Denník N

Etika migrácie do Európy

O migrácii vyšlo v Nemecku v posledných rokoch veľa kníh. Zaujímavý postoj k tomuto aktuálnemu problémovému okruhu zaujal filozof a etik Julian Nida-Rümelin: zasadzuje ho do globálneho kontextu a presadzuje myšlienku liberálneho kozmopolitického svetového poriadku, pričom vystavuje ostrej kritike otvorené nemecké hranice a neochotu bohatých štátov kompenzovať odliv mozgov z krajín pôvodu.

 

Julian Nida-Rümelin je známy nemecký filozof. Od roku 2004 učí ako profesor na mníchovskej Ludwig-Maximilians-Universität. Medzi jeho ťažiskové oblasti patrí etika, ako aj politická a praktická filozofia. Je členom Sociálno-demokratickej strany Nemecka, SPD. V rokoch 2001 a 2002 pôsobil v spolkovej vláde sociálnych demokratov a Zelených ako štátny minister na úrade spolkového kancelára pre oblasť kultúry a médií. Napísal mnoho publikácií. V roku 2017 uzrela svetlo sveta kniha Über Grenzen denken: Eine Ethik der Migration (Myslieť ponad hranice: Etika migrácie).

Úvodom autor uvádza, že utečenecká kríza z roku 2015 núti k jasnému mysleniu, ku ktorému však možno dospieť len vtedy, ak sa rozlúčime s dosiaľ obľúbenými dogmami. V knihe sa Nida-Rümelin snaží nájsť spoločnú reč medzi etikou a politikou, čo by v tom najlepšom prípade prispelo k ukončeniu súčasnej straty orientácie; k tomuto sa možno dopracovať, ak je človek ochotný a schopný podrobiť vlastné predsudky a predstavy kritickej skúške, ako aj uznať empirické a normatívne fakty.

K nepríjemným skutočnostiam súvisiacim s migračnou krízou patrí podľa neho fakt, že utečenecké pohyby smerom do Európy, osobitne do Nemecka, sú medzi iným  dôsledkom politického chaosu v severnej Afrike a na Blízkom Východe, za ktorý nesú zodpovednosť aj západné demokracie. Takisto k nim patrí to, že bieda a mizéria viac ako dvoch miliárd ľudí sa nedá zmierniť ani kultúrou vítania a otvorenými hranicami bohatých štátov.

Centrálna myšlienka knihy mníchovského profesora znie: „Prijímanie ľudí, ktorí utekajú pred chudobou, z juhu na sever, do bohatých krajín, teda do severnej Ameriky a Európy, nie je nijakým rozumným príspevkom k boju proti globálnej núdzi a biede. Na jednej strane stoja obrovské náklady jednotlivcov na transkontinentálne sťahovanie vrátane nebezpečenstva straty vlastného života, na strane druhej stoja náklady na integráciu v prijímacom štáte, kultúrne straty migrantov a predovšetkým socioekonomické straty tých, čo zostali v príslušných chudobných oblastiach. Z kozmopolitických a humanitárnych úvah sa preto vyslovujem proti politike otvorených hraníc v boji proti globálnej biede a mizérii.“

Krajiny, ktoré sú vystavené takzvanému demografickému poklesu, sa stotožňujú s kontrolovaným prisťahovalectvom, aby zmiernili hospodárske a sociálne narušenia. Krajiny bez zjavného demografického poklesu, ale s veľkými územnými a prirodzenými zdrojmi, ako sú napríklad Kanada alebo Austrália, uskutočňujú cielenú prisťahovaleckú politiku, ktorá sa orientuje podľa vlastných hospodárskych a sociálnych záujmov.

Profesor Nida-Rümelin v ďalšom uvádza, že ku kozmopolitickým kritériám humánnej migračnej politiky patrí takzvaný zákaz poškodzovania tým ľuďom, čo zostali v príslušných krajinách, ako aj dotknutým štátom, kultúram a regiónom, odkiaľ sa migranti usilujú dostať do bohatých štátov. Sem patrí takisto sociálna únosnosť prisťahovalectva do bohatých krajín. Nemal by prestať platiť štandard sociálnej istoty, teda sociálneho štátu, ktorý sa v priemyselne vyspelých krajinách vybojoval za posledných 150 rokov, ako aj spôsob organizácie sociálneho vyrovnania, čiže pôsobenie odborových zväzov, ktoré je protipólom činnosti trhových síl. Autor očakáva konflikty medzi zákazom poškodzovania a etickým kritériom sociálnej únosnosti. Tento sa nebude dať vyriešiť z etického hľadiska, tu je na programe dňa politická súdnosť.

Kozmopolitická perspektíva spočíva podľa mníchovského profesora a bývalého sociálnodemokratického politika v analýze etiky migrácie z pohľadu humánneho vytvárania globálnych vzťahov, a nie z národnoštátnej či skupinovej perspektívy. Tento konflikt medzi lokálnym spoločenstvom a jeho etickými väzbami a kozmopolitickým, svetoobčianskym zástojom a životným štýlom pritom nie je ničím novým, tiahne sa kultúrnymi dejinami ľudstva od antiky.

Jasným dôkazom neschopnosti vyriešiť globálne problémy je skutočnosť, že napriek silnému celosvetovému hospodárskemu rastu sa ešte stále nepodarilo vyhubiť hlad v mnohým štátoch. „Svet je nespravodlivý, lebo veľká časť globálneho obyvateľstva zotrváva v biede a mizérii“, podčiarkuje Julian Nida-Rümelin a dodáva, že vyše dve miliardy ľudí sa nachádzajú v chudobe. Táto situácia by sa podľa neho dala vyriešiť „zlomkom svetového domáceho produktu“.

Bieda a mizéria v regiónoch, kde vládne chudoba, je pritom podľa autora čisto kvantitatívne taká veľká, že jej zmiernenie transkontinentálnou migráciou predstavuje iba príslovečnú kvapku v mori. Je skrátka a jednoducho nepredstaviteľné, aby viac ako dve miliardy ľudí unikli extrémnej chudobe vysťahovaním do bohatých regiónov na tomto svete, čo sa nedá zvládnuť ani hospodársky ani sociálne.

Prijímanie utečencov je podľa mníchovského profesora humanitárnou povinnosťou, ak týmto utečencom hrozí v ich krajine pôvodu smrť alebo politické prenasledovanie, napríklad v dôsledku občianskej vojny alebo diskriminácie menšiny.

Smutným paradoxom je podľa autora, že ľudia, ktorí prichádzajú do bohatých západných krajín, nepatria vo svojich domovinách k tým najviac núdznym. Kto je v stave vydať niekoľko tisíc dolárov, aby sa dostal povedzme z Ghany na Sicíliu, určite nepatrí k najchudobnejšej miliarde ľudí na zemeguli. A dodáva, že je nápadné, že najnovšia transkontinentálna migrácia do Európy sa nesie v znamení silnej nerovnováhy medzi mužmi a ženami, t. j. viac ako dve tretiny migrantov sú muži vo veku medzi 14 a 34 rokmi, čo môže navádzať k domnienke, že môže ísť v omnoho väčšej miere, než sa pôvodne mohlo predpokladať, o socioekonomicky motivovanú migráciu, a nie o utečencov z oblastí zasiahnutých občianskou vojnou alebo z vojnových území. V tejto súvislosti Nida-Rümelin dôrazne podčiarkuje: „Keď cez európske hranice prichádzajú tí, čo nepotrebujú najviac pomoc, tak potom vzniká otázka, či zameranie ochoty pomáhať tým, čo sa vydali na únavnú a vyčerpávajúcu cestu k nám, neznamená zanedbávanie tých, ktorí nemajú finančné a fyzické možnosti na takúto cestu, ktorí však v omnoho väčšej miere potrebujú našu podporu.“ Migrácia pritom môže doslova a do písmena zničiť úsilie príslušnej krajiny pôvodu v oblasti vzdelávania, keď lepšie kvalifikovaní obyvatelia opúšťajú domovinu a vydávajú sa do bohatých západných krajín.

Cynická stratégia odstrašujúceho účinku na globálne migračné pohyby, podľa ktorej máme upustiť od všetkého, čo zachráni migrantov, ktorí sa dostali do núdzovej situácie počas plavby cez Stredozemné more, porušuje podľa autora základné princípy humánnej praxe. V ďalšom dôvodí, že fenomén migrácie v dôsledku chudoby vedie k ozajstne etickej dileme, ktorá sa prejavuje v konflikte dvoch princípov rovnakého zaobchádzania: „Na jednej strane máme povinnosť zaobchádzať v našej krajine s novoprichádzajúcimi tak isto, ako zaobchádzame s ľuďmi, čo tu už žijú, ibaže máme pre nerovnaké zaobchádzanie pádne a podložené dôvody. (…) Na strane druhej musíme brať do úvahy princíp rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide zohľadnenie tých, ktorí sa nachádzajú v núdzi.“

Julian Nida-Rümelin podčiarkuje, že musíme starostlivo a jasne rozlišovať medzi  imigráciou a hosťovským právom. Legitímna a v mnohých prípadoch žiadúca imigrácia by mala byť čo najskôr prepojená s integračnou perspektívou. To si vyžaduje nielen zodpovedajúce podmienky na pracovnom trhu a v príslušných podnikoch, ale aj obrovské úsilie príslušného štátu, kam smeruje migrácia, spojené so všetkými možnými podpornými opatreniami pre utečencov, ako sú napríklad jazykové kurzy či zaobstaranie bývania. Naproti tomu má zmysel, keď utečenci pred vojnovou alebo občianskou vojnou požívajú hosťovské právo v okolí oblastí zasiahnutých vojnou. Všetky s tým spojené náklady by malo znášať medzinárodné spoločenstvo. Rozhodujúcimi faktormi sú v tejto súvislosti poskytnutie ubytovania, ktoré je dôstojné pre človeka, počas celého obdobia, keď pretrvávajú príčiny úteku z vlasti, ako aj rýchly návrat, repatriácia do pôvodných oblastí, odkiaľ ľudia utiekli, hneď po tom, ako sa skončia príčiny úteku.

Čo sa týka hospodárskej migrácie, tak jej základným postulátom by podľa mníchovského profesora mala byť kompenzácia úniku mozgov do prisťahovaleckých krajín. Je totiž jednoducho neprijateľné, že krajiny na južnej polovici zemegule vynakladajú úsilie v oblasti vzdelávania, aby potom zažili, že najúspešnejší absolventi opúšťajú svoju krajinu, aby žili a pracovali v Spojených štátoch amerických, západnej Európe či krajinách Perzského zálivu. Podniky a štáty v bohatých krajinách, ktoré podľa autora takýmto spôsobom usporia vysoké náklady na vzdelávanie a kvalifikáciu obyvateľstva, si musia splniť svoje záväzky a postarať sa o to, aby krajiny južnej pologule nemali z tohto vývoja socioekonomické nevýhody; prinajmenšom musia týmto štátom úplne uhradiť náklady na vzdelávanie. V ďalšom Nida-Rümelin dôvodí: „Je etickým právom jednotlivých štátov, aby regulovali prisťahovalectvo hospodárskych migrantov podľa vlastných predstáv a prihliadali pritom na vlastné ekonomické záujmy, pokiaľ sa tieto nedostanú do protikladu s eticky prednostnými záujmami menej vyspelých krajín na južnej pologuli. Majetné, zámožné krajiny, ktoré majú záujem o riadenú hospodársku migráciu, majú etické právo určiť podmienky hospodárskej migrácie v súlade s vlastnými záujmami, keď sú pripravené úplne kompenzovať následky úniku mozgov v krajinách pôvodu imigrantov.“ Všeobecne platí: „O čo väčšie očakávanie prosperity doma, o to menší migračný tlak.“

Spravodlivý globálny hospodársky systém sa podľa autora nedá vybudovať dvojstranne hospodárskymi dohodami, ale mnohostranne, krok za krokom, v rámci procesu rokovaní Organizácie Spojených národov. Tento vzor je už známy v oblasti dohôd o ľudských právach, a nejestvuje dôvod, aby sa podobne úspešne nemohol aplikovať aj na zriadenie svetového hospodárskeho systému zodpovedajúcemu spoločnému globálnemu zmyslu pre spravodlivosť. Pri všetkých možných konfliktoch záujmov predsa len jestvuje spoločný globálny záujem o uzmierenie a scivilizovanie svetovej spoločnosti.

Sumárne nastoľuje Julian Nida-Rümelin sedem etických postulátov pre migračnú politiku:

1) uskutočňuj a stvárňuj migračnú politiku tak, aby prispievala k humánnejšiemu a spravodlivejšiemu svetu;

2) uskutočňuj a stvárňuj migračnú politiku vo vnútri svojho spoločenstva, teda vo vnútri prijímajúcich spoločností tak, aby sa prisťahovalectvo vnímalo ako obohatenie, a nie ako hrozba;

3) rozhodnutia v oblasti migračnej politiky musia byť v súlade s kolektívnym právom na sebaurčenie príslušnej občianskej spoločnosti;

4) migračná politika nesmie v prijímacích krajinách vyostrovať sociálnu nerovnosť, ohrozovať štruktúry sociálneho vyrovnávania (sociálny štát) a musia ju (primerane odôvodnenú) akceptovať všetky sociálne triedy. Ak tomu tak nie je, potom podporuje migračná politika pravicovopopulistické a nacionalistické sily, ktorých posilnenie môže v konečnom dôsledku viesť ku koncu demokracie ako takej;

5) v rámci migračnej politiky, predovšetkým v rámci hospodárskej a pracovnej migrácie, sa musia úplne kompenzovať všetky nevýhody, ktoré v jej dôsledku vznikajú pre krajiny pôvodu;

6) keďže migrácia je – na základe všetkých dostupných údajov v porovnaní s inými opatreniami v oblasti boja proti chudobe a hladu a zmiernenia nerovnosti medzi severnou a južnou pologuľou, ako aj medzi hospodársky rozvinutými a hospodársky menej rozvinutými regiónmi – do veľkej miery neúčinná, ba dokonca vo väčšine prípadov kontraproduktívna, nemali by zdroje solidarity svetového spoločenstva byť prevažne viazané transkontinentálnou migráciou, ale mali by sa používať na štedré, veľkorysé prevody do regiónov, kde vládne bieda a mizéria, a predovšetkým na vybudovanie spravodlivého svetového hospodárskeho poriadku;

7) nevyžaduj od migračnej politiky nič, čo neakceptuješ vo svojom blízkom sociálnom okolí, a vykonávaj vo svojom blízkom sociálnom okolí to, čo očakávaš od migračnej politiky.

Profesor Julian Nida-Rümelin napísal knihu, ktorá sa vyváženým spôsobom stavia k migračnej problematike: na jednej strane nezatracuje apriórne ľudí prichádzajúcich z rôznych dôvodov z chudobných krajín do bohatých štátov, pokúša sa chápať ich pohnútky pre tento krok, ktorý radikálne mení ich život a usiluje sa ponúknuť im čo najlepšiu životnú perspektívu; na strane druhej sa kriticky stavia k postoju najmä západných štátov, ktorých migračná politika je v mnohých ohľadoch rozporuplná: nerozlišujú v mnohých ohľadoch jasne medzi ekonomickými migrantmi a politickými utečencami, pričom vyzdvihuje, že priveľmi ochotne prijímajú kvalifikovaných ľudí bez toho, aby kompenzovali hospodárske a sociálne straty, ku ktorým v dôsledku odlivu mozgov dochádza v chudobných regiónoch južnej pologule.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok nemusí vyjadrovať postoj jeho zamestnávateľa.)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie