Denník N

Zneužitá smrť Jána Kuciaka

Na začiatok disclaimer: Ján Kuciak si zaslúži, aby sa jeho násilná smrť pripomínala ako bezprecedentný zločin na celej novinárskej obci. Zaslúži si aj to, aby jeho kolegovia popri svojej bežnej práci venovali čas a energiu napísaniu osobitnej knižky o jeho živote. A určite si zaslúži aj to, aby súčasným i budúcim generáciám slúžili ako vzor jeho toľkokrát spomínané vlastnosti: úcta k faktom, odvaha bojovať za pravdu a spravodlivosť, i jeho láskavý a úprimný vzťah k ľuďom.

Čo si však Ján Kuciak určite nezaslúži, je zneužívanie jeho mena a odkazu na rôzne bočné manévre – či už politické alebo mediálne. Nie je to prvýkrát, čo sa s takýmto zneužívaním stretávame. Tento raz, žiaľ, priamo v knižke o ňom z pera jeho kolegov. Píšem o tom, pretože sa úzko týka mojej osoby.

„Vieš, že sa o tebe píše v tej knižke o Janovi Kuciakovi?“ napísala mi minulý týždeň manželka v sms správe. Odpovedal som bez rozmýšľania, že to musí byť hlúposť, pretože som s ním nikdy neprišiel do kontaktu. Potom som však na facebooku natrafil na fotku príslušných strán knihy, zdieľanú manželkou jedného z popredných predstaviteľov novej strany Spolu. A napokon som si cez víkend prečítal promo článok ku knihe priamo na portáli Aktuality.sk, ktorý síce v titulku sľubuje príbeh o Kuciakových odhaleniach v oblasti zbrojárstva, ale začína sa mojou „kauzou“, s ktorou mladý novinár nikdy nič nemal a ktorá bola od začiatku do konca vymyslená a politicky zneužitá.  Vtedy som sa rozhodol napísať pár slov, hoci tuším, čo bude zo strany médií nasledovať.

Niekoľko dní pred parlamentnými voľbami v roku 2016, v ktorých som kandidoval ako číslo 3 na kandidačnej listine strany #Sieť, vydali Aktuality.sk tento článok: „Transparentný politik? Procházkov človek sa dostal lacno k pozemkom.“ Čudujete sa, prečo je článok celý doškrtaný a prečo je tam toľko opráv? Nuž, je to výsledok jeho podivnej cesty, ktorá s objektivitou a overovaním si faktov nemala nič spoločné.

Pred vydaním tohto článku ma oslovila redaktorka Veronika Šmiralová s viacerými otázkami. Ponechám bokom, že mnohé z nich vykazovali znaky úplnej neznalosti problematiky zo strany autorky a iné zasa predurčovali tón chystaného článku. Odpovedal som jej a zároveň som jej poskytol príslušné všeobecne záväzné nariadenie mesta, z ktorého bolo zrejmé, že s mestským majetkom sa nakladalo striktne v rámci pravidiel. Nepomohlo. V článku sa ocitli absolútne nekorektné hodnotiace výroky, ako sa „mne blízka firma“ dostala „lacno k lukratívnym pozemkom“. Že išlo o pozemky vo vnútrofiremnom areáli, bez prístupovej cesty a kupujúca firma vybudovala pre mesto chodník za 16-tisíc eur, sa už čitateľ, samozrejme, nedozvedel.  Inak by totiž zistil, že za mestu úplne nepotrebný a nevyužiteľný pozemok zaplatila firma, v ktorej som sa o rok neskôr stal akcionárom, oveľa viac ako bola trhová cena.

Zavolal som teda šéfredaktorovi Petrovi Bárdymu, poslal som mu predmetné mestské nariadenie a upozornil som ho, že jeho podriadená buď odflákla svoju robotu alebo to urobila zámerne. Na moje veľké prekvapenie, aj tých niekoľko opráv, ktoré sa napokon do článku dostalo, neprišlo hneď, ale musel som sa ich niekoľkokrát domáhal. Dokonca aj do opráv uviedli nepravdivé informácie: napríklad tú, že ceny prenájmu pozemkov sa v Martine nedajú určiť, a to aj napriek tomu, že redaktorka i šéfredaktor mali odo mňa v rukách všeobecne záväzné nariadenie mesta, ktoré presne určuje ceny pozemkov. Článok medzitým letel po Slovensku, zdieľal sa a slúžil všetkým politickým oponentom ako nástroj antikampane.

Vtedy som pojal podozrenie, že nejde o náhodu a začal som pátrať aj ja. A zistil som zaujímavú vec. Pár mesiacov pred voľbami vznikla stránka Gorila v Sieti, ktorá pravdepodobne za úplatu diskreditovala stranu a jej čelných predstaviteľov. Klasická stránka, akých sú pred voľbami desiatky. O mne priniesla „závažné zistenie“, že som polovičným akcionárom jednej spoločnosti, hoci som to uvádzal v majetkovom priznaní. No keďže išlo o akciovku, materiály o nej sa dali dohľadať len na obchodnom súde. Nuž a ja som sa dozvedel, že tieto materiály si tam bola fotiť jediná osoba: Veronika Šmiralová z Aktualít. Nebolo by to nič zvláštne, ak by sa tento dokument neobjavil ešte pred vyjdením článku práve na diskreditačnej „gorilej“ stránke. Priamo som sa teda Bárdyho opýtal, či sa Aktuality zapájajú do diskreditačnej kampane. Vylúčil to, ale začal podozrivo koktať po mojej informácii, že jediným človekom, ktorý sa o príslušné dokumenty zaujímal, bola jeho redaktorka.

Nech si spraví každý názor sám – podľa toho môjho sa však Aktuality cielene zapojili do predvolebnej kampane a vyjdenie článku pár dní pred voľbami nebolo žiadnou „zhodou okolností“, ako sa píše v knihe o Kuciakovi.

„Kauza“ vyvolala obrovský záujem médií a ešte v ten deň prišli do Martina všetky televízne štáby. Keď som im však predložil príslušné materiály, vypli kamery a odišli. Ešte pred ich návštevou sa mié ozval aj redaktor Denníka N. Keď som mu preposlal všetko to, čo slečne Šmiralovej, prestal sa o túto bublinu zaujímať. „Kauza“ tak ostala „kauzou“ len na portáli Aktuality. Tuším prečo. Na mestskom úrade v Martine pre neschopnosť skončila jedna zamestnankyňa, ktorá si našla útočisko práve v redakcii Aktualít. Ale možno je to len náhoda.

Áno, cítil som sa ukrivdený, pretože celý prípad na môj vlastný podnet preskúmala prokuratúra a nenašla žiadne porušenie zákona. Podal som preto žalobu. Článok Aktualít bol podľa mňa účelový a najmä plný klamstiev. Bola to moja prvá a po tejto skúsenosti aj posledná žaloba, ktorú som podal na nejaké médium. Žijeme v dobe, kedy o vás hocikto môže napísať hocičo, aj keď to nie je pravda. Právna zástupkyňa vlastníka Aktualít na súde potvrdila, že všetko schvaľovalo mestské zastupiteľstvo, plne v súlade so zákonom a platnými všeobecne záväznými nariadeniami mesta. Ale že autor tam môže napísať svoj hodnotiaci úsudok a že politik to musí strpieť. V poriadku, poučil som sa. Dať žalobu bola zrejme chyba, ale myslel som si, že je to jediná možnosť, ako sa môžem brániť. Už by som to neurobil. Šéfredaktor Bárdy mi to pri každej príležitosti náležite vracia. Stačí si prečítať jeho komentáre,  v ktorých na mňa osobne útočí a ktoré sú plné nenávisti voči mojej osobe.

Bol som tri volebné obdobia primátorom mesta Martin. Tento komentár píšem na úsvite dňa, v ktorom o niekoľko hodín odovzdám úrad svojmu nástupcovi. Som však hrdý na to, čo sa nám za ten čas v Martine z pohľadu transparentnosti podarilo. Ako prvé mesto na Slovensku sme zaviedli súbor protikorupčných opatrení, ktoré išli výrazne nad rámec vtedajších zákonov. Začali sme zverejňovať všetky zmluvy a faktúry, obstarávali sme prostredníctvom elektronických aukcií, výrazným spôsobom sme obmedzili právomoci primátora a presunuli ich na zastupiteľstvo. Za tieto kroky sme získali prestížne ocenenia – Cenu OSN, Cenu európskej únie, o niekoľkonásobnom umiestnení na stupni víťazov rebríčku transparentnosti miest ani nehovoriac.

Čo však bolo dôležitejšie ako ceny: inšpirovali sme vládu Ivety Radičovej, ktorá náš súbor opatrení zaviedla na národnú úroveň. To, že dnes existujú „dátoví novinári“ a že spoločne s rôznymi aktivistami môžu kontrolovať politikov a takmer všetko nájdu zverejnené na webe, je aj zásluha mesta Martin pod mojím vedením. Chápem, že sa o tom nikde nepíše, pretože pozitívne veci nikoho nezaujímajú. Keď však odídem z politiky, budem rád, že tu po mne ostal konkrétny výsledok. Po niektorých novinároch tu zostanú len komentáre plné žlče a nenávisti.

Smrť Jána Kuciaka otriasla celým Slovenskom. Mala by však mať konkrétne ponaučenie tak pre politikov, ako aj pre novinárov. Tí prví musia konať čo najviac transparentne a vnímať občiansku i novinársku kontrolu ako prospešnú pre vyššiu dôveru ľudí v štát a jeho inštitúcie. A tí druhí by mali kontrolovať a informovať – nie robiť politiku alebo neobjektívny a jednostranný aktivizmus. Veľmi ma mrzí, že knižný príbeh jedného z mladých novinárskych talentov, ktorý mal byť spomienkou a vďakou od jeho kolegov, je zbytočne nahlodaný vybavovaním si osobných sporov s ľuďmi, ktorí s Kuciakom nič nemali. Som presvedčený, že toto nie je v súlade s jeho vyznávanými hodnotami a že tento druh spomienky si Ján Kuciak jednoducho nezaslúžil.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie