou zo súkromných odborníkov a tých si nie všetci rodičia môžu dovoliť. Je absolútny nedostatok odbornej siete, ktorá by poskytovala služby hradené z poisťovne.“

Zdravé deti nepotrebujú diéty

Motivácia je pre vyliečenie kľúčová. Hovoria to i dievčatá vo filme – kým nenašli motiváciu, v nemocnici vydržali dosiahnuť žiadanú váhu, aby „vonku“ mohli fungovať zase podľa seba. Gabina našla motiváciu v tom, že sa stala mamou. Valentína popisuje, ako  hľadala motiváciu – či sa vyliečiť, aby mama neplakala alebo kvôli trénerovi. Skutočnou motiváciou sa jej stalo to, aby si podobnou situáciou nemuseli prejsť ďalšie dievčatá a rozbehla projekt Chuť žiť. Rodičia sa často pýtajú, ako priviesť dieťa k motivácií pre liečbu.

„To je zložitý proces, pretože ak pacientka získa vlastnú motiváciu, je na polovicu vyhraté. Ak motiváciu nemá, musí mať tlak. Väčšinou sú to mladé dievčatá, nemajú ani 18 rokov, navyše je ich úsudok narušený chorobou. Rodičom hovorím, že oni musia byť ich motiváciou, oni musia strážiť ich hranice. A motivácia prichádza aj s uzdravovaním a nadobudnutím zdravej hmotnosti. A tým, že dievčatá vidia, že majú z choroby väčšie straty ako zisky, že prišli o bežný život.“

Štatistiky udávajú, že na 10 dievčat s poruchami príjmu potravy pripadá jeden chlapec. Prečo ochorejú chlapci, tiež je medzi dôvodmi tlak na vzhľad a štíhlosť?

„U chlapcov ochorenie so vzhľadom až tak nesúvisí. Skôr ide na výkon orientovaných chlapcov so zvýšenou úzkosťou. Pamätám si chlapca, ktorý odišiel študovať do zahraničia a veľmi schudol, ale i športovca, ktorý veľmi schudol pri zmene školy a rodinných problémoch.“

Ide o psychiatrické ochorenie s najvyššou úmrtnosťou, našťastie, v slovenských štatistikách som od roku 2009 nenašla úmrtie dieťaťa.

„Našťastie u detí nie je úmrtnosť vysoká, vďaka tomu, že ich rodičia privedú skôr ako nastane rozvrat a dlhodobé následky. Ale mortalita je vysoká u žien po 30-tke, kde už môže byť zdravotný stav taký, že situáciu ťažko zvrátiť.“

A vyliečené dievčatá sú vyliečené? Pri tomto ochorení sa uvádzajú vážne následky – osteoporóza, neplodnosť, poškodenie žalúdka, čriev, obličiek… Poukazovanie na tieto dôsledky nepomáha pri hľadaní motivácie na liečbu?

„Vo fáze, keď sú dievčatá pohltené chorobou, sa dlhodobých následkov a často ani smrti neboja. Fóbia  z jedla je intenzívna a pre ne je ohrozujúce jesť a mať normálnu váhu. Všetko ostatné je vzdialená hrozba. A aj keď sa vyliečia, upozorňujem ich, že anorexia je ich Achillova päta, nikdy v živote si nemôžu dovoliť experimentovať s jedlom.“

Rozprávame o  liečbe, no predsa sa spýtam –  ak čítajú rodičia, ktorí majú podozrenie na chorobu, čo si majú všímať? Dievčatá samé hovoria, že vedia skvele skrývať, že majú problém a hladujú.

„Využila by som túto možnosť a rada by som rodičov upozornila, že nie je v poriadku dovoľovať deťom do 19 rokov diéty. Dieťa príde s tým, že sa chce zdravo stravovať a pritom je to dievča, ktoré je v puberte a má okolo 50 – 53 kíl. Zrazu však nie je so sebou spokojné, lebo ideál krásy je v súčasnosti  nastavený neprirodzene štíhlo. Rodičia sa niekedy najskôr potešia, naskočia na vlnu špaldy a tofu, ale treba byť obozretný. Môže ísť o rozvíjajúcu sa poruchu príjmu potravy. Dieťa vo vývoji nepotrebuje diéty. Potrebuje plnohodnotnú a vyváženú stravu, v primeranom množstve. A potrebuje záujmy, koníčky šport a bezpečné vzťahy v rodine a s priateľmi. “

Vy ste ako preplávali pubertou? Nebojovali ste s nespokojnosťou s postavou?

„Môj temperament toto ochorenie vylučuje. Som bežný zdravý človek, ktorý je nervózny a nemôže sa sústrediť, keď je hladný. A vždy boli pre mňa podstatné vzťahy, vzdelanie, knihy. Pubertu som prežila ešte v minulom režime, kedy bol život v  tomto ohľade jednoduchší. Riešili sme iné problémy a tlak na úspech a vzhľad nebol tak intenzívny ako dnes.“

Valentína Sedíleková hovorí, že sa na školách stretáva s dievčatami, ktoré nepoznajú riziká ochorenia a najmä o bulímií majú predstavu, že im umožní riadne sa najesť, potom sa vyvracať a zostať štíhle. Popravde, tiež sa mi to v puberte zdalo ako dobrý nápad. No asi mi chýbali sociálne siete s radami, ako na to…

„Nielenže neboli sociálne siete, ale rozvoju ochorenia zabránila aj nejaká vnútorná stabilita či vnútorné zdravie. Pretože na tom sa to láme. Dievča si naozaj siahne na príznak Poruchy príjmu potravy vtedy, keď je vnútorne veľmi neisté, úzkostné, traumatizované a keď sa stane, že jej okolie nerozumie a dostatočne ju nepodporí. Rovnako je to pri mladých ľuďoch, ktorí siahnu po drogách. Niečo v ich vnútri zásadne zlyhá.“

A čo môžu urobiť rodičia, aby ich dieťa to vnútorné zdravie malo?

„Treba sa dieťaťu venovať. Treba ho počúvať a byť pri ňom, keď potrebuje. Ale tak akurát, lebo keď sme príliš ochraňujúci, tiež to nie je dobré. Mnohí  rodičia  sú dnes hyperprotektívni. Deti sú zvyknuté na to, že sú vo vatičke a keď sú zrazu vystavené prekážkam, nie sú na to zvyknuté  a tiež môžu zlyhať. Rodičovská výchova je veda.“

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Dlhoročná redaktorka SME (skoro 10 rokov, niektoré články tu: https://www.sme.sk/aut/195/andrea-hajduchova), dnes PR, aktuálne v treťom sektore. Ako novinárka som sa venovala najmä témam: ľudské práva, tretí sektor, životné prostredie, sociálne veci, okrajovo školstvo, zdravotníctvo. Na blogu chcem prinášať najmä zaujímavé rozhovory o témách, ktoré riešime my rodičia :-). Staršie blogy na SME https://hajduchova.blog.sme.sk/