Starajte sa o vzťah… kým sa ešte máte radi…

Ako sa starať o vzťah? Kým sa ešte máme radi. Túto otázku si nedávno položil Mattias Stolen Due a na túto tému napísal knihu. Aké sú jeho rady a postrehy na zachovanie a rozvíjanie vzťahu? Pozrieme sa na to spolu…

Čo môžem urobiť ja?

Keď sa o niekoho usilujeme, keď spolu chodíme, keď plánujeme spoločný život, dokonca aj v prvých rokoch života venujeme jeden druhému pomerne veľa času. Postupne sa však necháme pohltiť životom a životným tempom. Vzťah prežíva zo zotrvačnosti. Až nakoniec mnohí si kladú otázku, či ich ten druhý ešte miluje. Staviame sa k vzťahu ako k dobitému hradu – už je náš a bude to tak navždy. Zabúdame, že je to len začiatok spoločnej cesty…

Hoci dnes vnímame život vo dvojici len ako jednu z možností, má svoje čaro. Vzťah ktorý funguje ponúka zázemie, atmosféru dôvery, intímnosti, bezpečia a istoty. Je to láskavé prostredie, ktoré je veľmi dobrým zázemím. Ale zároveň, život vo dvojici kladie na oboch veľké požiadavky. Sme pripravení im čeliť, alebo chceme len ovocie vzťahu – zobrať si z neho len niečo?

Vo vzťahu sa môžeme stretnúť s množstvom vecí, ktoré nie je možné len tak zmeniť a niektoré zmeniť nie je možné. Ako napríklad rodinné prostredie, spoločenské zázemie, osobná minulosť, genofond, zdravotné predispozície, osobnosť, či temperament…

Existuje však veľa faktorov, ktoré je možné premeniť. K takým patrí komunikácia, spôsob ako pracujeme spolu ako tím, rozdelenie úloh, ale aj ako pristupujeme k tomu druhému a ako nazeráme na svet. Prvá vec ktorá nám pomáha vzťah premieňať je otázka: čo môžeme urobiť my sami?

Uhol pohľadu

Existuje fenomén – naučená bezmocnosť. O niečo sa snažíme a po nejakom čase, keď sa nám nedarí to dosiahnuť, to vzdáme presvedčení, že to nemá cenu. Je to spôsob sebaobrany pred zranením a zlyhaním. Takáto beznádej je však problémom. Lebo keď to vzdáte, potom už nasleduje len smútok, frustrácia a apatia. Preto je nebezpečné uveriť myšlienke: ten druhý sa nikdy nezmení… alebo nikdy sa to nezmení a nebude to lepšie…

Po rozhovoroch s manželmi často počujem slová: nádej stále žije. Je to uhol pohľadu. Keď sa Viktor Frankl ocitol v koncentračnom tábore, mohol sa mu zrútiť svet. Mal výborne rozbehnutú kariéru, mal krátko po svadbe a pred dokončením rukopis svojej najznámejšej knihy o hľadaní zmyslu života. O toto všetko v tábore prišiel. Hľadanie zmyslu mu však pomohlo prežiť. Podľa Frankla existuje sloboda, ktorú nám nikto nemôže zobrať a existuje sloboda voľby. Môžeme si vybrať a slobodne sa rozhodnúť. Sloboda a možnosť voľby dáva nádej. Ako to súvisí so vzťahom? Bez ohľadu na vonkajšie okolnosti (ktorým je vzťah vystavený) a bez ohľadu na vnútorné okolnosti (vzťah tých dvoch), do hry vstupuje náš postoj a naše rozhodnutie. Ten druhý sa môže snažiť, ale ak sme ho odpísali, vzťah tým trpí. Ten druhý nám môže ubližovať svojimi slabosťami, ale keď ho milujeme… Franklov prístup podporuje aj Irvin Yalom keď hovorí, že ak budeme situáciu zdôvodňovať všetkým mimo nás (ako sa ten druhý správa)… potom nebudeme mať ambíciu prevziať zodpovednosť… ale ak napriek všetkému ostatnému sa rozhodneme prevziať iniciatívu, potom nie je podstatné, či je ten druhý aktuálne mrzutý, alebo či sa nám v práci darí…

Existuje jedna metóda PREP (v duchu KBT – kognitívno behaviorálna terapia, zameraná na kľúčové témy ako komunikácia, spolupráca ako tím, riešenie konfliktov, posilnenie vzťahu…) ktorá bola vytvorená pre prácu s pármi a tá hovorí, že mnohé veci sa stanú a často bez príčiny. Dôležitejšie však je, ako sa k tomu postavíme a ako sa rozhodneme. Jednoducho nehľadať nepriateľa v tom druhom, nedovoliť okolnostiam aby nás postavili proti sebe, ale spolu čeliť problémom.

Prevziať zodpovednosť

Ak ste niekedy čítali knihu Malý princ od Antoine De Saint – Exupéryho, tak je tam zaujímavá replika kde Malý princ hovorí, že pre ostatných môže byť jeho ruža všednou. Ale pre neho, je dôležitejšia, než všetky ostatné. Pretože je jeho. Keď tomu druhému venujeme čas, keď investujeme do vzťahu odmenou je, že sme dobre naložili so svojím časom a to, že si ho zamilujeme (už po niekoľký krát) a on lásku opätuje. Možno nie hneď. Ale časom určite.

Mnohí venujú čas hľadaniu toho pravého. Ale dôležitejšie než ho hľadať, je ním sa stať. Vtedy už požiadavky nekladieme na toho druhého, ale na seba. A ak obidvaja kladieme nároky na seba a svoj rast, potom obaja tým získame. Ak však budeme mať požiadavky na toho druhého, ani jeden sa nezmení – zmeniť sa má predsa ten druhý… Obrátiť pozornosť na seba a prevziať zodpovednosť za vzťah je cestou ako ho premeniť. To je predsa to, čo máme vo svojich rukách a bez ohľadu na to, ako veľmi sa ten druhý snaží…

Spolu, či proti sebe?

Mnohé vzťahy ostanú doslova stagnovať. Keď prídu manželia na terapiu, voči tomu druhému majú celý zoznam čo by mal zmeniť. Keď však príde na nich, už nie sú tak kreatívni. Náš problém je, že premýšľame nesprávnym spôsobom. Musíme túto logiku obrátiť hore nohami. Nie čo ten druhý môže urobiť pre nás, ale čo my môžeme urobiť pre neho. To je to, čo máme vo svojich rukách. Ak chceme, vieme klásť dôraz na seba (nájsť si čas napr. pre záľubu) a na toho druhého (podporiť ho v niečom, čo má rád), prípadne investovať do spoločného času (naplánovať nejakú spoločnú aktivitu). Ak toto všetko budeme čakať od toho druhého, nemusíme sa dočkať. A ak obidvaja to budú čakať od toho druhého, ako to dopadne?

Už vidím tú otázku… áno, ten dôraz sa očakáva od obidvoch… žiadny pár nemôže dlho ťahať  len jeden…Obidvaja by mali klásť dôraz na toho druhého a investovať čas do spoločného vzťahu a venovať sa tomu druhému. Ale klásť si otázku čo môžem urobiť ja… je niečo, čo je v našich rukách. Mohla sa Vás dotknúť reakcia partnera, jeho slová… mohli vás zraniť… a môžete oprávnene cítiť hnev a bolesť. Ale ako s tým naložíte, to je už vo vašich rukách. Budete hľadať spôsob ako to prekonať… alebo využijete nahrávku na smeč a zrátate mu to?

Začať malými krokmi

Často nám bráni v aktivite obava pred tým, ako veľmi by to stálo a koľko úsilia by to stálo. Ale vždy si môžeme položiť otázku, čo je to najmenej, čo môžeme urobiť. Začať možno aj malými krokmi. A niekedy sa inak ani nedá…

Môžem tomu druhému vyčítať, že je momentálne bez nálady. Ale môžem hľadať aj spôsob, ako mu v tejto chvíli pomôcť. Milovať by bolo ľahké, keby to bolo len príjemné. Niekedy milovať bolí.

Keď sa nás ten druhý spýta, ako sa máme a pozorne počúva našu odpoveď… Keď javí záujem o náš svet… keď nás vypočuje bez pokušenia nám radiť, alebo presunúť pozornosť hneď na seba… cítime sa pochopení, uvoľníme sa, máme pocit, že mu na nás záleží. Takáto láskavosť je nákazlivá. Pokiaľ ten druhý zachádza s nami s láskou, rastie aj naša chuť milovať. Ale ten impulz musí odniekiaľ prísť a na začiatok stačí rozhodnutie. Odmena príde neskôr. Je dôležité, aby ten druhý vedel, že na neho myslíme…

Byť priateľom

Keď poviem manželom, že jeden druhému majú byť priateľom, často čelím zvedavým pohľadom, ale aj otázkam…

Keď sa obzrieme za svojím životom, často nás sprevádzali priatelia. Niekedy ich bolo viac, niekedy menej. Niektoré priateľstvá z rôznych dôvodov skončili. Ak však boli skutočné, všetky v nás zanechali výraznú stopu.

Priateľstvo vnímame ako priestor, kde môžeme byť sami sebou, kde nás ten druhý chápe a podporuje a kde kráčame spolu. Je prirodzené, že priateľstvo nám nemôže nahradiť to, čo je vyhradené manželstvu. Ale ten druhý v manželstve by mal byť priateľom. Vo vzťahu by malo rezonovať všetko to pekné z priateľstva + to, čo je ozdobou manželstva. Dôvera, intímnosť pocitov, myšlienok a dotykov… v tej najhlbšej možnej podobe… Sme priateľmi toho druhého?

Priateľstvo je dôležité, aby vzťah pretrval. Vášeň a túžba bez úprimnej lásky môžu vyhasnúť. Práve priateľstvo, alebo ak chcete spoločne prežitý čas a investovanie do vzťahu a do toho druhého je cestou, ako upevňovať vzťah a znovu si zamilovať toho druhého…

Priateľstvo, to je s úctou a s láskou pristupovať k tomu druhému, premýšľať nad tým, ako ho potešiť – len tak. Vzájomne sa rozprávať, zdieľať, podniknúť niečo spolu… Manželstvo je už taká nadstavba. Vášeň bez manželstva je možná a priateľstvo bez manželstva je možné. Ale manželstvo bez priateľstva nie, pretože vďaka priateľstvu vo vzťahu pretrváva vášeň…

Hľadať to pekné

Mnohým párom ktoré za mnou prídu kladiem otázku: prečo ste sa do seba zamilovali. A mnohým sa objavia iskry v očiach a nasleduje prúd slov o tom kde, ako, prečo, spoločné zážitky…

V bežnom živote si málokedy nájdeme čas spomínať na to pekné. A pritom, spoločná minulosť je prameňom emócií a sily pre prítomnosť a budúcnosť. Čo všetko sme spolu prežili a ešte prežijeme… Možno zápasíme s nejakým problémom, možno máme pocit, že situácia je beznádejná. Ale pri spätnom pohľade si môžeme všimnúť koľkokrát sme dokázali prekonať problémy a znovu prežiť pekné obdobie…

Bolo by dobré častejšie hovoriť o tom, čo sa nám na tom druhom páči a pripomínať si to pekné. Nedovoliť rýchlemu životnému štýlu, aby nám pohltil a prestali sme čerpať silu zo spoločného vzťahu.

Ak budete dostatočne dlho hľadať na tom druhom to negatívne. Určite nájdete. Ale má význam hľadať to, čo nás rozdeľuje ak chceme kráčať spolu? Kráčať spolu znamená hľadať to, čo nás spája. Nedovoľte negatívnym myšlienkam, aby vytvorili priepasť medzi Vami a tým druhým. Ak vznikne medzi Vami brázda, bude sa zväčšovať. A vzťah to nemusí rozdýchať…

Hľadať to spoločné

Vzťah sa môže kvalitatívne zmeniť, môže sa premeniť, stať sa krajším miestom… ak tí dvaja začnú investovať do vzťahu. Vďaka psychológovi Danielovi Sternovi sa zaužíval pojem kairovské okamihy – podľa teórie nie je ani tak dôležitý čas, teda jeho množstvo ako skutočnosť, že sme si našli na toho druhého čas. To neznamená, že pár slov, prípadne dotykov, alebo nejaká drobnosť… prekonajú problémy… ale stanú sa posilou. Ten druhý ešte stále na mňa myslí, má ma rád, záleží mu na mne…

Keď sme toho druhého stretli, keď sme s ním chodili a začali žiť, verili sme predstave, že si ho ani nezaslúžime a že je veľkým darom. Ak známosť netrvala krátko a vzťah bol postavený na reálnych základoch, potom naše presvedčenie nebolo falošné a dôsledkom zamilovanosti, ale reálne postavené na skutočnej hodnote toho druhého. Avšak bez investovania do vzťahu sme časom prestali toho druhého vnímať ako dar a mnohé veci sme začali brať ako samozrejmosť a prestali byť za ne vďačný a prestali zdieľať spolu jeden život.

Je to taký paradox, ktorý si ani neuvedomujeme. Ale o vzťah často ani nejde. Ak budeme negatívne pozerať na svet, potom hocijaký partner by nám časom prišiel ako nevhodný, či nesprávny a vzťah s ním by sme vnímali ako omyl. Pre vzťah je však dôležité hľadať to spoločné…

Bok po boku

Vzťah je vzťahom dvoch osôb. Pokiaľ má problém jedna z nich, problém majú obaja. Lebo sú jedno. Pokiaľ sa objaví problém, môžu sa navzájom obviňovať kto a akou mierou za to môže, alebo môžu byť konštruktívni a hľadať, ako s ním naložiť. Tí dvaja sa môžu hádať, kto má pravdu, alebo môžu hľadať riešenie… Vždy je to o priorite. Možno mám pravdu, možno toho druhému dotlačím k tomu, aby to uznal… ale čo z toho budem mať? A čo zo toho bude mať náš vzťah. Možno ten druhý uzná, že mám pravdu, ale pomôže to vzťahu? Vzťahu a ani tomu druhému to nepomôže. Ak ten druhý urobí chybu (a je schopný sebareflexie), uvedomuje si to aj sám… môžem mu vyčistiť žalúdok a tým sa zväčší priepasť medzi nami, alebo mu môžem byť oporou a pomôcť mu a nám obom z toho von… Dovolíme okolnostiam aby nás postavili proti sebe, alebo nás zocelili keď bok po boku budeme s problémom zápasiť obaja – za nás oboch…?

Dotýkanie slovami

Tak ako priateľstvo, ani vzťah nedokáže fungovať bez komunikácie. Dôležité je, aby obidvaja mohli pomenovať svoje myšlienky a pocity bez obavy z toho, že by ich ten druhý vysmial.

Vzťah veľmi často trpí tým, že sa nevieme skutočne dobre porozprávať. Skáčeme si do reči, nenecháme toho druhého dohovoriť, miesto vypočutia mu začneme radiť, prípadne počúvame iba jedným uchom a iba tak naoko. Nastal čas to zmeniť. Obidvaja potrebujeme byť vypočutý, to znamená, aby ten druhý aktívne počúval čo sa mu snažíme povedať, aby kládol otázky a zaujímal sa o to, čo sa stalo a prečo sa tak cítime.

Jednoducho doprajte tomu druhému priestor, aby sa otvoril a v atmosfére dôvery a bezpečia Vám ukázal čím žije a čo ho trápi. Samozrejme, že s rovnakou silou sa bude zdieľať aj o všetko to pekné. Komunikácia je sama o sebe nástrojom ako sa zdieľať, ako rozvíjať priateľstvo a prehlbovať intimitu aj vo vzťahu a v manželstve.

Dotýkanie rukami

Komunikáciu môžeme vnímať ako spôsob ako sa dotýkať slovami. A rovnako tak dôležité je dotýkať sa aj rukami…

Keď na to príde, mnohé ženy sa sťažujú na to, že ich manžel sa s nimi málo rozpráva. A mnohí muži sa zas sťažujú na to, že ich žena sa s nimi málo miluje. Potrebujeme oboje dotyky slovami aj rukami…

Dotyk môže byť nepríjemný, keď sa nás dotýka niekto, kto nás nemá rád. Rovnako tak netúžime po rozhovore s niekým, s kým nemáme vzťah.

Dotyk je pre vzťah veľmi dôležitý, pomáha vo vzťahu udržať  plameň. Ale nie je to len o dotyku. K slovu sa hlásia aj bozky, či milovanie. Niekedy našu potrebu dokáže uspokojiť dotyk, niekedy potrebujeme viac…

V súčasnosti existuje niekoľko faktorov, ktoré ohrozujú priestor ktorý venujeme dotyku. Tým prvým je únava. Keď sme unavení, aj príjemná aktivita môže byť nad naše sily. Tým druhým je čas. O deviatej večer naozaj už nie sme na vrchole síl a ani nie sme moc kreatívni. A v neposlednom rade je to predstava vášne. Tá sa objaví a potom vytratí, aby sa neskôr znovu objavila a zarezonovala v živote. Trvalý vzťah nestojí na vášni. Ale vášeň k nemu patrí. Vášeň má blízko k impulzívnemu konaniu, to sú žiaľ v mnohých prípadoch prípady, kedy došlo síce neplánovane, ale k nevere…

Dobrý spôsob ako mať častejšie sex, je rozprávať sa o ňom. A rozprávanie, to je cesta k zdieľaniu a k odkrytiu svojich túžob a pocitov… a to podnecuje túžbu po tom druhom a k spoznaniu ako…

Zrkadlo vzťahu

Cesta životom nikdy nebude bez problémov. Je prirodzené, že do nášho života zavítajú problémy a že aj vzťah sa občas ocitne v ťažkostiach. Problém v tomto prípade nie je znakom toho, že vzťah je na konci, ale že problém treba prekonať.

Nie je dobré hodnotiť vzťah v okamihu, kedy nastanú problémy. Ani zdravie a celkový zdravotný stav neposudzujeme v okamihu, keď ochorieme. Problémy skôr preveria, či v ťažkostiach bojujeme spolu, alebo proti sebe. Ak bojujeme proti sebe, potom prekonať problém bude ťažšie, lebo veľa síl nás bude stáť boj s tým druhým. Okrem toho, po prekonaní problému bude potrebné uzdraviť aj vzťah…

Problémy v skutočnosti nastavia zrkadlo tomu, v akom stave je náš vzťah. Ak to v ňom škrípe, treba problém prekonať a vrhnúť sily do rekonštrukcie vzťahu. Vzťah treba upevniť, pretože väčšie problémy by ho mohli pochovať…

Kniha nám pripomína, že je dôležité neustále venovať čas a starostlivosť tomu druhému a nášmu vzťahu. Vzťah je niečím živým, o čo sa treba starať. Základom je priateľstvo, zdieľanie, rozhovory a dotýkanie. A tiež bojovať spolu a za oboch. Sú okamihy, kedy potiahne jeden a kedy druhý. Nikdy sa netreba vzdávať a vzťah dokáže premeniť už aj naše rozhodnutie niečo zmeniť. Ak už máme vzťah, potom investovať čas do toho druhého a do vzťahu je tou najlepšou investíciou, ktorú môžeme urobiť. Vzťah mnohé prekoná, ale nepôjde to samo od seba. Ak prestaneme investovať do vzťahu, vzájomné puto začne slabnúť, až časom postačí málo, aby sa tí dvaja rozhodli kráčať sami…

Tomáš Hupka

Mattias Stolen Due  je dánskym psychológom a rodinným terapeutom. V záplave kníh na tému partnerského vzťahu sa rozhodol pripomenúť, že je dôležité investovať do vzťahu, do puta ktoré spája dve osoby. A vo svojej terapií pomáha partnerom, aby sa naučili lepšie starať jeden o druhého. Kniha Starajte sa o svoj vzťah… kým sa ešte máte radi, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www.todaysparent.com